Veverička
Sedel som na slnkom zaliatej lavičke a díval som sa na areál plný života. Zamestnanci vychutnávajúci si obednú prestávku sa prechádzali po upravených chodníkoch alebo v skupinkách posedávali na tráve, ktorá bola svieža a zelená aj v januári. Okrúhle stoly pod priestrannými markízami boli plné ľudí prekrikujúcich sa rozličnými jazykmi. Okrem štandardnej angličtiny a čínštiny som započul aj nezameniteľné tóny kórejčiny, japončiny a bengálčiny. Mladí softvéroví inžinieri oblečení v tričkách s logom spoločnosti, džínsoch vyhrnutých tak, aby odhaľovali zo dva centimetre z farebných ponožiek a teniskách vášnivo debatovali nad recyklovateľnými taniermi plnými jedla. Všetkým sa na páse hompáľala visačka s farebným jablkom, ktorá pred nimi ako Sezam, otvor sa, odomykala všetky dvere. Od fitnescentra, od strieborného autobusu spoločnosti, od jedálne, od terasy na piatom poschodí, kde bola vždy kopa prázdnych miest a na obed sa človek nemusel deliť o stôl s tromi či piatimi cudzincami... Skrátka, od každých dvier v každej budove spoločnosti.
Sem-tam som sa zadíval na svoju visačku so sivým jablkom a mal som chuť ju rozlomiť na dve polovice a viac sa do práce nevrátiť. Pre všetky zámery a účely som pracoval pre spoločnosť aj ja, no rozdiel medzi mnou a „nimi“ nebol nikdy taký znateľný, ako na obed. Zatiaľ čo oni si mohli voľne chodiť po areáli, mňa a mojich kolegov z kancelárie pustili presne päť minút pred dvanástou. Zatiaľ čo oni mali možnosť zjesť si zakúpený obed za svojím pracovným stolom a prejsť si počas obednej pauzy denné správy či odpovedať na správy na facebooku, my sme sa do kancelárie presne pred jednou vrátiť nemohli. Či pršalo, či svietilo slnko, zamestnanci so sivými visačkami boli väzňami svojej slobody. Povinnú pauzu si museli odtrpieť bez ohľadu na to, či ju chceli alebo potrebovali.
Vlastne, medzi „nami“ a „nimi“ boli priepastné rozdiely. Niekedy som sa skutočne cítil ako väzeň, ktorý pred zamknutými dverami sklenenej budovy žalára čaká nekonečné minúty, kým ručička hodín milosrdne padne na päťku a manažér s prázdnym výrazom otvorí dvere a pozve nás do vnútra na ďalšiu bezduchú šichtu. Dnu a von, obed, dnu a von. Domov, večera, sprcha, spánok. Dnu a von, obed, dnu a von. Domov, večera, sprcha, spánok. Aký je rozdiel medzi mnou, radovým pracovníkom so sivou visačkou, a odsúdencom na smrť? Videl som medzi nami viac podobností ako rozdielov. Aký má vôbec život zmysel? Často som sa to pýtal sám seba, keď som sedel na slnkom zaliatej lavičke a pozoroval všetkých tých šťastných ľudí okolo seba. Prečo sa usmievajú? Prečo nie sú ich duše prázdne a čierne, ako tá moja?
Povedal som si, že skúsim byť ako oni. Možno, možno, ak si dokážem na tvári vyčarovať úsmev, tak mi ako malý potôčik stečie aj do srdca a možno vtedy pocítim iskričku šťastia. Počas obednej prestávky som teda začal čítať knihy. Najprv fikciu, potom literatúru faktu. Nepomohlo. Hemingway ma dostal do ešte väčšej depresie. Asi som nemal hľadať návod na šťastie u muža, ktorý svoje osobné problémy vyriešil výstrelom z brokovnice. Potom som skúsil jedlo. Namiesto obeda v pracovnej kantíne som si začal nosiť lahôdky od výmyslu sveta a dúfal som, že mi experimenty s chuťovými bunkami prinesú aspoň dočasné potešenie. Sushi. Stejky. Kaviár. Zmenu chutí však neocenili moje vnútornosti a ku koncu týždňa sa začali hlasno búriť. Nasledujúci pondelok som teda na lavičke obhrýzal suchý toast.
A vtedy som ju zbadal. Alebo jeho? Na trávniku panáčkovala veverička. Drobné huňaté stvorenie sa na mňa škerilo a – predstavoval som si to len? – vystieralo ku mne prosebne labky, aby som mu dal kúsok toastu. Váhavo som kúsok odlomil a hodil ho na trávnik. Veverička sa doň pustila, akoby týždeň nejedla. Klamárka, pomyslel som si. Celý areál bol plný veveričiek, ktoré sa pravidelne hostili na odpadkoch zo smetných košov. Raňajky, obed, večera. V chudobnejších oblastiach smetiaky rabujú potkany, my sme však bohatí. My na to máme veverice.
Veverička si „vypýtala“ ešte niekoľko kúskov toastu a potom spokojne odhopkala a stratila sa v kroví. Prvý raz za veľmi dlhú dobu sa mi na tvári objavil spokojný úsmev.
Na druhý deň bola naspäť. Dal som jej ochutnať z môjho sendviča, najviac jej zachutila paprika a kúsok šunky. Na tretí deň som jej opäť doniesol toast a zopár vlašských orechov. Moja nová spoločníčka bola zábavná ako nikto predtým. Panáčkovala, poskakovala z konára na konár, žobrala o jedlo a keď sa konečne nažrala, prisahám, že si spokojne potľapkala brucho.
Po niekoľkých týždňoch som sa na obed dokonca začal tešiť. Doma som si balil obedy s myšlienkou na to, či to mojej huňatej kamarátke bude chutiť.
Február prešiel s novou rutinou ako voda. V marci sa však veverička začala správať akosi inak. Čoraz viac sa vzďaľovala od mojej obľúbenej lavičky a poskakovala k jednej zo vzdialenejších lavičiek, trochu bokom od hlavného trávnika. Bola neustále v tieni, preto som ju nemal veľmi rád. Navyše, trónila vedľa veľkého čísla 6 označujúceho číslo budovy, ktoré si ľudia radi fotili a ja som netúžil byť v pozadí rozmazaných fotiek turistov. Nechcel som však prísť o moju obednú spoločnosť a tak som sa jedného marcového dňa na obed usadil na lavičke, kde sa veveričke zjavne páčilo o čosi viac. A aká bola nadšená! Spravila niekoľko sált, všetky oriešky, ktoré som jej hodil, odrazila od nosa do labiek a naspäť na nos – no rodená komediantka! Ani som netušil, ako veľmi jej zmena lavičky prospeje.
O týždeň neskôr začala hrabať v zemi. Hodil som jej kúsok jedla, ona si ho pohodila z labky do labky, aby sa uistila, že ju sledujem, a potom začala hrabať v zemi. Že by si schovávala zásoby? Pomyslel som si a na ďalší deň som priniesol o čosi viac orieškov. Veverička sa na mňa dívala vyčítavým pohľadom. Cítil som sa ako hlupák. Čo odo mňa chcela? Lámal som si hlavu, doniesol jej lieskové orechy, toast, dokonca som jej aj nalúpal pistácie a priniesol mrkvu. Veverička sa so všetkým pohrala, predstierala, že hrabe v zemi, a potom sa na mňa bez slova pozerala a pozerala, až kým nebol čas ísť naspäť do práce.
Ani tento deň nebol iný. Bol prvý jarný deň a marcový vzduch bol lákavo teplý. Sadol som si na lavičku vedľa čísla 6, pripravil si obed, no moju spoločníčku som nikde nevidel. Odrazu sa vedľa mňa mihla známa huňatá silueta a veverička sedela na čísle 6. Aha, aké chutné, zvriesklo niekoľko ázijských turistiek a začalo si ju fotiť. Veverička sa dívala neurčito pred seba, niekde na trávnik, a ignorovala turistky aj mňa. Po pár minútach sa vytratili odfotiť si ďalší zázrak areálu a my sme osameli. Slnko sa mi dostalo do očí a ja som sa ich pokúsil zakryť rukou. Veverička pomaly otočila hlavou zo strany na stranu.
„Nie? Nemám si zakrývať oči?“ povedal som nahlas ako taký hlupák. To som teda dopadol, debatovať počas obednej prestávky s veveričkou.
Ona však opäť otočila hlavou a zahľadela sa naspäť na trávnik. Nasledoval som jej pohľad a o pár sekúnd som to uvidel aj ja. Lúče navrátivšieho jarného slnka sa zlomili na streche a s ostrým uhlom prenikali cez dieru v čísle 6 priamo na trávnik. Veverička spokojne prikývla a zoskočila z číslice. Začala hopkať cez trávnik, až sa zastavila pár metrov od miesta, kde sa zlaté lúče strácali v zemi. Párkrát labkami pohrabala v zemi a potom sa obzrela, či ju nasledujem. Mne sa zdalo, že halucinujem. Hovorí mi naozaj veverička, aby som do zeme vykopal dieru? Ako keby vedelo čítať moje myšlienky, drobné zvieratko prikývlo a opäť párkrát labky vnorilo do zeme. Ako vo sne som pár dlhými krokmi prešiel cez trávnik, skrčil sa vedľa miesta, kde dopadali lúče, a nesmelo prstom zaryl do zeme.
Veverička nadšene zapišťala. Bol to prvý zvuk, ktorý som ju počul vydať od nášho januárového „zoznámenia“. Zobral som to ako povzbudenie a rukami odhrnul trochu zeminy. Veverička zapišťala o niečo hlasnejšie. Zhrabol som hrsť hliny, druhú, tretiu.
A potom moje prsty narazili na čosi kovové.
„To... to naozaj?“ povedal som. Nečakal som od tohto dobrodružstva nič, možno to, že si ma všimne niekto z kolegov a ja získam povesť ešte väčšieho čudáka, aký som. No veverička nadšene podskočila a ja som sa s gustom pustil do odhrabávania hliny.
O pár sekúnd mi v rukách ležala malá kovová škatuľka. Opatrne som ju otvoril. Na čiernej látkovej výplni spočíval USB kľúč.
„Toto je veľa aj na mňa,“ povedal som, škatuľku zatvoril a vložil do zadného vrecka riflí. Už bolo aj tak treba vrátiť sa z obeda naspäť do kancelárie. Aj keď som mal pocit, že mám horúčku a s ňou spojené vidiny, nechcel som meškať. Meškanie znamenalo pohovor s manažérom a na to som dnes vonkoncom nemal chuť.
Na druhý deň ma veverička čakala usadená na čísle 6.
„Čo teraz?“ spýtal som sa. Záhadná obdĺžniková krabička ma pálila vo vrecku a nevedel som, čo si s ňou počať. Bál som sa vložiť kľúč do len tak hocijakého počítača. V noci som sa prehadzoval zo strany na stranu a nemohol som zaspať. Tých pár minút, čo sa mi podarilo zatvoriť oči, som mal nočné mory, že sa škatuľka sama od seba vznietila alebo z nej začali vyliezať hady.
Veverička sa začala tľapkať rukami po páse.
„Si hladná, moja?“ spýtal som sa a otvoril obedár.
Veverička pokrútila hlavou a opäť sa začala búchať po páse.
Pozrel som sa na svoj pás. Tak, ako každému zamestnancovi, mi na ňom visela visačka.
V prípade, že nájdete túto visačku alebo iný majetok spoločnosti...
Veverička zapišťala na znak súhlasu.
„Si génius!“ vykríkol som a automaticky nastavil ruku, aby som si tľapol s neviditeľným priateľom. Veverička skočila z čísla a v lete sa malou labkou dotkla mojej dlane.
S krabičkou pevne v rukách som vošiel na recepciu.
„Straty a nálezy?“ spýtal som sa. „V areáli som našiel kúsok... technológie a rád by som ho odovzdal do správnych rúk,“ povedal som potichu.
Slečna v čiernej uniforme sa na mňa bez záujmu pozrela a zaviedla ma do bočnej miestnosti. „Tu počkajte na šéfa,“ povedala a zmizla za dverami.
Škatuľku som položil na stôl.
O pár minút sa objavil sľubovaný šéf. Vypočul si môj príbeh, tiež zmizol za dverami a potom sa vrátil a svetlou, tichou chodbou ma viedol do ďalšej miestnosti. Tam za mnou prišiel jeho šéf, aj ten na pár minút zmizol, a celé divadielko sa zopakovalo. Čoraz dôležitejší ľudia ma vodili do miestností na čoraz vyšších poschodiach, až som sa napokon ocitol na úplnom vrchole budovy.
„Nech sa páči,“ povedal posledný šéf, manažér bezpečnosti celého komplexu. Uviedol ma do pohodlne zariadenej – a prázdnej – kancelárie.
„Mám tu na niekoho počkať?“ spýtal som sa zvedavo.
On sa však len usmial a zatvoril za sebou dvere.
Sadol som si do kresla pred tmavým mahagónovým stolom a chvíľu sa nič nedialo. Po desiatich minútach ma to prestalo baviť a začal som sa prechádzať po miestnosti. Škatuľku som položil na stôl a sadol si na kreslo za stolom.
Čosi šťuklo a časť stola sa rozostúpila.
„Aha, USB port,“ povedal som nahlas.
„Aha, USB port, ty debil,“ zopakoval som v duchu, otvoril škatuľku a kľúč vložil do pripraveného portu. Chvíľu sa nič nedialo, potom som začul nezameniteľné zvuky prebúdzajúceho sa pevného disku. Odsunul sa drevený panel, za ktorým sa skrývala tmavá obrazovka. Tá zablikala a program sa automaticky spustil.
Na moje prekvapenie to bolo video. Najprv sa zjavilo známe logo spoločnosti, a potom tvár jej zakladateľa. Odkaz zo záhrobia, uškrnul som sa. Na to, čo prišlo ďalej, som však vonkoncom nebol pripravený.
„Milý nálezca,“ prehovoril dávno mŕtvy muž. „Gratulujem! Toto video znamená, že niekto bol v správny čas na správnom mieste. Predstavovať sa, dúfam, nemusím.“
Odfrkol som si. To dúfaš správne, kamoško!
„Rád by som ti objasnil, čo bolo zámerom tohto malého cvičenia. Keď som zistil, že zomieram, celkom mi odľahlo. Môj život ma bavil – až kým ma neprestal baviť. Práca sa stala povinnosťou, a to viac nebolo zábavné. Všetci si myslia, že moja smrť prišla predčasne, no len ja a teraz ty poznáme pravdu. Vôbec nebola predčasná. Nemal som viac nápadov. Moja studňa takpovediac vyschla. Smrť bola vykúpením, záchranou pred verejným ponížením. Bez mojich nápadov by sa moja spoločnosť, ktorú som vybudoval od základov, rozpadla ako domček z kariet. Keď by moji zamestnanci zistili, že ich viac neviem efektívne viesť, prešli by ku konkurencii. Akcie na burze by prepadli. Ľudia by prišli o živobytie. Rodiny by prišli o otcov... takto je to pre všetkých lepšie. Ale nechcel som debatovať na túto smutnú tému. Práve naopak. Jednou z mojich najväčších radostí bolo pozorovať ľudí. Keďže sa ti podarilo pomocou pozorovania mojich malých pomocníkov dostať až sem, viem, že si podobný človek ako ja. A preto ťa chcem odmeniť za tvoju námahu niečím veľmi špeciálnym. Zadaj ten správny kód a budeš môcť, ako kedysi ja, pozorovať ľudí vždy a všade.“
Muž na obrazovke nadhodil starý model telefónu, ktorý doteraz držal v ruke, a potom na mňa žmurkol.
„Veľa šťastia.“
Obrazovka opäť stmavla.
Ten správny kód... Narodeniny? Jeho narodeniny? Alebo... jeho narodeniny. Z vrecka som vytiahol vlastný telefón, mladšieho brata toho, ktorý bol pred chvíľou na obrazovke, a naťukal do vyhľadávača niekoľko slov.
Povzbudený výsledkom som na klávesnici počítača postupne stlačil 0-1-0-9-2-0-0-7.
Ticho.
A odrazu...
Šťuk!
Vysunula sa malá zásuvka a v nej – visačka. S jeho fotkou a menom. A zeleným jablkom. Neveriacky som ju otočil v ruke a videl zamestnanecké číslo – 000 001.
Čo to...
Na obrazovke sa opäť objavila tvár zakladateľa.
„To bolo rýchlejšie, ako som čakal,“ povedal potešene a pokýval hlavou. „Zanechal som pokyny, aby nálezcovi tejto visačky zmenili fotografiu a meno. Číslo a všetky prístupové privilégiá však zostanú rovnaké. Veľa šťastia,“ žmurkol a navždy zmizol.
Mne v ruke zostal kľúč od každých dvier od každej budovy spoločnosti s logom jablka. A konečne farebným.
