Keby Kiara bola vedela, čo ju čaká po príchode do Murphy’s, asi by si výlet do Írska rozmyslela. Lenže Kiara nevedela, a tak keď zastavila pred pubom svojej sestry a zatiahla ručnú brzdu, tešila sa na pár týždňov bez počítača, dlhé prechádzky na čerstvom vzduchu a konečne poriadny oddych. Hlavne po tom, čo mala za sebou niekoľkodňovú cestu zo Slovenska cez Rakúsko, Nemecko, kus Belgicka a kus Francúzska, potom trajekt z Cherbourgu do Rosslare a napokon sa trmácala dve hodiny po úzkych írskych cestičkách, kde sa pred každou zákrutou modlila, aby z protismeru náhodou nešiel traktor. Jej teriér Oddie to celé prespal na zadnom sedadle, usalašený na starej deke, a prebudil sa vždy len na benzínkach, kde spoľahlivo vyčuchal každú zatúlanú hranolku v okruhu troch metrov.

Kiara vyšla z auta a na tvári jej pristáli drobné kvapky vody. Írsko bolo vlhké v máji, vlhké v októbri, keď tu bola naposledy, a podľa jej sestry Niamh aj vlhké v auguste, čo bol údajne najsuchší mesiac roka. Z auta vytiahla bundu, vo vrecku ktorej našla namiesto vreciek na hovienka len ohryzok z jablka a znechutene ho hodila do tašky na prednom sedadle k zvyšku pečiva z poslednej benzínky, cez rameno si prehodila kabelku, do vlasov zastokla slnečné okuliare, pretože na tvári ich rozhodne nepotrebovala, Oddieho vodítko omotala okolo zápästia a konečne sa pozrela na pub, ktorý bude na najbližšie týždne jej domovom.

Na perách jej stuhol úsmev.

Murphy’s si pamätala ako pub, kde z krbu sálalo teplo, pri bare sa tlačili ľudia a z otvorených dverí sa na ulicu vylievala zmes smiechu a hudby. Teraz boli dvere zatvorené a cez nánosy špiny na oknách nevidela ani to, či je vo vnútri ešte vôbec barový pult. Kvetináče pri dverách, v ktorých kedysi rástli muškáty, teraz hostili len suché stonky a jeden osamelý ohorok. Chodník pred vchodom obrástol burinou a drevená tabuľa s nápisom Murphy‘s Traditional Pub sa hompáľala nakrivo, pripravená na poriadny závan vetra, aby to vzdala aj ona.

„To snáď nie,“ zašepkala zhrozená Kiara a otvorila vchodové dvere. Vo vnútri bolo našťastie čistejšie ako vonku, no stoličky pri bare stáli v dokonalom rade, akoby sa nepohli už celé týždne, na bare nebol jediný pohár, plný či prázdny, a krb v rohu bol studený a tmavý. Nad krbom sa na Kiaru z rámika díval Tadgh, jej zosnulý švagor, navždy zachytený v čase, keď bol v Murphy‘s ešte skutočný Murphy. Jej sestra viedla bar už tri roky sama.

Oddie opatrne prekročil prah a zastavil sa. Nos mu pracoval, drobné nosné dierky sa rozširovali a sťahovali, akoby katalogizoval každý jeden pach v miestnosti. Potom sa zahľadel do tmavého rohu na schody do pivnice a jeho telo stuhlo. Uši nastavil dopredu, chvost prestal vrtieť.

„Oddie,“ napomenula ho Kiara. Pes nereagoval. Stál a pozeral sa do tmy.

„Asi cíti myši,“ povedala Niamh od baru, kde už mechanicky utierala pult. „V pivnici ich je dosť.“

Kiara sa pozrela na Oddieho, potom na tmavé dvere do pivnice, a potom rýchlo inam. „Niamh,“ začala opatrne. „Čo sa tu stalo?“

Sestra sa oprela o bar a založila si ruky na hrudi. „Stalo sa to, čo sa stáva všade. Ľudia prestali chodiť. Najprv prišiel covid, potom inflácia, potom ten nový gastropub na Main Street s veľkou obrazovkou, kde púšťajú zápasy. Nemám na nové pivo, nemám na živú hudbu, nemám na nič.“ Niamh pokrčila. „Začala som zatvárať o jedenástej, lebo po jedenástej tu nebol nikto. Potom o desiatej. Minulý týždeň som zatvorila dvere o deviatej a nikto si to ani nevšimol.“

Kiara sa posadila na barovú stoličku a Oddie sa jej stočil pri nohách. Chcela niečo povedať, niečo povzbudivé a sesterské, ale namiesto toho len ticho pozorovala, ako Niamh stále utierala už aj tak čistý pult. Konverzácia sa zjavne skončila.

„Dobre,“ povedala nakoniec a zoskočila zo stoličky. „Tak kde budeme s Oddiem spať?“

***

Prvé dni preleteli v rytme handry a saponátu. Kiara umyla okná – tri vedrá vody na každé jedno, tak zaschnutá bola špina – vytrhala burinu spomedzi dlažobných kociek, zasadila nové muškáty, a dokonca sa aj vyliepala na rebrík a opravila vývesnú tabuľu. V kuchyni našla dve mŕtve myši a jednu živú, ktorú Oddie prenasledoval po celom prízemí s vášňou teriéra, hoci výsledkom nebola chytená myš, ale prevrhnutá lampa. Pub začal vyzerať ako pub a nie ako kulisa z postapokalyptického filmu.

Zákazníci však stále nechodili. Niamh stála za barom, leštila poháre, ktoré nikto nepoužíval, a pozerala sa von oknom na ulicu, kde ľudia prechádzali okolo bez toho, aby sa čo i len otočili smerom k Murphy‘s. Cez deň bolo v pube teplo od májového slnka, ktoré si našlo cestu cez čerstvo umyté okná, ale v podvečer, keď svetlo zbledlo a tiene sa natiahli po stenách, sa v budove vždy prudko ochladilo. Z pivnice stúpal chlad, ktorý nemal nič spoločné s teplotou, skôr s tým, že pub už sa dlho poriadne nenaplnil ľuďmi. Kiara si to nevšímala, zato Oddiemu to neušlo. Každý večer si sadol pred dvere do pivnice a díval sa na ne, uši nastavené, telo stuhnuté, oči tmavé a lesklé. Keď sa naň Kiara zavolala, otočil sa k nej pomaly, akoby ho vytrhla z rozhovoru.

„Niamh,“ Kiara začala jedného večera, keď spolu sedeli pri zatvorenom bare, každá s pohárom vína, a Oddie medzi nimi driemal na gauči. „Nechceš to predať? Začať odznova? Mohla by si prísť ku mne na Slovensko, aspoň na čas, oddýchneš si, vymyslíš, čo ďalej...“

„Nie.“

„Ale Niamh...“

„Povedala som nie.“ Niamh sa na ňu pozrela tak, že Kiara zatvorila ústa. „Toto bol Tadhgov pub. Sľúbila som mu, že sa oň postarám.“

„Ale veď sa oň nestaráš, Niamh, ty sa tu...“

BUM.

Obe sa strhli. Zvuk prišiel zdola, z pivnice. Oddie vyskočil z gauča a začal štekať, jeho malé telo napäté, srsť na šiji naježená. V slabom svetle barových lámp sa mu v očiach zaleskli dva malé plamienky.

„Ježiš,“ vydýchla Kiara a automaticky chytila Niamhinu ruku. „Čo to bolo?“

Niamh sa vymanila a mávla rukou. „Čo ja viem? Táto budova má viac než sto rokov, čo čakáš? Stále tu niečo búcha a kvapká.“

Kiara sa pozrela na Oddieho, ktorý stále vrčal, tentokrát pri dverách do pivnice. „Duchovia?“ spýtala sa napoly vážne, napoly žartom.

Niamh si odfrkla. „Tu žiadni duchovia nie sú, len staré potrubie, myši a vlhkosť.“

Kiara sa pozrela na prázdny pub, na čisté, nepoužívané poháre, na vyhasnutý krb. Na svoju sestru, ktorá už dávno nebola rozšafná krčmárka s vtipom na každú príležitosť, ale unavená žena, ktorej pod očami svietili tmavé kruhy.

„Možno by si nejakého potrebovala,“ zaškľabila sa. „Aspoň by ti pritiahol zákazníkov.“

Niamh sa zasmiala, po prvý raz, odkedy Kiara pricestovala. „Jasné. A čo ešte? Kliatbu? Tajný tunel? Krčmárovu vdovu, čo by za splnu blúdila po chodbách?“

Za oknami sa zdvihol vietor z rieky a okenice slabo zabúchali. Oddie potichu zakňučal pri dverách pivnice. Niamh im obom doliala víno a rozhovor sa stočil inam, na rodinu, na spoločných známych, na počasie, na všetko okrem toho, na čo Kiara myslela. Lebo Kiara myslela na krčmárovu vdovu. A čím dlhšie na ňu myslela, tým viac si uvedomovala, že

to vôbec, ale vôbec neznie ako zlý nápad.

***

Nasledujúce dva týždne pomáhala Kiara cez deň sestre za barom a po nociach sedela v posteli s notebookom a usilovne vymýšľala stratégiu. Medzi obsluhovaním troch či štyroch stálych zákazníkov, ktorí do Murphy‘s chodili skôr z lojality ako zo záľuby, začala nenápadne púšťať do éteru drobné narážky. Najprv zhasla svetlá v pube o čosi skôr, ako bolo zvykom, a keď sa starý Tommy spýtal prečo, len pokrčila plecami a povedala, že svetlo v pivnici bliká a nechce riskovať skrat. „V takej starej budove ako táto, Tommy, nikdy nevieš čo sa skrýva za zatvorenými dverami,“ dodala so zdvihnutým obočím a pokývala hlavou smerom k pivnici. Tommy prikývol, lebo Íri radi prikyvujú na veci, ktoré sa týkajú starých domov a ich záhad.

O pár dní sa Kiara len tak mimochodom zmienila, že Oddie v noci často sedí pred dverami do pivnice a vrčí na ne. „Asi myši,“ povedala ľahostajne, no sledovala, ako si Tommy s Paddym vymenili ponad poháre napeneného piva významný pohľad.

Príbeh si vyžadoval trochu mäsa na kostiach, a tak Kiara pridala legendu. Kedysi, ešte predtým, ako sa Murphy‘s volal Murphy‘s, tu vraj žil krčmár so svojou ženou. Varili spolu pivo v pivnici, on miešal, ona ochucovala bylinkami, ktoré trhala pri rieke. Jedného rána odišiel po jačmeň do mesta a viac sa nevrátil. Jeho telo sa nikdy nenašlo. Jeho žena odmietla uveriť, že je mŕtvy, a celý deň čakala pri okne v izbe na poschodí, či sa nevráti. Čakala rok, dva, desať, až kým sa nestala súčasťou výhľadu. Trvalo viac než týždeň, kým si domáci neuvedomili, že silueta za záclonou sedí už niekoľko dní v rovnakej polohe.

„Ale to sú len reči,“ dodala Kiara a mávla rukou rovnakým gestom, akým to pred pár dňami spravila Niamh. Tommy sa napil a nič nepovedal. Paddy sa napil a tiež nič nepovedal. Ale obaja prišli na ďalší deň znova. A priviedli so sebou kamaráta.

Kiara medzitým v noci na notebooku budovala to, čo v duchu nazývala Operácia Vdova. Vytvorila instagramový účet @murphyspubtipp, na ktorý začala pridávať fotky, ktoré tajne nafotila počas dňa – staré trámy, temné rohy, schody do pivnice, na ktorých sa odrážalo svetlo sviečky. A občas, keď Niamh už spala, Kiara zišla dole do pubu a niektoré fotografie nainscenovala. Mokrá stopa na drevenej podlahe vedúca od pivnice k baru, ktorú Kiara starostlivo nastriekala z rozprašovača. Stopa na zaprášenom zrkadle v tvare prstov, ktorú Kiara obtlačila vlastnou rukou, obalenou v mokrej handre, aby bola o čosi väčšia a neurčitejšia. Pohár s pivom na bare, do ktorého Kiara na hladinu položila okvetný lístok ruže – vraj obľúbený kvet krčmárovej ženy.

Pod fotky písala krátke texty. Some say she still waits. Murphy's Pub, est. 1792. Tipperary's most haunted?

Jedného večera, keď Niamh už spala a Kiara dole v pube fotila prázdny barový pult, začula akýsi zvuk, akoby niekto kráčal bosými nohami po schodoch. S telefónom v ruke stuhla a počúvala. Nič. Len Oddie, ktorý ležal pri krbe a díval sa na ňu. Nie na schody. Na ňu. Akoby sa jej snažil niečo povedať, ale nevedel ako.

„Dobrý psíček, isto počuješ tie myši a chcel by si sa za nimi pustiť, čo?“ Kiara sa otriasla a pokračovala vo fotení.

Ráno, keď schádzala dole za bar, si všimla na spodnom schode do pivnice mokrú stopu. Vyzerala ako odtlačok chodidla. Kiara sa zamračila. Včera večer predsa fotila prázdny bar, nerobila pred pivnicou mokré stopy. Pozrela na Oddieho, ktorý stál pri dverách do pivnice a pozorne sa na ne díval. Možno mala Niamh pravdu a asi odniekiaľ niečo kvapká, pomyslela si. Rozliatu vodu utrela handrou a pustila sa do roboty.

O týždeň neskôr ju Niamh zastavila pri raňajkách. Kiara práve kŕmila Oddieho pod stolom – hoci posledné dni jedol menej, ako bolo jeho zvykom, a niekedy nechal jedlo v miske celkom nedotknuté, čo u teriéra s jeho apetítom hraničilo so zázrakom – keď pred ňu sestra položila telefón s otvoreným Instagramom.

„Čo má toto znamenať?“ spýtala sa a ukázala na fotku temnej pivnice s popiskom The Widow walks at midnight.

Kiara sa narovnala. Na túto chvíľu čakala už dlhšie. Bar bol totiž posledné dva týždne podozrivo plný. Nie plný tak, ako kedysi za Tadgha, keď sa pri bare tlačili ľudia lakeť vedľa lakťa a Niamh nestíhala nalievať. Ale plnší. Tommy začal vodiť kamarátov. Paddy priviedol rodinu z vedľajšieho mesta. Prišla skupinka z turistického, ktorá sa zvyčajne zastavovala v gastropube na Main Street. Niamh sa tomu nečudovala... až doteraz.

Kiara otvorila svoj notebook a ukázala ho sestre. „Krčmárova vdova,“ povedala. „Vymyslená. Úplne neškodná legenda, ktorá pritiahne ľudí. Pozri – za dva týždne máme štyristo followerov.“

Niamh sa pozrela na obrazovku notebooku, na sestru, na obrazovku, znova na sestru. Na tvári sa jej striedali výrazy ako oblaky nad írskou krajinou.

„Ty si vymyslela ducha,“ povedala Niamh pomaly, „aby si zachránila môj pub.“

„Aby som zvýšila návštevnosť,“ opravila ju Kiara. „Je to marketing. Nič viac.“

Niamh si vzdychla. Prstom prešla po okraji pohára a na chvíľu sa zahľadela na Tadghovu fotku, akoby v jeho tvári hľadala odpoveď, potom pokrútila hlavou a šla dole do baru. Nepovedala áno, ale nepovedala ani nie, potešila sa Kiara. U Niamh to znamenalo prakticky súhlas, a Kiara mohla pokračovať s kampaňou.

A tá mala napočudovanie úspech. Odkedy sa po meste začalo šepkať o duchovi v Murphy‘s, domáci si chceli na vlastné oči pozrieť ten pub, v ktorom údajne straší. Jeden zo zákazníkov, posilnený tromi Guinnessmi a neoblomnou vierou v nadprirodzeno, sa zaprisahal, že sa ho pri schodoch do pivnice dotkla ľadová ruka krčmárovej vdovy. Kiara stála meter od neho a presne vedela, že tá ľadová ruka mala štyri labky a mokrý nos. Ale neopravila ho

Za ďalší týždeň mal instagramový účet cez tisíc followerov. Komentáre sa množili – Is this real? Has anyone actually seen her? I'm visiting Tipperary next month, is it open? – a Kiara na každý jeden odpovedala starostlivo voleným tónom medzi tajomnom a pohostinnosťou. Z Kilkenny sa ozvala skupina lovcov duchov, či by mohli prísť s termokamerou. Z Dublinu napísal bloger, ktorý sa špecializoval na najstrašidelnejšie miesta v Írsku. A v piatok, keď Kiara za barom nalievala pivo a Niamh sa v kuchyni pokúšala oživiť dávno zabudnutý recept na jahodové daiquiri, do dverí vošli štyria turisti z Nemecka s batohmi na chrbte a spýtali sa, či je tu tá Wirtswitwe. Kiara by si najradšej tľapla s Oddiem, ale ten sedel pri dverách do pivnice a nevyzeral, že by na oslavy mal náladu. Nevadí. Tajne si za barom tľapla sama so sebou a turistov pri odchode poprosila, či by pubu nedali na TripAdvisori päťhviezdičkovú recenziu.

Napokon prišiel piatok, presne dva mesiace po tom, čo Kiara vystúpila z auta pred Murphy’s. Dnes v noci sa chystala na čerešničku na torte svojej marketingovej kampane. Ducha krčmárovej vdovy sa jej totiž dnes podarí zachytiť na video! Počkala, kým na poschodí stíchnu Niamhine kroky, potom vstala z postele a zobrala rekvizity. Celé popoludnie strávila tým, že z tenkého rybárskeho vlasca a starej bielej šatky vyrábala prízrak. Plán bol jednoduchý: zavesí ho na trám, zapáli sviečku, a s dlhou expozíciou odfotí, ako sa v prievane kýva. Na videu to bude vyzerať ako rozmazaná ženská postava vznášajúca sa nad barom. Kiara cítila, že Operácia Vdova naberá na obrátkach, no fotky zarosených pohárov a mokrých stôp mali svoje limity. Potrebovala niečo nové. Potrebovala pohyb.

V bare bola tma. Kiara sa pohybovala po pamäti, obišla pult, a zapálila dve sviečky. Z pivnice ťahalo chladom. Kiara sa otriasla. Aj keď vedela, že všetci duchovia v bare sú len výplodom jej predstavivosti, v tmavom pube jej to veľmi nepomohlo.

Cez deň si vyhliadla trám priamo nad barom, z ktorého trčal starý zhrdzavený klinec – ideálne miesto na zavesenie šatky. Teraz vytiahla z vrecka vlasec s priviazaným kúskom bielej látky, vyštverala sa na stoličku a práve vystierala ruku nahor, keď si všimla Oddieho.

Ten sedel pred dverami do pivnice. To samo o sebe nebolo nič nové – robil to každý večer. Ale dnes nesedel tak, ako zvyčajne. Sedel vzpriamene, nehybne, s hlavou mierne naklonenou nabok.

„Oddie?“ zašepkala.

Pes sa nepohol.

„Oddie, poď sem.“

Nič. Sedel ako vytesaný z kameňa. Kiara cítila, ako sa jej sťahuje žalúdok. Pomaly zišla zo stoličky. Drevená podlaha zaškrípala a v tom tichu to znelo ako výstrel z dela. Oddie pomaly, veľmi pomaly, otočil hlavu a pozrel sa priamo na ňu.

Kiara sa zastavila. Toto nebol pohyb teriéra, rýchly pohyb, prezrádzajúci, že pes je vždy v strehu. Toto bolo pomalé a plynulé, kontrolované... ako keď otáča hlavou človek.

„Oddie,“ zopakovala, tentoraz tichšie. „Čo robíš?“

Pes otvoril papuľu.

„Nechala ma tam.”

Kiare z ruky vypadol telefón. Hlas, ktorý vyšiel z Oddieho papule, nemal nič spoločné so psom.

„To nie je možné,“ zašepkala. Odrazu si spomenula na všetko to Oddieho čudné správanie. Oddie pri dverách pivnice. Oddie, čo prestal jesť. Oddie, čo sa na ňu díval, akoby sa jej snažil niečo povedať. A ten príbeh – krčmárová žena, čo čakala pri okne, kým nezomrela. Kiara si ho vymyslela, ale čo ak bol pravdivý a vdovin duch sa dostal do Oddieho?

Podlomili sa kolená.

„Ty si ona,“ vydýchla. „Tá vdova. Čo čakala pri okne. Si skutočná.“

Oddieho hlava sa pomaly naklonila nabok. V jeho očiach sa odrážali plamienky sviečok.

„Vdova?“ zopakoval hlas a znelo to takmer pobavene. „Tá sedí na poschodí. Pri okne. Ja som z pivnice. Zdola. Z tmy.“

Kiara sa chytila okraja baru. V hlave jej hučalo. Oddieho hlas bol mužský, nízky a chrapľavý, ale myslela si, že to preto, že je teriér.

„Z pivnice?! Nechápem.“

„Nechala ma tam dole. Volal som. Kričal som. Počula ma. Stála hore pri dverách a počúvala, ako kričím, a neurobila nič.”

Kiara si uvedomila, že ten hlas je jej akosi povedomý. Podobne nízky a chrapľavý hlas mal tiež...

„Tadgh?” vydala zo seba.

Oddieho hlava sa naklonila na druhú stranu. „Už tri roky čakám, kým sem príde niekto, kto ma bude môcť počuť.” Oddieho papuľa sa pohybovala spôsobom, na ktorý psie čeľuste neboli stavané, a Kiare z toho pohľadu zdvihol žalúdok.

„Tadgh, ja... ja som nevedela...”

Sviečky na bare zatrepotali.

„Myslela som, že je tu len duch krčmárovej vdovy.“

„Myslela si si zle.“

„Čo chceš?” zašepkala Kiara.

Oddie sa postavil na všetky štyri. „Chcem, aby vedela, aké to je,” povedal. „Čakať v tme. Volať a vedieť, že ťa niekto počuje, ale nepríde.”

„Tadgh, nie…”

Sviečky zhasli. Obe naraz, akoby ich sfúkol ten istý dych.

V úplnej tme Kiara počula, ako sa Oddieho pazúriky rozbiehajú po drevenej podlahe. Rýchlo, rýchlejšie, ako keď naháňal myši po kuchyni, rýchlejšie, ako keď na parkovisku pri benzínke bežal za odpadnutou hranolkou. Drobné pazúry klopali po dreve, potom po schodoch, hore, hore, a Kiara vedela, že ho nedobehne. Že by ho nedobehla, ani keby sa jej nohy dokázali pohnúť, ani keby nebola od strachu prikovaná na mieste. Nemala šancu. Nikdy ju nemala.

Zhora sa ozvalo tiché zaškrípanie dverí Niamhinej spálne. A potom už len výkrik.