Záver mojej ságy, v ktorom opisujem sťahovanie do USA, proces získania zelenej karty, občianstva, koľko ma to vyšlo peňazí a ako dlho som na to čakala.
Predchádzajúce časti
V máji 2008 som povedala svoje áno na Starom zámku v Banskej Štiavnici a moje prvé kroky ako pani Nina Frisby ma viedli vybaviť si nový občiansky preukaz, pas, a na americkej ambasáde požiadať o víza pre vstup do USA ako matka a teraz už aj manželka amerického občana. Spoločne s Travisom sme vyplnili všetky papiere, zaplatili poplatky, a nastalo nekonečné čakanie. On sa vrátil naspäť do USA a ja k štúdiu žurnalistiky.
 |
| Všetko sa to začalo na Starom zámku v Banskej Štiavnici |
Ubehol rok. Dopísala som diplomovku, úspešne ju obhájila, do ruky prevzala magisterský titul. K titulu držiteľky zelenej karty alebo akéhokoľvek iného víza, ktoré by mi umožnilo dostať sa do USA, som však nebola ani o kúsok bližšie. Keďže som bola mladá a blbá, tak mi to nijako neprekážalo a postupovala som podľa pôvodného plánu, na ktorom sme sa dohodli už dávnejšie. V septembri 2009 som tak seba aj syna zbalila do troch kufrov a vybrali sme sa za novým životom do Kalifornie.
 |
| Už vtedy ma bavilo vŕtať sa v histórii |
 |
| Mgr. Nina Frisby |
Do USA som sa rozhodla letieť len tak, na ESTU. Namiesto Londýna a Denveru sme z nejakého dôvodu skončili v Chicagu, kde sa môj výlet takmer aj skončil. Do USA môže osoba prepraviť v hotovosti len určitú sumu, ktorú treba pri vstupe do krajiny deklarovať. Ako som už spomenula, bola som mladá a blbá a preto som si so sebou niesla presne maximum tejto sumy a rovno som to aj priznala na colnom vyhlásení. Po vystúpení z lietadla si ma teda promptne odchytili a spolu so synom poslali do nejakej miestnosti, kde ma čakalo vypočúvanie.
Prečo cestujete do USA?
Prečo ako neamerická občianka cestujete do USA so synom, ktorý má americké občianstvo? Prečo ako neamerická občianka cestujete do USA so synom, ktorý má americké občianstvo, a máte so sebou 10 000 dolárov v hotovosti?
Nechystáte sa tu náhodou nelegálne zostať?
Určite nie, pán colník, klamala som s veľkými očami. Vysvetlila som mu, že zvyčajne môj manžel lieta za mnou, ale keďže jeho otec bol len pred pár dňami operovaný na srdce, priletela som ja za ním, aby mohol osobne spoznať svojho vnúčika. Peniaze som mala na to, aby som z nich tri mesiace vyžila a nebola niekomu na obťaž, a pred Vianocami som sa chystala naspäť domov, na Slovensko. Ukázala som mu všetky rodinné fotky, spiatočnú letenku a vytlačila som niekoľko sĺz.
Na moje veľké prekvapenie mi to zhltol aj s navijakom a pustil ma ďalej. Dodnes nechápem, ako je to možné, že mi to uveril – alebo neuveril, ale nemal dôkazy na to, aby ma do USA nevpustil. Môj „port of entry“ – vstupný prístav, ktorý musím vyplniť na všetkých ostatných imigračných dokumentoch, je tak Chicago O’Hare, ktoré mám ako spotená, unavená a hladná matka aktívneho 1,5 ročného chlapca pochodené odpredu-dozadu. Do Sacramenta som za Travisom priletela deň pred jeho narodeninami, 16. septembra. Tento rok to bude presne 11 rokov.
 |
| Rodina po roku a pol odlúčenia opäť pokope |
 |
| Moje prvé americké Vďakyvzdanie |
Prenajali sme si byt, Travis si po návrate z Aljašky našiel prácu, a keď sa Travisko blížil k magickej hranici troch rokov, povedala som si, že by som mohla ísť do práce po materskej aj ja. To už som bola v USA rok a pol, dlho po tom, ako mi vypršala ESTA. S pomocou právnika som v decembri 2010 požiadala o zelenú kartu a na moje prekvapenie som ju bez preťahovačiek aj dostala. Deň pred tým, ako sme sa sťahovali do LA za lepšou Travisovou prácou, sme išli do Sacramenta, kde som nejakého vládneho úradníka presviedčala o legalite môjho manželstva a donútila som si pozrieť ho náš svadobný album. Najprv nechcel, ale ja som predsa netlačila fotky a nelepila ich do albumu len tak pre nič za nič!
 |
| Na ceste na pohovor získať zelenú kartu |
 |
| Budova Capitolu v Sacramente, hlavnom meste Kalifornie |
Zelenú kartu som dostala poštou asi o mesiac. Vyšla ma na $1,070, pretože som žiadala o I-485, Application to Register Permanent Residence or Adjust Status, teda o úpravu statusu na permanentný. Prirátajte si k tomu $60 poplatok za biometrické údaje a $1,050 za právnika – nečudo, že legálny status je pre veľa imigrantov často nedosiahnuteľný. Dnes je tento poplatok $1,140 plus $85 za biometrické údaje.
Hneď som si našla prácu. Ako čerstvá imigrantka som nemierila vysoko, aj keď som mala magisterský titul. Zamestnala som sa ako predavačka pánskeho oblečenia v obchodnom dome Macy’s. V decembri toho istého roku mi ponúkol prácu vo svojej firme zákazník, ktorý bol očarený mojím vystupovaním. Snažila som sa mu predať niekoľko kašmírových svetrov, keďže som chcela splniť svoj denný gól predaných výrobkov a kašmírové svetre boli najdrahšie, nečudo že som bola samý úsmev a vtip! Dva roky som potom predávala kancelárske potreby, až kým sme sa v roku 2014 opäť nesťahovali naspäť. Chvíľu som pracovala z domu ako tlmočníčka na telefóne a keď ma prestalo baviť vysvetľovať Rómom v Sheffielde, že si musia predplatiť kartičku na plyn a ako sa najlepšie prihlásia na sociálne bývanie, dostala som prácu ako PR asistentka u zubára. To viedlo k pozícii v miestnych novinách Manteca Bulletin, ktorým som dva roky viedla sociálne siete, začala videokanál, točila videá, robila marketing... Aj tu som vydržala dva roky, potom som prešla do väčšieho a lepšieho a robila presne to isté, ale pre medzinárodnú spoločnosť vyrábajúcu odev a doplnky pre jazdcov na koňoch. Čo bolo pre mňa, ktorá sedela na koni presne raz v živote, celkom nová a zaujímavá skúsenosť.
Požiadať o americké občianstvo som sa rozhodla „politických“ dôvodov – chcela som ísť voliť (viac o tom
TU) a takisto preto, že mi v roku 2018 vypršala platnosť slovenského pasu. Ambasádu v Los Angeles však pred pár rokmi zrušili a ja som zistila, že sa musím trepať do Washingtonu D.C., kde majú podľa skvelej slovenskej tradície stránkové hodiny v pondelok, stredu a piatok dve hodiny doobeda a dve hodiny poobede. Prečo byť otvorený ako každý iný biznis od ôsmej do piatej? Lebo zjavne občanov Slovenska v USA je toľko, že jediná ambasáda v jednom z najväčších štátov sveta môže byť otvorená dokopy 12 hodín týždenne. Pri tomto zistení mi došla chuť si vôbec slovenský pas obnovovať a namiesto toho som radšej podala prihlášku o americké občianstvo.
Tento proces bol na moje veľké prekvapenie nesmierne jednoduchý. Papiere som vyplnila online 5. februára a už 26. februára ma fotili a odoberali odtlačky prstov. Niekedy v júli mi potom prišlo predvolanie na pohovor, na ktorý som sa poctivo pripravovala. Hovorená, písaná a čítaná angličtina mi nerobila problém, pracovala som predsa len v novinách, ale rozličné americké reálie typu koľko je v Kongrese reprezentantov, do koľko vojenských konfliktov sa USA zapojilo, kto bol prvý prezident a podobne? Pomocou rozličných apiek som sa šprtala a napokon som toho vedela viac ako môj manžel. Za prihlášku o americké občianstvo som zaplatila $725 plus $85 za biometrické údaje.
 |
| Oslavujem narodeniny štýlovo - kvízom vedomostí z amerických reálií |
Pohovor padol priamo na moje narodeniny, takže som si 20. augusta zobrala deň voľna a strávila ho návštevou veľkej, prázdnej vládnej budovy, kde som nejakému bývalému vojakovi odpovedala na zopár otázok a ako 32-ročná sa stala americkou občiankou. Posledným krokom procesu bola ceremónia, ktorá hoci dobrovoľná, je pre mnohých najdôležitejšou časťou procesu. Niekoľko stoviek z nás sa zhromaždilo vo veľkej budove konferenčného centra uprostred Sacramenta, vypočuli sme si nahraný príhovor prezidenta (dodnes ľutujem, že som si o občianstvo nepožiadala ešte počas Obamu, aby sa mi z obrazovky prihováral on) a potom sa postavili, keď povedali, koľko ľudí z našej krajiny sa stalo novými americkými občanmi. V ten deň som tam zo Slovenska bola jediná.
PS: V marci 2012 mi prišla správa z americkej ambasády v Bratislave, že keďže odo mňa už dlhšie nepočuli ohľadom mojich víz, tak teda moju prihlášku rušia. Štyri roky po tom, čo som ju podala. Rok potom, čo som získala zelenú kartu. Vidno, že papierovačky nie sú silnou stránkou len slovenských úradov...
Požiadať o americké občianstvo som sa rozhodla „politických“ dôvodov – chcela som ísť voliť (viac o tom TU) a takisto preto, že mi v roku 2018 vypršala platnosť slovenského pasu. Ambasádu v Los Angeles však pred pár rokmi zrušili a ja som zistila, že sa musím trepať do Washingtonu D.C., kde majú podľa skvelej slovenskej tradície stránkové hodiny v pondelok, stredu a piatok dve hodiny doobeda a dve hodiny poobede. Prečo byť otvorený ako každý iný biznis od ôsmej do piatej? Lebo zjavne občanov Slovenska v USA je toľko, že jediná ambasáda v jednom z najväčších štátov sveta môže byť otvorená dokopy 12 hodín týždenne. Pri tomto zistení mi došla chuť si vôbec slovenský pas obnovovať a namiesto toho som radšej podala prihlášku o americké občianstvo.
PS: V marci 2012 mi prišla správa z americkej ambasády v Bratislave, že keďže odo mňa už dlhšie nepočuli ohľadom mojich víz, tak teda moju prihlášku rušia. Štyri roky po tom, čo som ju podala. Rok potom, čo som získala zelenú kartu. Vidno, že papierovačky nie sú silnou stránkou len slovenských úradov...
No comments: