Pred pár dňami som pozerala video, v ktorom sa hovorilo, ako je väčšina ľudí udržiavaná v permanentnom stave chudoby. Nízka pláca, život od výplaty k výplate, ale aj fakt, že nám veľké spoločnosti neustále tlačia dolu krkom, aký najnovší výrobok potrebujeme a bez ktorého nemôžeme žiť.

Svetové korporácie míňajú milióny dolárov na reklamu a marketing, sledujú, čo vkladáme do online nákupných košíkov, snažia sa ovplyvniť naše správanie tak, aby sme toho kúpili čo najviac. Načo šetriť na budúcnosť, treba si dopriať v prítomnosti! Ešte nemáš najnovší iPhone? Topánky so štvorcovou špičkou? Rybársky klobúk či šiltovku Gucci? Šup-šup to napraviť!

Myslela som si, že mňa sa to netýka. Nakupujem len to, čo potrebujem, nenechám sa zlákať blbosťami. Veď aj na Amazone výlučne nakupujem jedlo pre mačky, baterky, práčok na pranie či kávu...

Toto zistenie asi nie je nič nové pod slnkom. Každému je jasné, že nás veľké spoločnosti manipulujú vo svoj prospech, od platených reklám v časopisoch po podprahové vo filmoch a seriáloch, pomocou influcenceriek, kupónov, výpredajov, ktoré v skutočnosti nie sú výpredaje... ale tým, že som to video čerstvo pozerala, mi to vŕta v hlave. Dnes som po práci zbehla do TJ Maxxu, aby som mame kúpila ako darček kabelku. Kabelku samozrejme nemali, tak som zobrala šampón, kostičku pre psa, gumové vitamíny s vlákninou, a ku káve pistáciové makarónky.

A ako tak čakám pri pokladni s plnými rukami a pozorujem dve unudené predavačky, ktoré pracovali tak pomaly, že popri nich by aj sledovať farbu schnúť bolo akčným filmom, uvedomila som si – potrebujem to skutočne? Nemám doma dosť sladkostí? Nemá pes dosť sladkostí? Načo mi je drahý šampón? (Aj tak nebol žiadnej lepšej značky.) Stala som sa aj ja obeťou marketingu?

Radšej som to všetko položila naspäť a vyšla z obchodu s prázdnymi rukami. Ušetrila som asi 40 dolárov a namiesto toho sa o sebe niečo nové naučila. A možno aj spravila prvý krok k menej konzumnému životu.

Aké je to, žiť v krajine kolonizátora?

Väčšina Američanov si pravdepodobne neuvedomuje, na čom sú postavené základy ich vlasti. Nemajú prečo – nie sú s kolonizátorskou minulosťou svojej domoviny nijako konfrontovaní. Minulosť je dávno zabudnutá, dobyté územia patria na stránky učebníc. Zbrane utíchli, trofeje ticho zapadajú prachom v múzeách. Skutočnosť, že štát, v ktorom žijú, patril pred štyristo rokmi komusi inému, im hypotéku nezaplatí a fakt, že ich dom je postavený na starom indiánskom pohrebisku, sa stal zápletkou nejedného béčkového hororu.

Pre mňa ako Európanku boli domorodí obyvatelia Spojených štátov amerických vždy „Indiáni“, tmavovlasé a tmavooké postavičky s pestrofarebnými perami vo vlasoch, ktoré kedysi obývali Divoký západ. Tiež som kedysi čítala Karla Maya... Po tom, ako som sa presťahovala do Kalifornie, som sa o pôvodnom obyvateľstve dozvedela čosi viac. Kmene sú samostatné jednotky, ostrovčeky suverenity v mori federálnych, štátnych a lokálnych amerických zákonov. Žijú v rezerváciách, majú v nich postavené kasína, kde neplatia žiadne federálne zákony, a v podstate si môžu robiť, čo chcú. Rezerváciu som si predstavovala ako nejaký kemp, cestu cez Vysoké Tatry, kde usmievaví, slnkom ošľahaní ľudia žijú v drevených zruboch, turistov učia o svojej histórii a privyrábajú si predajom tradičných pletených košíkov či náhrdelníkov.

Antelope Canyon, jeden z najkrajších a najznámejších kaňonov na svete, ktorý sa nachádza na území rezervácie Navajov

A potom som sa v jednej rezervácii ocitla.

Z arizonského mesta Page sme išli autom k známemu monumentu Four Corners. Pred stopäťdesiatimi rokmi sa byrokrati v kancelárii rozhodli rozdeliť si nové teritóriá pomocou pravítka a ceruzky a na mape spravili dve priečky, ktoré sa pretínali v pravom uhle. Vznikli tak nové hranice štátov Utah, Arizona, Colorado a Nové Mexiko. Dnes je z hranice populárna turistická atrakcia. Cesta nám mala trvať necelé tri hodiny a mali sme počas nej navštíviť mestá s exotickými názvami ako Kaibito, Tsegi, Kayenta či Dennehotso. Tri hodiny v aute je nič – ak sa máte na čo pozerať z okna. No hneď, ako sme prekročili hranicu Navajo Nation, mi zamrzol úsmev na tvári. Pozerali sme sa totiž na životné podmienky, aké sa len tak často nevidia. Aspoň nie v jednej z najrozvinutejších krajín sveta.

 

Každý v inom štáte - monument Four Corners, kde sa stretávajú hranice Utahu, Arizony, Colorada a Nového Mexika

Na začiatku výletu som si myslela, že to bude príjemná cesta americkým Divokým západom. Uvidím filmové lokality, odfotím sa pri ikonických siluetách Monument Valley. S rodinou budeme mať zážitky na celý život. Potom však na nás vykukla prvá značka s tabuľkou, že tu stojí školský autobus. Ale kde? A pre koho? Zaškúlila som a niekde v diaľke sa zalesklo okno ľudského obydlia. Potom druhé. Potom tretie. Prefrčali sme okolo troch prívesov a jednej unimobunky, schovanej za hustými nízkymi kríkmi. Chudáci, pomyslela som si. Takto bývať, to musí byť hrozné.

Lenže potom prišlo ďalšie podobné osídlie. A ďalšie. Tabuľky so zastávkou pre školský autobus sa pravidelne objavovali každých pár kilometrov, a keď sme boli už viac ako hodinu a pol za mestom Page bez toho, že by sme videli inú školu ako tú, čo sme nechali sto kilometrov za nami, mi to nedalo. Čo sa to tu deje? Kde sú všetky mestá? Obchody? Benzínky? Školy? Kancelárie? Nemocnice? Kde sú drôty elektrického vedenia? Kanalizácia? Opustili sme Spojené štáty americké a ani sme si to nevšimli?

Rezervácia Navajov

Realita je omnoho horšia ako čokoľvek, čo som si kedy dokázala predstaviť.

Navajo Nation, teda štát Navajov, sa rozkladá na takmer 71-tisíc kilometroch štvorcových. Americká vláda sem popresúvala Navajov v roku 1868, kedy sa rozhodli, že majú dosť „divochov, barbarov a primitívov“, ktorí zaberajú drahocenné územia vhodné na expanziu. Hranice sa niekoľkokrát menili, no svoju podobu má rezervácia približne od roku 1934. Zaujímavosťou je, že rezervácia Navajov je jedna z mála na území Spojených štátov amerických, ktorej územie prekrýva plochu tradičnej domoviny kmeňa, ktorý na nej sídli. Čerokíovia majú napríklad rezerváciu v štáte Oklahoma. Pochádzajú pritom zo Severnej Karolíny, Georgie či Alabamy.

Oblasť je taká nehostinná, plná kameňov, kráterov, vyschnutých korýt riek a pohorí, že cez ňu vedie jedna jediná cesta. Z usadlosti do usadlosti sú to kilometre, len málokde je zavedená elektrina, tečúca voda či internet. Ľudia bývajú v unimobunkách postavených stovky metrov od cesty, ktoré takmer splývajú s vysušenou krajinou. Získať povolenie na stavbu domu v rezervácii je takmer nemožné, Navajovia sa preto uchyľujú k „dočasnému“ riešeniu v podobe prívesov a chatiek, ktoré sa dajú v prípade potreby kedykoľvek premiestniť. A keďže sú len dočasné, nemajú adresu. Legálne neexistujú.