Cestopis s príchuťou bielej viny
Aké je to, žiť v krajine kolonizátora?
Väčšina Američanov si pravdepodobne neuvedomuje, na čom sú postavené základy ich vlasti. Nemajú prečo – nie sú s kolonizátorskou minulosťou svojej domoviny nijako konfrontovaní. Minulosť je dávno zabudnutá, dobyté územia patria na stránky učebníc. Zbrane utíchli, trofeje ticho zapadajú prachom v múzeách. Skutočnosť, že štát, v ktorom žijú, patril pred štyristo rokmi komusi inému, im hypotéku nezaplatí a fakt, že ich dom je postavený na starom indiánskom pohrebisku, sa stal zápletkou nejedného béčkového hororu.
Pre mňa ako Európanku boli domorodí obyvatelia Spojených štátov amerických vždy „Indiáni“, tmavovlasé a tmavooké postavičky s pestrofarebnými perami vo vlasoch, ktoré kedysi obývali Divoký západ. Tiež som kedysi čítala Karla Maya... Po tom, ako som sa presťahovala do Kalifornie, som sa o pôvodnom obyvateľstve dozvedela čosi viac. Kmene sú samostatné jednotky, ostrovčeky suverenity v mori federálnych, štátnych a lokálnych amerických zákonov. Žijú v rezerváciách, majú v nich postavené kasína, kde neplatia žiadne federálne zákony, a v podstate si môžu robiť, čo chcú. Rezerváciu som si predstavovala ako nejaký kemp, cestu cez Vysoké Tatry, kde usmievaví, slnkom ošľahaní ľudia žijú v drevených zruboch, turistov učia o svojej histórii a privyrábajú si predajom tradičných pletených košíkov či náhrdelníkov.
Z arizonského mesta Page sme išli autom k známemu monumentu Four Corners. Pred stopäťdesiatimi rokmi sa byrokrati v kancelárii rozhodli rozdeliť si nové teritóriá pomocou pravítka a ceruzky a na mape spravili dve priečky, ktoré sa pretínali v pravom uhle. Vznikli tak nové hranice štátov Utah, Arizona, Colorado a Nové Mexiko. Dnes je z hranice populárna turistická atrakcia. Cesta nám mala trvať necelé tri hodiny a mali sme počas nej navštíviť mestá s exotickými názvami ako Kaibito, Tsegi, Kayenta či Dennehotso. Tri hodiny v aute je nič – ak sa máte na čo pozerať z okna. No hneď, ako sme prekročili hranicu Navajo Nation, mi zamrzol úsmev na tvári. Pozerali sme sa totiž na životné podmienky, aké sa len tak často nevidia. Aspoň nie v jednej z najrozvinutejších krajín sveta.
Na začiatku výletu som si myslela, že to bude príjemná cesta americkým Divokým západom. Uvidím filmové lokality, odfotím sa pri ikonických siluetách Monument Valley. S rodinou budeme mať zážitky na celý život. Potom však na nás vykukla prvá značka s tabuľkou, že tu stojí školský autobus. Ale kde? A pre koho? Zaškúlila som a niekde v diaľke sa zalesklo okno ľudského obydlia. Potom druhé. Potom tretie. Prefrčali sme okolo troch prívesov a jednej unimobunky, schovanej za hustými nízkymi kríkmi. Chudáci, pomyslela som si. Takto bývať, to musí byť hrozné.
Lenže potom prišlo ďalšie podobné osídlie. A ďalšie. Tabuľky so zastávkou pre školský autobus sa pravidelne objavovali každých pár kilometrov, a keď sme boli už viac ako hodinu a pol za mestom Page bez toho, že by sme videli inú školu ako tú, čo sme nechali sto kilometrov za nami, mi to nedalo. Čo sa to tu deje? Kde sú všetky mestá? Obchody? Benzínky? Školy? Kancelárie? Nemocnice? Kde sú drôty elektrického vedenia? Kanalizácia? Opustili sme Spojené štáty americké a ani sme si to nevšimli?
Realita je omnoho horšia ako čokoľvek, čo som si kedy dokázala predstaviť.
Navajo Nation, teda štát Navajov, sa rozkladá na takmer 71-tisíc kilometroch štvorcových. Americká vláda sem popresúvala Navajov v roku 1868, kedy sa rozhodli, že majú dosť „divochov, barbarov a primitívov“, ktorí zaberajú drahocenné územia vhodné na expanziu. Hranice sa niekoľkokrát menili, no svoju podobu má rezervácia približne od roku 1934. Zaujímavosťou je, že rezervácia Navajov je jedna z mála na území Spojených štátov amerických, ktorej územie prekrýva plochu tradičnej domoviny kmeňa, ktorý na nej sídli. Čerokíovia majú napríklad rezerváciu v štáte Oklahoma. Pochádzajú pritom zo Severnej Karolíny, Georgie či Alabamy.
Oblasť je taká nehostinná, plná kameňov, kráterov, vyschnutých korýt riek a pohorí, že cez ňu vedie jedna jediná cesta. Z usadlosti do usadlosti sú to kilometre, len málokde je zavedená elektrina, tečúca voda či internet. Ľudia bývajú v unimobunkách postavených stovky metrov od cesty, ktoré takmer splývajú s vysušenou krajinou. Získať povolenie na stavbu domu v rezervácii je takmer nemožné, Navajovia sa preto uchyľujú k „dočasnému“ riešeniu v podobe prívesov a chatiek, ktoré sa dajú v prípade potreby kedykoľvek premiestniť. A keďže sú len dočasné, nemajú adresu. Legálne neexistujú.
V unimobunke, alebo viacerých prívesoch postavených vedľa seba žijú celé rodiny. Deti ráno odváža autobus do školy, ktorá je vzdialená hodinu cesty. Niekedy aj dlhšie. Jedným smerom. Vstávať ráno o piatej, aby dieťa umyté, oblečené a naraňajkované chytilo autobus o šiestej však nie je práve najjednoduchšie. Hlavne ak nemáte elektrinu a vodu, a ráno o piatej je ešte tma. V rezervácii preto až 44 percent dospelých nedokončilo strednú školu a iba 7 percent má vysokoškolské vzdelanie. Zamestnaných na plný úväzok je len 22 percent Navajov. Zvyšok sedí doma. Bez vzdelania, bez peňazí, bez perspektívy.
Viac ako 90 percent rezervácie technicky patrí vláde USA, ktorá ju spravuje pomocou úradu Bureau of Indian Affairs. Áno, v jej názve stále nájdete slovo Indian, ktoré sa prestalo používať niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. V rezervácii žije približne 175-tisíc ľudí, ktorí majú k dispozícii 13 obchodov s potravinami a miestna nemocnica má pre všetkých pacientov dokopy 200 postelí. Viete si predstaviť, že v meste s počtom obyvateľov ako švajčiarsky Bazilej, chorvátsky Split alebo český Plzeň môžete ísť nakúpiť len do 13 potravín, z toho desať je malých večierok? Na vodu si Navajovia chodia raz za týždeň do väčšieho mesta, ako je Kayenta. Do nádrží, ktoré im zaberú takmer celý zadný priestor v pick-upe, natankujú vodu, ktorá im bude nasledujúcich sedem dní slúžiť na pitie, splachovanie záchoda, umývanie rúk, varenie a napájanie zvierat.
Každým kilometrom a každou zastávkou mi sánka padala hlbšie a hlbšie.
V celej rezervácii je len 300 policajtov. Aktívne sa tu vyskytuje tuberkulóza. Donedávna sa tu ťažil urán – o ktorého nebezpečenstvách Navajom americká vláda nikdy nepovedala. Navajovia sa dodnes živia prevažne chovom oviec a kôz. A byť zavraždená je tretia najčastejšia príčina smrti Navajčaniek vo veku od 15 do 24 rokov.
Prechádzať cez rezerváciu akéhokoľvek domorodého obyvateľstva je sledovať historickú tragédiu, ktorá sa dodnes neskončila. Z hrdého národa s bohatou kultúrou sa stala znôška ubitých ľudí, ktorá generácie zápasí s alkoholizmom a rozličnými chorobami. Z kedysi bohato zdobených típí sú karavany a unimobunky, ku ktorým pomedzi skaly a kríky vedie iba prašná cesta. Americké školy sú priďaleko na to, aby mali reálny a pozitívny dopad na vzdelanie detí, a o to, aby svoje kultúrne dedičstvo nemohli novým generáciám odovzdať starejší, sa postarali roky nanútených internátnych škôl, do ktorých boli násilne odvlečení.
Ľudstvo je pominuteľné a príroda večná.
Rovnako ako krivda, ktorá bola spáchaná na Navajoch a iných domorodých obyvateľoch. Angličtina má termín white guilt, v preklade „biela vina“. Pociťujú ju niektorí belosi za neprávosti, ktoré kedysi postihli etnické menšiny. Európsky kolonializmus, genocída domorodého obyvateľstva, transatlantický obchod s otrokmi, holokaust a iné zverstvá dodnes mátajú nielen potomkov černochov a domorodého obyvateľstva, ale aj belochov, ktorí si odrazu uvedomia, že ich predkovia históriu nielen prežívali, ale ju aj aktívne písali.
Nikdy som si nemyslela, že by sa biela vina týkala aj mňa. Som predsa zo Slovenska, z krajiny viac podmanenej ako podmaňujúcej, zo štátu, ktorý existuje kratšie, ako som na svete ja, z miesta, z ktorého otrokov brali, nie doň otrokov privážali. Po výlete cez rezerváciu Navajov som však bielu vinu pocítila aj ja. Plesla ma do tváre ako mokrá handra, zapáchajúca privilégiom ľahostajnosti s príchuťou hnevu, že žijem v krajine, ktorá sa stále dopúšťa zverstiev na svojich pôvodných obyvateľoch. Nikto sa ich síce viac nesnaží aktívne vyvraždiť, no podmienky, v ktorých žijú a v ktorých ich americká vláda udržiava, by sa pokojne dali prirovnať k vražde ich duší, snov a nádejí.
Možno boli moji predkovia nevoľníci na poli, možno v pote tváre odovzdávali desiatky zemepánovi a za každý priestupok ich čakal výprask palicou. Možno boli pomaďarčovaní, ponemčovaní a poneviemčoešte, no v žiadnom prípade ich nečakal osud, aký čakal amerických domorodcov. A to moja biela tvár spracováva dodnes.
Väčšina Američanov si pravdepodobne neuvedomuje, na čom sú postavené základy ich vlasti. Nemajú prečo – nie sú s kolonizátorskou minulosťou svojej domoviny nijako konfrontovaní. Minulosť je dávno zabudnutá, dobyté územia patria na stránky učebníc. Zbrane utíchli, trofeje ticho zapadajú prachom v múzeách. Skutočnosť, že štát, v ktorom žijú, patril pred štyristo rokmi komusi inému, im hypotéku nezaplatí a fakt, že ich dom je postavený na starom indiánskom pohrebisku, sa stal zápletkou nejedného béčkového hororu.
Pre mňa ako Európanku boli domorodí obyvatelia Spojených štátov amerických vždy „Indiáni“, tmavovlasé a tmavooké postavičky s pestrofarebnými perami vo vlasoch, ktoré kedysi obývali Divoký západ. Tiež som kedysi čítala Karla Maya... Po tom, ako som sa presťahovala do Kalifornie, som sa o pôvodnom obyvateľstve dozvedela čosi viac. Kmene sú samostatné jednotky, ostrovčeky suverenity v mori federálnych, štátnych a lokálnych amerických zákonov. Žijú v rezerváciách, majú v nich postavené kasína, kde neplatia žiadne federálne zákony, a v podstate si môžu robiť, čo chcú. Rezerváciu som si predstavovala ako nejaký kemp, cestu cez Vysoké Tatry, kde usmievaví, slnkom ošľahaní ľudia žijú v drevených zruboch, turistov učia o svojej histórii a privyrábajú si predajom tradičných pletených košíkov či náhrdelníkov.
 |
| Antelope Canyon, jeden z najkrajších a najznámejších kaňonov na svete, ktorý sa nachádza na území rezervácie Navajov |
Z arizonského mesta Page sme išli autom k známemu monumentu Four Corners. Pred stopäťdesiatimi rokmi sa byrokrati v kancelárii rozhodli rozdeliť si nové teritóriá pomocou pravítka a ceruzky a na mape spravili dve priečky, ktoré sa pretínali v pravom uhle. Vznikli tak nové hranice štátov Utah, Arizona, Colorado a Nové Mexiko. Dnes je z hranice populárna turistická atrakcia. Cesta nám mala trvať necelé tri hodiny a mali sme počas nej navštíviť mestá s exotickými názvami ako Kaibito, Tsegi, Kayenta či Dennehotso. Tri hodiny v aute je nič – ak sa máte na čo pozerať z okna. No hneď, ako sme prekročili hranicu Navajo Nation, mi zamrzol úsmev na tvári. Pozerali sme sa totiž na životné podmienky, aké sa len tak často nevidia. Aspoň nie v jednej z najrozvinutejších krajín sveta.
 |
| Každý v inom štáte - monument Four Corners, kde sa stretávajú hranice Utahu, Arizony, Colorada a Nového Mexika |
Na začiatku výletu som si myslela, že to bude príjemná cesta americkým Divokým západom. Uvidím filmové lokality, odfotím sa pri ikonických siluetách Monument Valley. S rodinou budeme mať zážitky na celý život. Potom však na nás vykukla prvá značka s tabuľkou, že tu stojí školský autobus. Ale kde? A pre koho? Zaškúlila som a niekde v diaľke sa zalesklo okno ľudského obydlia. Potom druhé. Potom tretie. Prefrčali sme okolo troch prívesov a jednej unimobunky, schovanej za hustými nízkymi kríkmi. Chudáci, pomyslela som si. Takto bývať, to musí byť hrozné.
Lenže potom prišlo ďalšie podobné osídlie. A ďalšie. Tabuľky so zastávkou pre školský autobus sa pravidelne objavovali každých pár kilometrov, a keď sme boli už viac ako hodinu a pol za mestom Page bez toho, že by sme videli inú školu ako tú, čo sme nechali sto kilometrov za nami, mi to nedalo. Čo sa to tu deje? Kde sú všetky mestá? Obchody? Benzínky? Školy? Kancelárie? Nemocnice? Kde sú drôty elektrického vedenia? Kanalizácia? Opustili sme Spojené štáty americké a ani sme si to nevšimli?
 |
| Rezervácia Navajov |
Navajo Nation, teda štát Navajov, sa rozkladá na takmer 71-tisíc kilometroch štvorcových. Americká vláda sem popresúvala Navajov v roku 1868, kedy sa rozhodli, že majú dosť „divochov, barbarov a primitívov“, ktorí zaberajú drahocenné územia vhodné na expanziu. Hranice sa niekoľkokrát menili, no svoju podobu má rezervácia približne od roku 1934. Zaujímavosťou je, že rezervácia Navajov je jedna z mála na území Spojených štátov amerických, ktorej územie prekrýva plochu tradičnej domoviny kmeňa, ktorý na nej sídli. Čerokíovia majú napríklad rezerváciu v štáte Oklahoma. Pochádzajú pritom zo Severnej Karolíny, Georgie či Alabamy.
Oblasť je taká nehostinná, plná kameňov, kráterov, vyschnutých korýt riek a pohorí, že cez ňu vedie jedna jediná cesta. Z usadlosti do usadlosti sú to kilometre, len málokde je zavedená elektrina, tečúca voda či internet. Ľudia bývajú v unimobunkách postavených stovky metrov od cesty, ktoré takmer splývajú s vysušenou krajinou. Získať povolenie na stavbu domu v rezervácii je takmer nemožné, Navajovia sa preto uchyľujú k „dočasnému“ riešeniu v podobe prívesov a chatiek, ktoré sa dajú v prípade potreby kedykoľvek premiestniť. A keďže sú len dočasné, nemajú adresu. Legálne neexistujú.
 |
| Šťastlivci so zavedenou elektrinou |
V unimobunke, alebo viacerých prívesoch postavených vedľa seba žijú celé rodiny. Deti ráno odváža autobus do školy, ktorá je vzdialená hodinu cesty. Niekedy aj dlhšie. Jedným smerom. Vstávať ráno o piatej, aby dieťa umyté, oblečené a naraňajkované chytilo autobus o šiestej však nie je práve najjednoduchšie. Hlavne ak nemáte elektrinu a vodu, a ráno o piatej je ešte tma. V rezervácii preto až 44 percent dospelých nedokončilo strednú školu a iba 7 percent má vysokoškolské vzdelanie. Zamestnaných na plný úväzok je len 22 percent Navajov. Zvyšok sedí doma. Bez vzdelania, bez peňazí, bez perspektívy.
Viac ako 90 percent rezervácie technicky patrí vláde USA, ktorá ju spravuje pomocou úradu Bureau of Indian Affairs. Áno, v jej názve stále nájdete slovo Indian, ktoré sa prestalo používať niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. V rezervácii žije približne 175-tisíc ľudí, ktorí majú k dispozícii 13 obchodov s potravinami a miestna nemocnica má pre všetkých pacientov dokopy 200 postelí. Viete si predstaviť, že v meste s počtom obyvateľov ako švajčiarsky Bazilej, chorvátsky Split alebo český Plzeň môžete ísť nakúpiť len do 13 potravín, z toho desať je malých večierok? Na vodu si Navajovia chodia raz za týždeň do väčšieho mesta, ako je Kayenta. Do nádrží, ktoré im zaberú takmer celý zadný priestor v pick-upe, natankujú vodu, ktorá im bude nasledujúcich sedem dní slúžiť na pitie, splachovanie záchoda, umývanie rúk, varenie a napájanie zvierat.
 |
| Výlet na vodu. Ilustračná fotka |
V celej rezervácii je len 300 policajtov. Aktívne sa tu vyskytuje tuberkulóza. Donedávna sa tu ťažil urán – o ktorého nebezpečenstvách Navajom americká vláda nikdy nepovedala. Navajovia sa dodnes živia prevažne chovom oviec a kôz. A byť zavraždená je tretia najčastejšia príčina smrti Navajčaniek vo veku od 15 do 24 rokov.
Prechádzať cez rezerváciu akéhokoľvek domorodého obyvateľstva je sledovať historickú tragédiu, ktorá sa dodnes neskončila. Z hrdého národa s bohatou kultúrou sa stala znôška ubitých ľudí, ktorá generácie zápasí s alkoholizmom a rozličnými chorobami. Z kedysi bohato zdobených típí sú karavany a unimobunky, ku ktorým pomedzi skaly a kríky vedie iba prašná cesta. Americké školy sú priďaleko na to, aby mali reálny a pozitívny dopad na vzdelanie detí, a o to, aby svoje kultúrne dedičstvo nemohli novým generáciám odovzdať starejší, sa postarali roky nanútených internátnych škôl, do ktorých boli násilne odvlečení.
 |
| Slávny indiánsky vyprážaný chlieb. Na okrúhlych kúskoch vyprážaného cesta sa podáva mleté hovädzie mäso, paradajky, kúsky šalátu a nastrúhaný syr |
 |
| Alebo vám z toho jednoducho spravia langoš |
Rovnako ako krivda, ktorá bola spáchaná na Navajoch a iných domorodých obyvateľoch. Angličtina má termín white guilt, v preklade „biela vina“. Pociťujú ju niektorí belosi za neprávosti, ktoré kedysi postihli etnické menšiny. Európsky kolonializmus, genocída domorodého obyvateľstva, transatlantický obchod s otrokmi, holokaust a iné zverstvá dodnes mátajú nielen potomkov černochov a domorodého obyvateľstva, ale aj belochov, ktorí si odrazu uvedomia, že ich predkovia históriu nielen prežívali, ale ju aj aktívne písali.
Nikdy som si nemyslela, že by sa biela vina týkala aj mňa. Som predsa zo Slovenska, z krajiny viac podmanenej ako podmaňujúcej, zo štátu, ktorý existuje kratšie, ako som na svete ja, z miesta, z ktorého otrokov brali, nie doň otrokov privážali. Po výlete cez rezerváciu Navajov som však bielu vinu pocítila aj ja. Plesla ma do tváre ako mokrá handra, zapáchajúca privilégiom ľahostajnosti s príchuťou hnevu, že žijem v krajine, ktorá sa stále dopúšťa zverstiev na svojich pôvodných obyvateľoch. Nikto sa ich síce viac nesnaží aktívne vyvraždiť, no podmienky, v ktorých žijú a v ktorých ich americká vláda udržiava, by sa pokojne dali prirovnať k vražde ich duší, snov a nádejí.
Možno boli moji predkovia nevoľníci na poli, možno v pote tváre odovzdávali desiatky zemepánovi a za každý priestupok ich čakal výprask palicou. Možno boli pomaďarčovaní, ponemčovaní a poneviemčoešte, no v žiadnom prípade ich nečakal osud, aký čakal amerických domorodcov. A to moja biela tvár spracováva dodnes.
No comments: