tag:blogger.com,1999:blog-44809932412766139152024-03-05T08:11:06.467-08:00Ninka PíšeNinka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.comBlogger29125tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-47929037596763909752023-05-03T11:57:00.006-07:002023-05-03T11:58:43.462-07:00Veverička<p class="MsoNormal" style="margin: 0in;">Sedel som na slnkom zaliatej lavičke a díval som sa na areál plný života. Zamestnanci vychutnávajúci si obednú prestávku sa prechádzali po upravených chodníkoch alebo v skupinkách posedávali na tráve, ktorá bola svieža a zelená aj v januári. Okrúhle stoly pod priestrannými markízami boli plné ľudí prekrikujúcich sa rozličnými jazykmi. Okrem štandardnej angličtiny a čínštiny som započul aj nezameniteľné tóny kórejčiny, japončiny a bengálčiny. Mladí softvéroví inžinieri oblečení v tričkách s logom spoločnosti, džínsoch vyhrnutých tak, aby odhaľovali zo dva centimetre z farebných ponožiek a teniskách vášnivo debatovali nad recyklovateľnými taniermi plnými jedla. Všetkým sa na páse hompáľala visačka s farebným jablkom, ktorá pred nimi ako Sezam, otvor sa, odomykala všetky dvere. Od fitnescentra, od strieborného autobusu spoločnosti, od jedálne, od terasy na piatom poschodí, kde bola vždy kopa prázdnych miest a na obed sa človek nemusel deliť o stôl s tromi či piatimi cudzincami... Skrátka, od každých dvier v každej budove spoločnosti.<br /><br />Sem-tam som sa zadíval na svoju visačku so sivým jablkom a mal som chuť ju rozlomiť na dve polovice a viac sa do práce nevrátiť. Pre všetky zámery a účely som pracoval pre spoločnosť aj ja, no rozdiel medzi mnou a „nimi“ nebol nikdy taký znateľný, ako na obed. Zatiaľ čo oni si mohli voľne chodiť po areáli, mňa a mojich kolegov z kancelárie pustili presne päť minút pred dvanástou. Zatiaľ čo oni mali možnosť zjesť si zakúpený obed za svojím pracovným stolom a prejsť si počas obednej pauzy denné správy či odpovedať na správy na facebooku, my sme sa do kancelárie presne pred jednou vrátiť nemohli. Či pršalo, či svietilo slnko, zamestnanci so sivými visačkami boli väzňami svojej slobody. Povinnú pauzu si museli odtrpieť bez ohľadu na to, či ju chceli alebo potrebovali.<br /><br />Vlastne, medzi „nami“ a „nimi“ boli priepastné rozdiely. Niekedy som sa skutočne cítil ako väzeň, ktorý pred zamknutými dverami sklenenej budovy žalára čaká nekonečné minúty, kým ručička hodín milosrdne padne na päťku a manažér s prázdnym výrazom otvorí dvere a pozve nás do vnútra na ďalšiu bezduchú šichtu. Dnu a von, obed, dnu a von. Domov, večera, sprcha, spánok. Dnu a von, obed, dnu a von. Domov, večera, sprcha, spánok. Aký je rozdiel medzi mnou, radovým pracovníkom so sivou visačkou, a odsúdencom na smrť? Videl som medzi nami viac podobností ako rozdielov. Aký má vôbec život zmysel? Často som sa to pýtal sám seba, keď som sedel na slnkom zaliatej lavičke a pozoroval všetkých tých šťastných ľudí okolo seba. Prečo sa usmievajú? Prečo nie sú ich duše prázdne a čierne, ako tá moja? <br /><br />Povedal som si, že skúsim byť ako oni. Možno, možno, ak si dokážem na tvári vyčarovať úsmev, tak mi ako malý potôčik stečie aj do srdca a možno vtedy pocítim iskričku šťastia. Počas obednej prestávky som teda začal čítať knihy. Najprv fikciu, potom literatúru faktu. Nepomohlo. Hemingway ma dostal do ešte väčšej depresie. Asi som nemal hľadať návod na šťastie u muža, ktorý svoje osobné problémy vyriešil výstrelom z brokovnice. Potom som skúsil jedlo. Namiesto obeda v pracovnej kantíne som si začal nosiť lahôdky od výmyslu sveta a dúfal som, že mi experimenty s chuťovými bunkami prinesú aspoň dočasné potešenie. Sushi. Stejky. Kaviár. Zmenu chutí však neocenili moje vnútornosti a ku koncu týždňa sa začali hlasno búriť. Nasledujúci pondelok som teda na lavičke obhrýzal suchý toast. <br /><br />A vtedy som ju zbadal. Alebo jeho? Na trávniku panáčkovala veverička. Drobné huňaté stvorenie sa na mňa škerilo a – predstavoval som si to len? – vystieralo ku mne prosebne labky, aby som mu dal kúsok toastu. Váhavo som kúsok odlomil a hodil ho na trávnik. Veverička sa doň pustila, akoby týždeň nejedla. Klamárka, pomyslel som si. Celý areál bol plný veveričiek, ktoré sa pravidelne hostili na odpadkoch zo smetných košov. Raňajky, obed, večera. V chudobnejších oblastiach smetiaky rabujú potkany, my sme však bohatí. My na to máme veverice.<br /><br />Veverička si „vypýtala“ ešte niekoľko kúskov toastu a potom spokojne odhopkala a stratila sa v kroví. Prvý raz za veľmi dlhú dobu sa mi na tvári objavil spokojný úsmev.<br /><br />Na druhý deň bola naspäť. Dal som jej ochutnať z môjho sendviča, najviac jej zachutila paprika a kúsok šunky. Na tretí deň som jej opäť doniesol toast a zopár vlašských orechov. Moja nová spoločníčka bola zábavná ako nikto predtým. Panáčkovala, poskakovala z konára na konár, žobrala o jedlo a keď sa konečne nažrala, prisahám, že si spokojne potľapkala brucho. <br /><br />Po niekoľkých týždňoch som sa na obed dokonca začal tešiť. Doma som si balil obedy s myšlienkou na to, či to mojej huňatej kamarátke bude chutiť. <br /><br />Február prešiel s novou rutinou ako voda. V marci sa však veverička začala správať akosi inak. Čoraz viac sa vzďaľovala od mojej obľúbenej lavičky a poskakovala k jednej zo vzdialenejších lavičiek, trochu bokom od hlavného trávnika. Bola neustále v tieni, preto som ju nemal veľmi rád. Navyše, trónila vedľa veľkého čísla 6 označujúceho číslo budovy, ktoré si ľudia radi fotili a ja som netúžil byť v pozadí rozmazaných fotiek turistov. Nechcel som však prísť o moju obednú spoločnosť a tak som sa jedného marcového dňa na obed usadil na lavičke, kde sa veveričke zjavne páčilo o čosi viac. A aká bola nadšená! Spravila niekoľko sált, všetky oriešky, ktoré som jej hodil, odrazila od nosa do labiek a naspäť na nos – no rodená komediantka! Ani som netušil, ako veľmi jej zmena lavičky prospeje.<br /><br />O týždeň neskôr začala hrabať v zemi. Hodil som jej kúsok jedla, ona si ho pohodila z labky do labky, aby sa uistila, že ju sledujem, a potom začala hrabať v zemi. Že by si schovávala zásoby? Pomyslel som si a na ďalší deň som priniesol o čosi viac orieškov. Veverička sa na mňa dívala vyčítavým pohľadom. Cítil som sa ako hlupák. Čo odo mňa chcela? Lámal som si hlavu, doniesol jej lieskové orechy, toast, dokonca som jej aj nalúpal pistácie a priniesol mrkvu. Veverička sa so všetkým pohrala, predstierala, že hrabe v zemi, a potom sa na mňa bez slova pozerala a pozerala, až kým nebol čas ísť naspäť do práce.<br /><br />Ani tento deň nebol iný. Bol prvý jarný deň a marcový vzduch bol lákavo teplý. Sadol som si na lavičku vedľa čísla 6, pripravil si obed, no moju spoločníčku som nikde nevidel. Odrazu sa vedľa mňa mihla známa huňatá silueta a veverička sedela na čísle 6. Aha, aké chutné, zvriesklo niekoľko ázijských turistiek a začalo si ju fotiť. Veverička sa dívala neurčito pred seba, niekde na trávnik, a ignorovala turistky aj mňa. Po pár minútach sa vytratili odfotiť si ďalší zázrak areálu a my sme osameli. Slnko sa mi dostalo do očí a ja som sa ich pokúsil zakryť rukou. Veverička pomaly otočila hlavou zo strany na stranu.<br /><br />„Nie? Nemám si zakrývať oči?“ povedal som nahlas ako taký hlupák. To som teda dopadol, debatovať počas obednej prestávky s veveričkou.<br /><br />Ona však opäť otočila hlavou a zahľadela sa naspäť na trávnik. Nasledoval som jej pohľad a o pár sekúnd som to uvidel aj ja. Lúče navrátivšieho jarného slnka sa zlomili na streche a s ostrým uhlom prenikali cez dieru v čísle 6 priamo na trávnik. Veverička spokojne prikývla a zoskočila z číslice. Začala hopkať cez trávnik, až sa zastavila pár metrov od miesta, kde sa zlaté lúče strácali v zemi. Párkrát labkami pohrabala v zemi a potom sa obzrela, či ju nasledujem. Mne sa zdalo, že halucinujem. Hovorí mi naozaj veverička, aby som do zeme vykopal dieru? Ako keby vedelo čítať moje myšlienky, drobné zvieratko prikývlo a opäť párkrát labky vnorilo do zeme. Ako vo sne som pár dlhými krokmi prešiel cez trávnik, skrčil sa vedľa miesta, kde dopadali lúče, a nesmelo prstom zaryl do zeme. <br /><br />Veverička nadšene zapišťala. Bol to prvý zvuk, ktorý som ju počul vydať od nášho januárového „zoznámenia“. Zobral som to ako povzbudenie a rukami odhrnul trochu zeminy. Veverička zapišťala o niečo hlasnejšie. Zhrabol som hrsť hliny, druhú, tretiu. <br /><br />A potom moje prsty narazili na čosi kovové. <br /><br />„To... to naozaj?“ povedal som. Nečakal som od tohto dobrodružstva nič, možno to, že si ma všimne niekto z kolegov a ja získam povesť ešte väčšieho čudáka, aký som. No veverička nadšene podskočila a ja som sa s gustom pustil do odhrabávania hliny.<br /><br />O pár sekúnd mi v rukách ležala malá kovová škatuľka. Opatrne som ju otvoril. Na čiernej látkovej výplni spočíval USB kľúč. <br /><br />„Toto je veľa aj na mňa,“ povedal som, škatuľku zatvoril a vložil do zadného vrecka riflí. Už bolo aj tak treba vrátiť sa z obeda naspäť do kancelárie. Aj keď som mal pocit, že mám horúčku a s ňou spojené vidiny, nechcel som meškať. Meškanie znamenalo pohovor s manažérom a na to som dnes vonkoncom nemal chuť.<br /><br />Na druhý deň ma veverička čakala usadená na čísle 6. <br /><br />„Čo teraz?“ spýtal som sa. Záhadná obdĺžniková krabička ma pálila vo vrecku a nevedel som, čo si s ňou počať. Bál som sa vložiť kľúč do len tak hocijakého počítača. V noci som sa prehadzoval zo strany na stranu a nemohol som zaspať. Tých pár minút, čo sa mi podarilo zatvoriť oči, som mal nočné mory, že sa škatuľka sama od seba vznietila alebo z nej začali vyliezať hady.<br /><br />Veverička sa začala tľapkať rukami po páse.<br /><br />„Si hladná, moja?“ spýtal som sa a otvoril obedár.<br /><br />Veverička pokrútila hlavou a opäť sa začala búchať po páse.<br /><br />Pozrel som sa na svoj pás. Tak, ako každému zamestnancovi, mi na ňom visela visačka.<br /><br />V prípade, že nájdete túto visačku alebo iný majetok spoločnosti...<br /><br />Veverička zapišťala na znak súhlasu.<br /><br />„Si génius!“ vykríkol som a automaticky nastavil ruku, aby som si tľapol s neviditeľným priateľom. Veverička skočila z čísla a v lete sa malou labkou dotkla mojej dlane.<br /><br />S krabičkou pevne v rukách som vošiel na recepciu. <br /><br />„Straty a nálezy?“ spýtal som sa. „V areáli som našiel kúsok... technológie a rád by som ho odovzdal do správnych rúk,“ povedal som potichu. <br /><br />Slečna v čiernej uniforme sa na mňa bez záujmu pozrela a zaviedla ma do bočnej miestnosti. „Tu počkajte na šéfa,“ povedala a zmizla za dverami. <br /><br />Škatuľku som položil na stôl.<br /><br />O pár minút sa objavil sľubovaný šéf. Vypočul si môj príbeh, tiež zmizol za dverami a potom sa vrátil a svetlou, tichou chodbou ma viedol do ďalšej miestnosti. Tam za mnou prišiel jeho šéf, aj ten na pár minút zmizol, a celé divadielko sa zopakovalo. Čoraz dôležitejší ľudia ma vodili do miestností na čoraz vyšších poschodiach, až som sa napokon ocitol na úplnom vrchole budovy. <br /><br />„Nech sa páči,“ povedal posledný šéf, manažér bezpečnosti celého komplexu. Uviedol ma do pohodlne zariadenej – a prázdnej – kancelárie.<br /><br />„Mám tu na niekoho počkať?“ spýtal som sa zvedavo. <br /><br />On sa však len usmial a zatvoril za sebou dvere. <br /><br />Sadol som si do kresla pred tmavým mahagónovým stolom a chvíľu sa nič nedialo. Po desiatich minútach ma to prestalo baviť a začal som sa prechádzať po miestnosti. Škatuľku som položil na stôl a sadol si na kreslo za stolom.<br /><br />Čosi šťuklo a časť stola sa rozostúpila.<br /><br />„Aha, USB port,“ povedal som nahlas.<br /><br />„Aha, USB port, ty debil,“ zopakoval som v duchu, otvoril škatuľku a kľúč vložil do pripraveného portu. Chvíľu sa nič nedialo, potom som začul nezameniteľné zvuky prebúdzajúceho sa pevného disku. Odsunul sa drevený panel, za ktorým sa skrývala tmavá obrazovka. Tá zablikala a program sa automaticky spustil. <br /><br />Na moje prekvapenie to bolo video. Najprv sa zjavilo známe logo spoločnosti, a potom tvár jej zakladateľa. Odkaz zo záhrobia, uškrnul som sa. Na to, čo prišlo ďalej, som však vonkoncom nebol pripravený.<br /><br />„Milý nálezca,“ prehovoril dávno mŕtvy muž. „Gratulujem! Toto video znamená, že niekto bol v správny čas na správnom mieste. Predstavovať sa, dúfam, nemusím.“<br /><br />Odfrkol som si. To dúfaš správne, kamoško! <br /><br />„Rád by som ti objasnil, čo bolo zámerom tohto malého cvičenia. Keď som zistil, že zomieram, celkom mi odľahlo. Môj život ma bavil – až kým ma neprestal baviť. Práca sa stala povinnosťou, a to viac nebolo zábavné. Všetci si myslia, že moja smrť prišla predčasne, no len ja a teraz ty poznáme pravdu. Vôbec nebola predčasná. Nemal som viac nápadov. Moja studňa takpovediac vyschla. Smrť bola vykúpením, záchranou pred verejným ponížením. Bez mojich nápadov by sa moja spoločnosť, ktorú som vybudoval od základov, rozpadla ako domček z kariet. Keď by moji zamestnanci zistili, že ich viac neviem efektívne viesť, prešli by ku konkurencii. Akcie na burze by prepadli. Ľudia by prišli o živobytie. Rodiny by prišli o otcov... takto je to pre všetkých lepšie. Ale nechcel som debatovať na túto smutnú tému. Práve naopak. Jednou z mojich najväčších radostí bolo pozorovať ľudí. Keďže sa ti podarilo pomocou pozorovania mojich malých pomocníkov dostať až sem, viem, že si podobný človek ako ja. A preto ťa chcem odmeniť za tvoju námahu niečím veľmi špeciálnym. Zadaj ten správny kód a budeš môcť, ako kedysi ja, pozorovať ľudí vždy a všade.“ <br /><br />Muž na obrazovke nadhodil starý model telefónu, ktorý doteraz držal v ruke, a potom na mňa žmurkol. <br /><br />„Veľa šťastia.“ <br /><br />Obrazovka opäť stmavla. <br /><br />Ten správny kód... Narodeniny? Jeho narodeniny? Alebo... jeho narodeniny. Z vrecka som vytiahol vlastný telefón, mladšieho brata toho, ktorý bol pred chvíľou na obrazovke, a naťukal do vyhľadávača niekoľko slov. <br /><br />Povzbudený výsledkom som na klávesnici počítača postupne stlačil 0-1-0-9-2-0-0-7.<br /><br />Ticho.<br /><br />A odrazu...<br /><br />Šťuk!<br /><br />Vysunula sa malá zásuvka a v nej – visačka. S jeho fotkou a menom. A zeleným jablkom. Neveriacky som ju otočil v ruke a videl zamestnanecké číslo – 000 001. <br /><br />Čo to...<br /><br />Na obrazovke sa opäť objavila tvár zakladateľa. <br /><br />„To bolo rýchlejšie, ako som čakal,“ povedal potešene a pokýval hlavou. „Zanechal som pokyny, aby nálezcovi tejto visačky zmenili fotografiu a meno. Číslo a všetky prístupové privilégiá však zostanú rovnaké. Veľa šťastia,“ žmurkol a navždy zmizol. </p><p class="MsoNormal" style="margin: 0in;">Mne v ruke zostal kľúč od každých dvier od každej budovy spoločnosti s logom jablka. A konečne farebným. </p>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-86001133653023860192022-01-05T02:16:00.001-08:002022-01-05T02:16:21.367-08:00Sťahovanie sa do Írska: S domácimi zvieratamiKeď sme sa rozhodli presťahovať do Írska, bolo nám od začiatku jasné, že s nami pocestujú aj zvieratá. Dve mačky a jeden pes sú súčasťou rodiny. Nebolo to síce jednoduché, no sťahovanie sa s domácimi zvieratami cez pol sveta nebolo ani nemožné.<br /><br /><b>Prípravy</b><br /><br />Niekedy na začiatku októbra som začala hľadať informácie na internete o tom, čo potrebujeme, aby sa Marína, Raider a Stormy mohli z USA dostať do Írska. Dávno už neplatí, že zvieratá musia byť šesť mesiacov v karanténe. Namiesto toho im stačí <b>EU Pet Passport</b>, v ktorom sú zaznamenané všetky ich očkovania, vyšetrenia atď. a na základe ktorého im bude umožnený vstup do hociktorej krajiny Európskej únie. Niektoré očkovania a vyšetrenia však musia byť vykonané v určitej časovej lehote (o tom neskôr), zavrela som teda stránky ako <a href="https://www.aphis.usda.gov/aphis/pet-travel/by-country/eu/eu-echinococcus/health-certificates-eu-with-dogs">USDA</a> a <a href="https://www.gov.ie/en/publication/21d40-pet-travel/">gov.ie</a> a vydala sa na Facebooku na fóre pre Američanov snažiacich sa o emigráciu do Írska hľadať odporučenie na službu, ktorá to všetko vybaví za mňa. A tých je neúrekom. Za svoje služby si ale pýtajú nemalé peniaze. Keď som videla niektoré sumy, ktoré mi prišli do inboxu, skoro som začala uvažovať nad tým, že si skrátka prenajmeme súkromné lietadlo alebo pocestujeme loďou.<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEjqC1U2QNP8bh5c5W2aZnhyeXEnFDIwE1DMwxGORc6uz67yfqZTM_xP8ERJLoHcRPd3u2JHVPnWBlUDLi-d-iZUVR91RAGlDEcPvMtyhJY2L6IyKPbNz6vQezk9P1zLkio1J2rkFvBWaq-jT5vyJmW7iSVH5ol6vcedxKWOHCgg1tE5P2HJPEtfVeV2=s1920" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="860" data-original-width="1920" height="286" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEjqC1U2QNP8bh5c5W2aZnhyeXEnFDIwE1DMwxGORc6uz67yfqZTM_xP8ERJLoHcRPd3u2JHVPnWBlUDLi-d-iZUVR91RAGlDEcPvMtyhJY2L6IyKPbNz6vQezk9P1zLkio1J2rkFvBWaq-jT5vyJmW7iSVH5ol6vcedxKWOHCgg1tE5P2HJPEtfVeV2=w640-h286" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Domáce zvieratá v priestranných cestovných kotercoch s mäkkou podložkou, miskou na jedlo a čerstvú vodu</td></tr></tbody></table><div>Prvá cenová ponuka bola za 3 880 USD, kde bolo zahrnuté len colné odbavenie a spracovanie papierov pri príchode. Nič iné, a hlavne nie pomoc s papiermi pre USDA, tam nebolo. Ďakujem, neprosím. Druhá cenová ponuka bola o niečo obsiahlejšia a boli v nej zahrnuté tri rozličné balíčky, z ktorých som si mohla vybrať. Najlacnejší bol za 4 695 a najdrahší za 8 895, stredne drahý a najdrahší ale obsahovali dopravu až do Tipperary. Aj tak sa mi však zdalo nehorázne drahé, aby som za prepravu troch malých domácich zvierat vysolila toľko peňazí. Napokon som sa rozhodla pre spoločnosť PetsFly, ktorá mi bola vysoko odporúčaná, a s rozhodnutím som plne spokojná. Jeni, majiteľka spoločnosti a môj kontakt, ma previedla celým procesom veterinárnych vyšetrení a vypĺňania papierov a aj keď som jej deň pred odletom zavolala snáď desaťkrát, vždy mi trpezlivo zdvihla telefón a odpovedala na moje zúfalé otázky. Koľko ma jej služby stáli, sa dozviete na konci :)<div><br /><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEiIdlGKB2f2A-mMWAnH7h2sPcMujxOGk8tTa3d2X3bdSrBNRQpL3hKLRrnVdWlZ4wlaCfbzuBC0lk3-1y3I53HoLhgNiEHWT7Oy99IiVIRsLRavQYQNSgvQedoD72W8CfD4b9mA1mts2wglqZRsZ2nOgmJk4QtYshptt9hfKli8jz-g9S4FM8fkzKV_=s1147" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="725" data-original-width="1147" height="404" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEiIdlGKB2f2A-mMWAnH7h2sPcMujxOGk8tTa3d2X3bdSrBNRQpL3hKLRrnVdWlZ4wlaCfbzuBC0lk3-1y3I53HoLhgNiEHWT7Oy99IiVIRsLRavQYQNSgvQedoD72W8CfD4b9mA1mts2wglqZRsZ2nOgmJk4QtYshptt9hfKli8jz-g9S4FM8fkzKV_=w640-h404" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Najdrahšia cenová ponuka, z ktorej som takmer odpadla</td></tr></tbody></table><div><b>Timing is everything</b><br /><br />Aj keď sa spočiatku zdalo, že nikam nepoletíme. <b>Na vstup do EU musia byť zvieratá začipované a očkované proti besnote. </b>S Marínou nebol problém, očkovanie proti besnote aj čip dostala ako súčasť šteňacieho balíčka, ktorý sme jej kúpili u veterinára. Zato mačky... Raider aj Stormík sú výlučne vnútorné mačky, nechodia von. Neboli preto začipovaní a očkovania mali len základné. Museli sme ich preto dať zaočkovať. Veterinár ale neočkuje zvieratá, čo v priebehu predchádzajúceho roka nevyšetril. Raider mal na začiatku roka zapálený žalúdok, potom kožné problémy. U veterinára bol v roku 2021 niekoľkokrát. Stormíka sme našli v januári 2020, u veterinára bol ešte v ten istý týždeň a hneď, ako na to dosiahol váhu a vek, sme ho dali vykastrovať. Odvtedy bol zdravý. Veterinár ho bez vyšetrenia odmietol očkovať. Museli sme sa objednať... a najbližší termín, ktorý pre nás mali, bol 28. októbra. To by samo osebe nebol až taký problém. Akurát my sme chceli letieť do Írska okolo 10. novembra. <b>Očkovanie proti besnote má ale 21-dňovú inkubačnú dobu</b>, Európska únia vyžaduje trojtýždňové čakanie, aby sa v tele zvieraťa vytvorili dostatočné protilátky. Najskôr sme mohli letieť 18. novembra. V tomto prípade sa nám neoplatilo prokrastinovať. Ak by som to bola vedela, že sa nám čakacia doba predĺži o tri týždne, bola by som dala mačky vyšetriť a zaočkovať hneď po našom príchode z Írska v septembri a nečakala by som doslova na poslednú chvíľu, aj keď reálne som všetko začala vybavovať viac ako mesiac pred predpokladaným odletom.<br /><br /><b>Do tretice všetko dobré</b><br /><br />Tri dni pred Halloweenom som mačky nadžgala do prepraviek a odviezla ich k veterinárovi, kde dostali svoje injekcie a mikročipy. Od recepčnej som si vypýtala ich osvedčenia o očkovaní, ktoré som vzápätí poslala Jeni, aby mi povedala, či sú OK. Podľa mňa boli OK, ale nie som odborníčka... A práve v tomto momente som ďakovala všetkým svätým aj hviezdnym konšteláciám, že som sa rozhodla zaplatiť za odborné služby. Pretože certifikáty samozrejme neboli OK, a správne boli až na tretí pokus. Prvá verzia neobsahovala názov vakcíny, šaržu ani expiráciu (ako to je vyplnené na osvedčení o očkovaní, ktoré má Marína). Druhá verzia ju síce obsahovala, ale napriek tomu, že mačkám dali v ten istý deň tú istú vakcínu, do papierov napísali, že dospelákovi Raiderovi platí tri roky a mladému Stormíkovi len jeden rok. Írsko neuznáva trojročné vakcíny, a papiere tak museli druhý krát prerobiť. Tretí raz poplietli dátumy, ale to som si všimla hneď v ordinácii, takže takmer týždeň po očkovaní som mohla ísť konečne pokojne spať s tým, že nás na letisku v Dubline nevyhostia aj so zvieratami naspäť do Kalifornie. <table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEi3_ZSyklx1zyuZYMxA5q4yJLzABN9fjVb2O1yFZyH7GvI1e84zqF7oVPNEwblFn9CqXQTADDedMwSW8m7Uwij2ALPMvhTcj4fcFp0wbYYs6P16Wpz7TvZHZeuCLCz22AV5CM0HIQwwryszwVI7KagS_PwSfav9Z7qgw4AU3jFlUm0qI8hJhxoRRHEY=s1920" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="860" data-original-width="1920" height="286" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEi3_ZSyklx1zyuZYMxA5q4yJLzABN9fjVb2O1yFZyH7GvI1e84zqF7oVPNEwblFn9CqXQTADDedMwSW8m7Uwij2ALPMvhTcj4fcFp0wbYYs6P16Wpz7TvZHZeuCLCz22AV5CM0HIQwwryszwVI7KagS_PwSfav9Z7qgw4AU3jFlUm0qI8hJhxoRRHEY=w640-h286" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Tretia, finálna verzia očkovacích certifikátov pre všetky tri zvieratá</td></tr></tbody></table></div><div>S finálnou verziou papierov v ruke som bola pripravená na ďalší krok. Budem musieť nájsť <b>veterinára oprávneného USDA</b>, teda americkým Ministerstvom poľnohospodárstva, aby mi vydal zdravotné osvedčenie na cestu. Náš veterinár samozrejme túto akreditáciu nemal, a tak som strávila niekoľko dní telefonovaním ordináciám na blízkom i ďalekom okolí. Akreditovaných veterinárov napodiv nie je až tak veľa, a ešte menej ich má voľné termíny na vyšetrenie pre tri zvieratá. Napokon sme jedného našli, a najskorší voľný termín mal presne 18. novembra. <b>Zvieratá ale musia letieť do desiatich dní od vydania zdravotného osvedčenia.</b> Ak letia viac ako päť dní skôr alebo neskôr ako ich majitelia, sú považované za komerčný náklad a platia pre nich iné pravidlá. Vďaka tomu sme vedeli, že najskôr (najneskôr??) môžeme letieť 23. novembra. Ak všetko dobre dopadne. Pretože je to deň pred Vďakyvzdaním. S malou dušičkou som zapísala termín u zverolekára do diára, zabookovala nám ľuďom letenky a držala si palce. </div><div><br /><b>Letíme! (Možno...)</b><br /><br />Ak ste sa dočítali až sem, tak ste pochopili, že letieť do EU s domácimi miláčikmi nie je žiadna sranda. Pár dní pred odletom mi volala Jeni, že sa zmenili podmienky leteckých spoločností a že máme menší problém. Kvôli koronavírusu prestali posielať zvieratá v prepravkách pod sedadlom, namiesto toho lietajú v <b>špeciálnom klimatizovanom cargo priestore</b> a aj to robí len spoločnosť KLM. Tí však začali lietať len v pondelky, čo je problém, keďže máme letenky na utorok. Jeni preto začala obvolávať ďalšie spoločnosti a napokon sa jej podarilo našim trom chlpáčom zabezpečiť let na utorok cez Chicago, kde budú v „pet lounge“ takmer 24 hodín a potom odtiaľ poletia cez Air Lingus do Dublinu. Odletia tak v ten istý deň ako my a my si ich vyzdvihneme deň po našom prílete, takže sa ani nebudeme musieť trepať z letiska s kuframi a zvieracími prepravkami naraz. Takmer som sa od radosti rozplakala, no potom som si všimla, o ktorej máme byť na letisku. Naše lietadlo odlieta o jednej poobede, Marína, Raider a Stormík pocestujú už o siedmej ráno. <b>Odovzdať ich prepravnej spoločnosti sme museli o štvrtej ráno</b> a keďže bývame hodinu a pol od letiska... Takmer som sa opäť rozplakala, ale rozhodne nie od šťastia. V pondelok sme ani nešli spať, celú noc sa balili a z domu vyrazili o druhej v noci. Ešte predtým nás ale čakalo ďalšie dobrodružstvo, a to vybavovačky s USDA, americkým Ministerstvom poľnohospodárstva.</div><div><br /><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEiG-_QtQQuO89oOams8WTijAZzoWDqnsQ3LwTHWNw9fR8eEB3FwCy3j9-AWcC6HV0j2a1yUbE8wQDgeB-UF7n2U35OF_TxB8d-YCfJGyUGQPVbv8C-nKclb_9hi64QU4vwZF4FwbLA8_yLitEEqGR33Fc-o_nYan8w_bqb_5skjJLr5hSCBAJai9Poa=s1920" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="860" data-original-width="1920" height="286" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEiG-_QtQQuO89oOams8WTijAZzoWDqnsQ3LwTHWNw9fR8eEB3FwCy3j9-AWcC6HV0j2a1yUbE8wQDgeB-UF7n2U35OF_TxB8d-YCfJGyUGQPVbv8C-nKclb_9hi64QU4vwZF4FwbLA8_yLitEEqGR33Fc-o_nYan8w_bqb_5skjJLr5hSCBAJai9Poa=w640-h286" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Zvieratá v prepravkách, my o piatej ráno na letisku. Ešteže nás potom usadili do prvej triedy!</td></tr></tbody></table><b>Boj o čas</b><br /><br />Posledný odsek, sľubujem, keďže v tomto momente príbehu aj mne prišli problémy, ktorými sme si prechádzali, priam neskutočné. V piatok mali všetci traja miláčikovia posledné vyšetrenie, dostali domáce i zahraničné cestovné osvedčenia, veterinár ich poslal do USDA a ja som si myslela, že máme vybavené. V pondelok už len prídeme na očervenie (ktoré musí byť vykonané do 72 hodín pred odletom), v utorok letíme. A to bola chyba. Po pondelkovom odčervení Maríny som sa chystala začať baliť všetky naše pozemské majetky do pár kufrov, no pre istotu som zavolala Jeni, aby som jej nahlásila úspešné absolvovanie posledného kroku. Poradila, nech sa pre istotu ešte spýtam veterinára, aby pozrel v online systéme papiere, že či ich od piatku náhodou neschválili. Na prekvapenie všetkých (alebo nikoho) ich samozrejme neschválili, ale vypýtali si čosi navyše. Nesedel im tam dátum očkovania proti besnote. Posledné poobedie, ktoré sme mali tráviť upratovaním domu a balením, som strávila na telefóne s veterinárom a Jeni, ktorí sa snažili túto situáciu vyriešiť. Až okolo piatej poobede som dostala správy, že USDA v Sacramente schválila papiere pre domáce cestovanie, ktoré pocestujú do Chicaga... kde ich o deň neskôr schváli USDA pre medzinárodné cestovanie. Tým, že tam zvieratá strávia extra deň, si kúpime extra čas, ktorý bude mať úrad na <b>opečiatkovanie a podpísanie finálnych papierov</b>.<br /><br /><b>Koniec dobrý, všetko dobré</b><br /><br />V utorok o druhej v noci sme naložili osem kufrov, tri zvieratá, troch nás a vybrali sa na letisko. Súčasťou služieb PetsFly bolo napríklad poskytnutie kotercov na cestu, takže som si nemusela sama lámať hlavu, ktorý mi na letisku schvália a ktorý nie. Na letisku nás už čakala prepravná služba aj s kotercami, ktorým som odovzdala všetky papiere a jednotlivo naporcované jedlo pre každé zviera. Potom sme do prvého koterca šupli Marínu, ktorá bola doteraz na vôdzke, a išli sa postarať o mačky. Spoločnosť to má tak vymakané, určite rokmi skúseností, že mačky sú premiestňované z koterca zákazníka do ich cestovného koterca v zatvorenej dodávke. Pre istotu. Rozlúčili sme sa, niektorí z nás so slzami, že Ninka, a s našimi miláčikmi sme sa opäť osobne videli až vo štvrtok v Dubline. Jeni mi našťastie neustále posielala emaily a fotky z každej zastávky, z každého venčenia, aby sme mali prehľad, ako sa počas cestovania našim miláčikom darí.</div><div><br /><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEi42DDoeKnDLJiPMW9mHQrtpNgJvhhbClyE_wijZWaeSPonjwXzORQxaEm_wDve-7ojTk0Cwr4fa834RtRJspIOvM59rN5kiOTSPrghTPo53OKd7P6-kxuqd0iH99R9t7F_qcejWOCmyfgqvGaXoHU9_A4-Y3s_VUobvLPdE5F7eCV_IdQFtVvfITIi=s1920" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="860" data-original-width="1920" height="286" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEi42DDoeKnDLJiPMW9mHQrtpNgJvhhbClyE_wijZWaeSPonjwXzORQxaEm_wDve-7ojTk0Cwr4fa834RtRJspIOvM59rN5kiOTSPrghTPo53OKd7P6-kxuqd0iH99R9t7F_qcejWOCmyfgqvGaXoHU9_A4-Y3s_VUobvLPdE5F7eCV_IdQFtVvfITIi=w640-h286" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Zvieratká počas prestávky v Chicagu</td></tr></tbody></table></div><div>Napokon som za všetky služby zaplatila 5 120 USD, 500 bol depozit a 4 620 obsahovalo služby agentky Jeni, služby prepravnej spoločnosti v San Franciscu, Chicagu a Dubline, všetky colné vybavovačky v Chicagu a Dubline, veterinára v Dubline, kompletnú prepravu zvierat, 24-hodinový pobyt v Chicagu, tri veľké cestovné prepravky atď. Finálna suma však bola o tisíc dolárov vyššia, pretože som musela čosi zaplatiť aj veterinárom, po ktorých som sa toľko nachodila. Za vyšetrenie Stormíka, dva mikročipy a dva očkovania proti besnote pre mačky som zaplatila 319 USD. Za finálne vyšetrenie lekárom akreditovaným americkým Ministerstvom poľnohospodárstva som platila 40 USD... a ďalších 175 za zviera pre vyplnenie a vydanie papierov na cestovanie, dokopy 660 USD. </div><div><br /><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEiaH3ax16UvOqCB8GP_BL0url-PhQqF5X1T-iGc7e5Q70YF5u4L2JZdCb6oeye-Tk-EGoTzXxVPCczwelYLsz7c3jBaFkbdpen53BZh23FJE_n743eu3Wk9t5p2R9GyCe9sIypA_WD6H_opi8nkPZNmESULzftcVVNHbZJBeTlR8jQYWoGEKPRhucLo=s1325" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="666" data-original-width="1325" height="322" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEiaH3ax16UvOqCB8GP_BL0url-PhQqF5X1T-iGc7e5Q70YF5u4L2JZdCb6oeye-Tk-EGoTzXxVPCczwelYLsz7c3jBaFkbdpen53BZh23FJE_n743eu3Wk9t5p2R9GyCe9sIypA_WD6H_opi8nkPZNmESULzftcVVNHbZJBeTlR8jQYWoGEKPRhucLo=w640-h322" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Pôvodná cenová ponuka od PetsFly.com</td></tr></tbody></table></div><div><br />Cestovanie so zvieratami nebolo jednoduché ani lacné. Pre nás troch ľudí som skrátka vybrala letenky online, zaplatila a bolo. No Marína, Raider a Stormík sú súčasťou našej rodiny, a neviem si predstaviť, že by som sa k nim nemohla pritúliť hocikedy, keď mám na to chuť. Alebo oni. Takže to rozhodne za to stálo.</div></div></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-72692597845306185622021-07-29T17:01:00.002-07:002021-07-29T17:01:31.629-07:00Prvý krokPred pár dňami som pozerala video, v ktorom sa hovorilo, ako je väčšina ľudí udržiavaná v permanentnom stave chudoby. Nízka pláca, život od výplaty k výplate, ale aj fakt, že nám veľké spoločnosti neustále tlačia dolu krkom, aký najnovší výrobok potrebujeme a bez ktorého nemôžeme žiť.<br /><br />Svetové korporácie míňajú milióny dolárov na reklamu a marketing, sledujú, čo vkladáme do online nákupných košíkov, snažia sa ovplyvniť naše správanie tak, aby sme toho kúpili čo najviac. Načo šetriť na budúcnosť, treba si dopriať v prítomnosti! Ešte nemáš najnovší iPhone? Topánky so štvorcovou špičkou? Rybársky klobúk či šiltovku Gucci? Šup-šup to napraviť!<br /><br />Myslela som si, že mňa sa to netýka. Nakupujem len to, čo potrebujem, nenechám sa zlákať blbosťami. Veď aj na Amazone výlučne nakupujem jedlo pre mačky, baterky, práčok na pranie či kávu...<br /><br />Toto zistenie asi nie je nič nové pod slnkom. Každému je jasné, že nás veľké spoločnosti manipulujú vo svoj prospech, od platených reklám v časopisoch po podprahové vo filmoch a seriáloch, pomocou influcenceriek, kupónov, výpredajov, ktoré v skutočnosti nie sú výpredaje... ale tým, že som to video čerstvo pozerala, mi to vŕta v hlave. Dnes som po práci zbehla do TJ Maxxu, aby som mame kúpila ako darček kabelku. Kabelku samozrejme nemali, tak som zobrala šampón, kostičku pre psa, gumové vitamíny s vlákninou, a ku káve pistáciové makarónky.<br /><br />A ako tak čakám pri pokladni s plnými rukami a pozorujem dve unudené predavačky, ktoré pracovali tak pomaly, že popri nich by aj sledovať farbu schnúť bolo akčným filmom, uvedomila som si – potrebujem to skutočne? Nemám doma dosť sladkostí? Nemá pes dosť sladkostí? Načo mi je drahý šampón? (Aj tak nebol žiadnej lepšej značky.) Stala som sa aj ja obeťou marketingu?<br /><br /> Radšej som to všetko položila naspäť a vyšla z obchodu s prázdnymi rukami. Ušetrila som asi 40 dolárov a namiesto toho sa o sebe niečo nové naučila. A možno aj spravila prvý krok k menej konzumnému životu. Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-56876166316218034382021-07-20T06:55:00.002-07:002021-07-20T07:51:56.389-07:00Cestopis s príchuťou bielej vinyAké je to, žiť v krajine kolonizátora? <br /><br />Väčšina Američanov si pravdepodobne neuvedomuje, na čom sú postavené základy ich vlasti. Nemajú prečo – nie sú s kolonizátorskou minulosťou svojej domoviny nijako konfrontovaní. Minulosť je dávno zabudnutá, dobyté územia patria na stránky učebníc. Zbrane utíchli, trofeje ticho zapadajú prachom v múzeách. Skutočnosť, že štát, v ktorom žijú, patril pred štyristo rokmi komusi inému, im hypotéku nezaplatí a fakt, že ich dom je postavený na starom indiánskom pohrebisku, sa stal zápletkou nejedného béčkového hororu.<br /><br />Pre mňa ako Európanku boli domorodí obyvatelia Spojených štátov amerických vždy „Indiáni“, tmavovlasé a tmavooké postavičky s pestrofarebnými perami vo vlasoch, ktoré kedysi obývali Divoký západ. Tiež som kedysi čítala Karla Maya... Po tom, ako som sa presťahovala do Kalifornie, som sa o pôvodnom obyvateľstve dozvedela čosi viac. Kmene sú samostatné jednotky, ostrovčeky suverenity v mori federálnych, štátnych a lokálnych amerických zákonov. Žijú v rezerváciách, majú v nich postavené kasína, kde neplatia žiadne federálne zákony, a v podstate si môžu robiť, čo chcú. Rezerváciu som si predstavovala ako nejaký kemp, cestu cez Vysoké Tatry, kde usmievaví, slnkom ošľahaní ľudia žijú v drevených zruboch, turistov učia o svojej histórii a privyrábajú si predajom tradičných pletených košíkov či náhrdelníkov.<br /><br /><p class="MsoNormal" style="margin: 0in;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgt_jaqZ2KqXGBJWxXqZtI7htPJpiEhnpDdfN0eU1tj8HY9bMGYW57exr7Y4LhG2OunuEdL2kcsH1i6GHoQzR_FdNPLWM7zOqW6EbBq64Ip8BOI8HTsqSADgbXMuHyrXU6lj1y-Jlc9wAk/s2048/IMG_3148.jpeg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1365" data-original-width="2048" height="426" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgt_jaqZ2KqXGBJWxXqZtI7htPJpiEhnpDdfN0eU1tj8HY9bMGYW57exr7Y4LhG2OunuEdL2kcsH1i6GHoQzR_FdNPLWM7zOqW6EbBq64Ip8BOI8HTsqSADgbXMuHyrXU6lj1y-Jlc9wAk/w640-h426/IMG_3148.jpeg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="text-align: start;">Antelope Canyon, jeden z najkrajších a najznámejších kaňonov na svete, ktorý sa nachádza na území rezervácie Navajov</span></td></tr></tbody></table><p></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "Times New Roman", serif; margin: 0in;"><span lang="SK"><br /></span></p>A potom som sa v jednej rezervácii ocitla. <br /><br />Z arizonského mesta Page sme išli autom k známemu monumentu Four Corners. Pred stopäťdesiatimi rokmi sa byrokrati v kancelárii rozhodli rozdeliť si nové teritóriá pomocou pravítka a ceruzky a na mape spravili dve priečky, ktoré sa pretínali v pravom uhle. Vznikli tak nové hranice štátov Utah, Arizona, Colorado a Nové Mexiko. Dnes je z hranice populárna turistická atrakcia. Cesta nám mala trvať necelé tri hodiny a mali sme počas nej navštíviť mestá s exotickými názvami ako Kaibito, Tsegi, Kayenta či Dennehotso. Tri hodiny v aute je nič – ak sa máte na čo pozerať z okna. No hneď, ako sme prekročili hranicu Navajo Nation, mi zamrzol úsmev na tvári. Pozerali sme sa totiž na životné podmienky, aké sa len tak často nevidia. Aspoň nie v jednej z najrozvinutejších krajín sveta.<br /><p class="MsoNormal" style="font-family: "Times New Roman", serif; margin: 0in;"><span lang="SK"> </span></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "Times New Roman", serif; margin: 0in;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEghgtKTH873HyVMv8cBQ9Xw3w1xh6Qdc8_FlQWgdzoHb4dVwsbjk1GpQSXJ9TOup_-09YvJWIWeWu3_mkb4vX8PcFMrTjFvjGp958IGeEmIWWOWr76a0FfmCiF_oCbyNSevmN9PzaneSRE/s2048/IMG_3316.jpeg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1365" data-original-width="2048" height="426" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEghgtKTH873HyVMv8cBQ9Xw3w1xh6Qdc8_FlQWgdzoHb4dVwsbjk1GpQSXJ9TOup_-09YvJWIWeWu3_mkb4vX8PcFMrTjFvjGp958IGeEmIWWOWr76a0FfmCiF_oCbyNSevmN9PzaneSRE/w640-h426/IMG_3316.jpeg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Každý v inom štáte - monument Four Corners, kde sa stretávajú hranice Utahu, Arizony, Colorada a Nového Mexika</td></tr></tbody></table><p></p><br />Na začiatku výletu som si myslela, že to bude príjemná cesta americkým Divokým západom. Uvidím filmové lokality, odfotím sa pri ikonických siluetách Monument Valley. S rodinou budeme mať zážitky na celý život. Potom však na nás vykukla prvá značka s tabuľkou, že tu stojí školský autobus. Ale kde? A pre koho? Zaškúlila som a niekde v diaľke sa zalesklo okno ľudského obydlia. Potom druhé. Potom tretie. Prefrčali sme okolo troch prívesov a jednej unimobunky, schovanej za hustými nízkymi kríkmi. Chudáci, pomyslela som si. Takto bývať, to musí byť hrozné. <br /><br />Lenže potom prišlo ďalšie podobné osídlie. A ďalšie. Tabuľky so zastávkou pre školský autobus sa pravidelne objavovali každých pár kilometrov, a keď sme boli už viac ako hodinu a pol za mestom Page bez toho, že by sme videli inú školu ako tú, čo sme nechali sto kilometrov za nami, mi to nedalo. Čo sa to tu deje? Kde sú všetky mestá? Obchody? Benzínky? Školy? Kancelárie? Nemocnice? Kde sú drôty elektrického vedenia? Kanalizácia? Opustili sme Spojené štáty americké a ani sme si to nevšimli?<p class="MsoNormal" style="font-family: "Times New Roman", serif; margin: 0in;"><span lang="SK"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "Times New Roman", serif; margin: 0in;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjN2cP-f3pjxf68yf_Keg8b_rBGJvPCZq7_NjFAHobkHjLHejAXYLgdfSYkQJQtA_SnydqtFX9J3Nx3rLXUEkpF9fqR3t_x0_4KWqxBq3LYES22g9zMB7k9H1QMlooa2h4gttlD5brR6Rc/s2048/IMG_3298.jpeg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1365" data-original-width="2048" height="426" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjN2cP-f3pjxf68yf_Keg8b_rBGJvPCZq7_NjFAHobkHjLHejAXYLgdfSYkQJQtA_SnydqtFX9J3Nx3rLXUEkpF9fqR3t_x0_4KWqxBq3LYES22g9zMB7k9H1QMlooa2h4gttlD5brR6Rc/w640-h426/IMG_3298.jpeg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Rezervácia Navajov</td></tr></tbody></table><p></p><div><br /></div>Realita je omnoho horšia ako čokoľvek, čo som si kedy dokázala predstaviť.<br /><br />Navajo Nation, teda štát Navajov, sa rozkladá na takmer 71-tisíc kilometroch štvorcových. Americká vláda sem popresúvala Navajov v roku 1868, kedy sa rozhodli, že majú dosť „divochov, barbarov a primitívov“, ktorí zaberajú drahocenné územia vhodné na expanziu. Hranice sa niekoľkokrát menili, no svoju podobu má rezervácia približne od roku 1934. Zaujímavosťou je, že rezervácia Navajov je jedna z mála na území Spojených štátov amerických, ktorej územie prekrýva plochu tradičnej domoviny kmeňa, ktorý na nej sídli. Čerokíovia majú napríklad rezerváciu v štáte Oklahoma. Pochádzajú pritom zo Severnej Karolíny, Georgie či Alabamy.<br /><br />Oblasť je taká nehostinná, plná kameňov, kráterov, vyschnutých korýt riek a pohorí, že cez ňu vedie jedna jediná cesta. Z usadlosti do usadlosti sú to kilometre, len málokde je zavedená elektrina, tečúca voda či internet. Ľudia bývajú v unimobunkách postavených stovky metrov od cesty, ktoré takmer splývajú s vysušenou krajinou. Získať povolenie na stavbu domu v rezervácii je takmer nemožné, Navajovia sa preto uchyľujú k „dočasnému“ riešeniu v podobe prívesov a chatiek, ktoré sa dajú v prípade potreby kedykoľvek premiestniť. A keďže sú len dočasné, nemajú adresu. Legálne neexistujú. <br /><div><p class="MsoNormal" style="font-family: "Times New Roman", serif; margin: 0in;"><span lang="SK"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "Times New Roman", serif; margin: 0in;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiZuYTofMIgZEKJLVdZsP4JRFqRHPffD2O2wI-EO59jrTntnj4h_DfSPp2zQi26Tzgpt6hcn3IwIT2XcCy6l-OljAG0bhH7zdsbtDNcRFBLKnwpktY6Io5U6JuyDfs4swOQaBDZS49qCkE/s2048/IMG_3309.jpeg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1365" data-original-width="2048" height="426" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiZuYTofMIgZEKJLVdZsP4JRFqRHPffD2O2wI-EO59jrTntnj4h_DfSPp2zQi26Tzgpt6hcn3IwIT2XcCy6l-OljAG0bhH7zdsbtDNcRFBLKnwpktY6Io5U6JuyDfs4swOQaBDZS49qCkE/w640-h426/IMG_3309.jpeg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Šťastlivci so zavedenou elektrinou</td></tr></tbody></table><p></p><br />V unimobunke, alebo viacerých prívesoch postavených vedľa seba žijú celé rodiny. Deti ráno odváža autobus do školy, ktorá je vzdialená hodinu cesty. Niekedy aj dlhšie. Jedným smerom. Vstávať ráno o piatej, aby dieťa umyté, oblečené a naraňajkované chytilo autobus o šiestej však nie je práve najjednoduchšie. Hlavne ak nemáte elektrinu a vodu, a ráno o piatej je ešte tma. V rezervácii preto až 44 percent dospelých nedokončilo strednú školu a iba 7 percent má vysokoškolské vzdelanie. Zamestnaných na plný úväzok je len 22 percent Navajov. Zvyšok sedí doma. Bez vzdelania, bez peňazí, bez perspektívy.<br /><br />Viac ako 90 percent rezervácie technicky patrí vláde USA, ktorá ju spravuje pomocou úradu Bureau of Indian Affairs. Áno, v jej názve stále nájdete slovo Indian, ktoré sa prestalo používať niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. V rezervácii žije približne 175-tisíc ľudí, ktorí majú k dispozícii 13 obchodov s potravinami a miestna nemocnica má pre všetkých pacientov dokopy 200 postelí. Viete si predstaviť, že v meste s počtom obyvateľov ako švajčiarsky Bazilej, chorvátsky Split alebo český Plzeň môžete ísť nakúpiť len do 13 potravín, z toho desať je malých večierok? Na vodu si Navajovia chodia raz za týždeň do väčšieho mesta, ako je Kayenta. Do nádrží, ktoré im zaberú takmer celý zadný priestor v pick-upe, natankujú vodu, ktorá im bude nasledujúcich sedem dní slúžiť na pitie, splachovanie záchoda, umývanie rúk, varenie a napájanie zvierat.<p class="MsoNormal" style="font-family: "Times New Roman", serif; margin: 0in;"><span lang="SK"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "Times New Roman", serif; margin: 0in;"><span lang="SK"></span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://cloudfront-us-east-1.images.arcpublishing.com/sltrib/CQAONG5BMNE2DH2S2GGNWWD3WE.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="471" data-original-width="800" height="377" src="https://cloudfront-us-east-1.images.arcpublishing.com/sltrib/CQAONG5BMNE2DH2S2GGNWWD3WE.jpg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Výlet na vodu. Ilustračná fotka</td></tr></tbody></table><p></p><div style="text-align: left;"><span lang="SK"><b><br /></b></span></div>Každým kilometrom a každou zastávkou mi sánka padala hlbšie a hlbšie. <br /><br />V celej rezervácii je len 300 policajtov. Aktívne sa tu vyskytuje tuberkulóza. Donedávna sa tu ťažil urán – o ktorého nebezpečenstvách Navajom americká vláda nikdy nepovedala. Navajovia sa dodnes živia prevažne chovom oviec a kôz. A byť zavraždená je tretia najčastejšia príčina smrti Navajčaniek vo veku od 15 do 24 rokov.<br /><br />Prechádzať cez rezerváciu akéhokoľvek domorodého obyvateľstva je sledovať historickú tragédiu, ktorá sa dodnes neskončila. Z hrdého národa s bohatou kultúrou sa stala znôška ubitých ľudí, ktorá generácie zápasí s alkoholizmom a rozličnými chorobami. Z kedysi bohato zdobených típí sú karavany a unimobunky, ku ktorým pomedzi skaly a kríky vedie iba prašná cesta. Americké školy sú priďaleko na to, aby mali reálny a pozitívny dopad na vzdelanie detí, a o to, aby svoje kultúrne dedičstvo nemohli novým generáciám odovzdať starejší, sa postarali roky nanútených internátnych škôl, do ktorých boli násilne odvlečení.<br /><p class="MsoNormal" style="font-family: "Times New Roman", serif; margin: 0in;"><span lang="SK"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "Times New Roman", serif; margin: 0in;"><span lang="SK"></span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi5PFkZxS9lHjxIfMW-1gebjkppOqCyIoV5bGmbtmkcDHw771uMf0b5rHAWZHpkNk0Yqr-NY_1t7S6u015kCn3q-9TekGEgeXBERe9qKt2dllopbFQ7p_myBrzFAcD4nA9eKFuA-lWWN70/s2048/IMG_3344.jpeg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1365" data-original-width="2048" height="426" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi5PFkZxS9lHjxIfMW-1gebjkppOqCyIoV5bGmbtmkcDHw771uMf0b5rHAWZHpkNk0Yqr-NY_1t7S6u015kCn3q-9TekGEgeXBERe9qKt2dllopbFQ7p_myBrzFAcD4nA9eKFuA-lWWN70/w640-h426/IMG_3344.jpeg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Slávny indiánsky vyprážaný chlieb. Na okrúhlych kúskoch vyprážaného cesta sa podáva mleté hovädzie mäso, paradajky, kúsky šalátu a nastrúhaný syr</td></tr></tbody></table><span lang="SK"><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhc_gfI_BrcS4aieXk15cMTOUOiWaFdGoZmEJ2jygf22ujW5tGO67LDS8ELqqBey5l1AlIBayYfVhO_t5fwoYcLkYUZaCDr-0ab80uroKtppBYcYDilYr4asWaZ5F374wC4uhc0QFngmQo/s2048/IMG_3349.jpeg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1365" data-original-width="2048" height="426" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhc_gfI_BrcS4aieXk15cMTOUOiWaFdGoZmEJ2jygf22ujW5tGO67LDS8ELqqBey5l1AlIBayYfVhO_t5fwoYcLkYUZaCDr-0ab80uroKtppBYcYDilYr4asWaZ5F374wC4uhc0QFngmQo/w640-h426/IMG_3349.jpeg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Alebo vám z toho jednoducho spravia langoš</td></tr></tbody></table><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="text-align: left;"> </span></div></span><p></p>Ľudstvo je pominuteľné a príroda večná. <br /><br />Rovnako ako krivda, ktorá bola spáchaná na Navajoch a iných domorodých obyvateľoch. Angličtina má termín <i>white guilt,</i> v preklade „biela vina“. Pociťujú ju niektorí belosi za neprávosti, ktoré kedysi postihli etnické menšiny. Európsky kolonializmus, genocída domorodého obyvateľstva, transatlantický obchod s otrokmi, holokaust a iné zverstvá dodnes mátajú nielen potomkov černochov a domorodého obyvateľstva, ale aj belochov, ktorí si odrazu uvedomia, že ich predkovia históriu nielen prežívali, ale ju aj aktívne písali. <br /><br />Nikdy som si nemyslela, že by sa biela vina týkala aj mňa. Som predsa zo Slovenska, z krajiny viac podmanenej ako podmaňujúcej, zo štátu, ktorý existuje kratšie, ako som na svete ja, z miesta, z ktorého otrokov brali, nie doň otrokov privážali. Po výlete cez rezerváciu Navajov som však bielu vinu pocítila aj ja. Plesla ma do tváre ako mokrá handra, zapáchajúca privilégiom ľahostajnosti s príchuťou hnevu, že žijem v krajine, ktorá sa stále dopúšťa zverstiev na svojich pôvodných obyvateľoch. Nikto sa ich síce viac nesnaží aktívne vyvraždiť, no podmienky, v ktorých žijú a v ktorých ich americká vláda udržiava, by sa pokojne dali prirovnať k vražde ich duší, snov a nádejí.<br /><br />Možno boli moji predkovia nevoľníci na poli, možno v pote tváre odovzdávali desiatky zemepánovi a za každý priestupok ich čakal výprask palicou. Možno boli pomaďarčovaní, ponemčovaní a poneviemčoešte, no v žiadnom prípade ich nečakal osud, aký čakal amerických domorodcov. A to moja biela tvár spracováva dodnes.<br /></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-33578454572842964182020-09-15T07:07:00.012-07:002020-09-15T07:52:17.541-07:00Ako som sa stala spisovateľkou, Part 4Záver mojej ságy, v ktorom opisujem sťahovanie do USA, proces získania zelenej karty, občianstva, koľko ma to vyšlo peňazí a ako dlho som na to čakala.<p><span></span></p><a name='more'></a><p></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in; text-align: center;"><b><br /></b></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in; text-align: center;"><b>Predchádzajúce časti</b></p><div style="text-align: center;"><a href="https://www.blogger.com/#">Ako som sa stala spisovateľkou</a></div><div style="text-align: center;"><a href="https://www.blogger.com/#">Ako som sa stala spisovateľkou, Part 2</a></div><div style="text-align: center;"><a href="https://www.blogger.com/#">Ako som sa stala spisovateľkou, Part 3</a></div><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in;"><a href="https://www.blogger.com/#"><span></span><span></span></a></p><!--more--><span lang="SK"><br /></span><p></p>V máji 2008 som povedala svoje áno na Starom zámku v Banskej Štiavnici a moje prvé kroky ako pani Nina Frisby ma viedli vybaviť si nový občiansky preukaz, pas, a na americkej ambasáde požiadať o víza pre vstup do USA ako matka a teraz už aj manželka amerického občana. Spoločne s Travisom sme vyplnili všetky papiere, zaplatili poplatky, a nastalo nekonečné čakanie. On sa vrátil naspäť do USA a ja k štúdiu žurnalistiky. <p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhLKb5Se5DTh4irpIvp49Awy9yux2jI4aaVAURnJJGqP8E3j1-s-h2w7hgVcu_4rGOKd_EhIMdmPSdXM4IQruETdu_DKanwEbY88jkTk115vKBqD6_EfslK6afy3-UhhyfW1CXl6UgaSaA/s643/32089641_10216432670716039_394792350171267072_n.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="430" data-original-width="643" height="429" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhLKb5Se5DTh4irpIvp49Awy9yux2jI4aaVAURnJJGqP8E3j1-s-h2w7hgVcu_4rGOKd_EhIMdmPSdXM4IQruETdu_DKanwEbY88jkTk115vKBqD6_EfslK6afy3-UhhyfW1CXl6UgaSaA/w640-h429/32089641_10216432670716039_394792350171267072_n.jpg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Všetko sa to začalo na Starom zámku v Banskej Štiavnici</td></tr></tbody></table><p></p>Ubehol rok. Dopísala som diplomovku, úspešne ju obhájila, do ruky prevzala magisterský titul. K titulu držiteľky zelenej karty alebo akéhokoľvek iného víza, ktoré by mi umožnilo dostať sa do USA, som však nebola ani o kúsok bližšie. Keďže som bola mladá a blbá, tak mi to nijako neprekážalo a postupovala som podľa pôvodného plánu, na ktorom sme sa dohodli už dávnejšie. V septembri 2009 som tak seba aj syna zbalila do troch kufrov a vybrali sme sa za novým životom do Kalifornie.<p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhkTR_qOTu9B1uO0vIEN7g5OTdxl2ewl0DJPBZ64AHq8QzjI7ObgNletKidR6IDETSmwvu1cX0U1zMPOdgdDLaNtirDuDu8SLU0ctKThyFVK2ttlmN8xjBCBAf6x9fQBcnJgiA-On1nD9g/s604/2826_78629483306_2334607_n.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="453" data-original-width="604" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhkTR_qOTu9B1uO0vIEN7g5OTdxl2ewl0DJPBZ64AHq8QzjI7ObgNletKidR6IDETSmwvu1cX0U1zMPOdgdDLaNtirDuDu8SLU0ctKThyFVK2ttlmN8xjBCBAf6x9fQBcnJgiA-On1nD9g/w640-h480/2826_78629483306_2334607_n.jpg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Už vtedy ma bavilo vŕtať sa v histórii</td></tr></tbody></table><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgofpcDsy3c6eGpFhJ65pLKUSyfddFkND45gyDGK-EGLLCcYmIAa9oDCTFtSbuN6fEGH3sWI5KlRTJMge1sF-KAXFyGDFpCvXdNOhMKDF-6Qp3Y6U3ionJbANgH74WU_kR0Nqy2MgxbfGM/s604/1929673_138131636929_8291073_n.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="453" data-original-width="604" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgofpcDsy3c6eGpFhJ65pLKUSyfddFkND45gyDGK-EGLLCcYmIAa9oDCTFtSbuN6fEGH3sWI5KlRTJMge1sF-KAXFyGDFpCvXdNOhMKDF-6Qp3Y6U3ionJbANgH74WU_kR0Nqy2MgxbfGM/w640-h480/1929673_138131636929_8291073_n.jpg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Mgr. Nina Frisby</td></tr></tbody></table><p></p><p></p>Do USA som sa rozhodla letieť len tak, na ESTU. Namiesto Londýna a Denveru sme z nejakého dôvodu skončili v Chicagu, kde sa môj výlet takmer aj skončil. Do USA môže osoba prepraviť v hotovosti len určitú sumu, ktorú treba pri vstupe do krajiny deklarovať. Ako som už spomenula, bola som mladá a blbá a preto som si so sebou niesla presne maximum tejto sumy a rovno som to aj priznala na colnom vyhlásení. Po vystúpení z lietadla si ma teda promptne odchytili a spolu so synom poslali do nejakej miestnosti, kde ma čakalo vypočúvanie. <br /><br /><i>Prečo cestujete do USA? <br />Prečo ako neamerická občianka cestujete do USA so synom, ktorý má americké občianstvo? </i><div><i>Prečo ako neamerická občianka cestujete do USA so synom, ktorý má americké občianstvo, a máte so sebou 10 000 dolárov v hotovosti? <br />Nechystáte sa tu náhodou nelegálne zostať?</i></div><div><i><br /></i>Určite nie, pán colník, klamala som s veľkými očami. Vysvetlila som mu, že zvyčajne môj manžel lieta za mnou, ale keďže jeho otec bol len pred pár dňami operovaný na srdce, priletela som ja za ním, aby mohol osobne spoznať svojho vnúčika. Peniaze som mala na to, aby som z nich tri mesiace vyžila a nebola niekomu na obťaž, a pred Vianocami som sa chystala naspäť domov, na Slovensko. Ukázala som mu všetky rodinné fotky, spiatočnú letenku a vytlačila som niekoľko sĺz.<br /><br />Na moje veľké prekvapenie mi to zhltol aj s navijakom a pustil ma ďalej. Dodnes nechápem, ako je to možné, že mi to uveril – alebo neuveril, ale nemal dôkazy na to, aby ma do USA nevpustil. Môj „port of entry“ – vstupný prístav, ktorý musím vyplniť na všetkých ostatných imigračných dokumentoch, je tak Chicago O’Hare, ktoré mám ako spotená, unavená a hladná matka aktívneho 1,5 ročného chlapca pochodené odpredu-dozadu. Do Sacramenta som za Travisom priletela deň pred jeho narodeninami, 16. septembra. Tento rok to bude presne 11 rokov.<p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjc3YLKroeDN3RW1Fy-GHUhyphenhyphenVPkTz1q0DUN2aWx9uVABzPTa3rrHA5gOryW0pLVXPj_1hddHPkCZ7uppGKwiYKKhQUnzmXbA6dKhx7o7Uy7A0C_M5X6npZEw_JGI74N8ZMqsIZcCRZ7onU/s604/10391789_1199984233122_4922736_n.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="453" data-original-width="604" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjc3YLKroeDN3RW1Fy-GHUhyphenhyphenVPkTz1q0DUN2aWx9uVABzPTa3rrHA5gOryW0pLVXPj_1hddHPkCZ7uppGKwiYKKhQUnzmXbA6dKhx7o7Uy7A0C_M5X6npZEw_JGI74N8ZMqsIZcCRZ7onU/w640-h480/10391789_1199984233122_4922736_n.jpg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Rodina po roku a pol odlúčenia opäť pokope</td></tr></tbody></table><p></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjTc46NV65NGoQgh4Dq-F91QmAXt9kVnkIQjf2kDCc9JDPDhfZ2jeUcD9p1J0TDWql8SNhn6SJZPQF12e9t_dbQFeGyXMonbpFvze_mxBZYFq2i4UIWOamzs5rj12OdPo1CUYyxkdMKn6E/s604/16937_282082503306_178014_n.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="453" data-original-width="604" height="480" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjTc46NV65NGoQgh4Dq-F91QmAXt9kVnkIQjf2kDCc9JDPDhfZ2jeUcD9p1J0TDWql8SNhn6SJZPQF12e9t_dbQFeGyXMonbpFvze_mxBZYFq2i4UIWOamzs5rj12OdPo1CUYyxkdMKn6E/w640-h480/16937_282082503306_178014_n.jpg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Moje prvé americké Vďakyvzdanie</td></tr></tbody></table>Prenajali sme si byt, Travis si po návrate z Aljašky našiel prácu, a keď sa Travisko blížil k magickej hranici troch rokov, povedala som si, že by som mohla ísť do práce po materskej aj ja. To už som bola v USA rok a pol, dlho po tom, ako mi vypršala ESTA. S pomocou právnika som v decembri 2010 požiadala o zelenú kartu a na moje prekvapenie som ju bez preťahovačiek aj dostala. Deň pred tým, ako sme sa sťahovali do LA za lepšou Travisovou prácou, sme išli do Sacramenta, kde som nejakého vládneho úradníka presviedčala o legalite môjho manželstva a donútila som si pozrieť ho náš svadobný album. Najprv nechcel, ale ja som predsa netlačila fotky a nelepila ich do albumu len tak pre nič za nič!<p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiwKiaQduu_5epAI9JTv6d_Cqhyphenhyphenj05peLKQ6twLyokPLwU_Mzt-qINjHWSidDAEhcbV5P7hYgYkypoWeXLSHPxgS830-sKKVQwOeDSpuWEYjZghZPX-B99tEL6IJcGlSvIGkUar7a_PXtU/s2048/193146_10150117341798307_1391480_o.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="2048" data-original-width="1536" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiwKiaQduu_5epAI9JTv6d_Cqhyphenhyphenj05peLKQ6twLyokPLwU_Mzt-qINjHWSidDAEhcbV5P7hYgYkypoWeXLSHPxgS830-sKKVQwOeDSpuWEYjZghZPX-B99tEL6IJcGlSvIGkUar7a_PXtU/w480-h640/193146_10150117341798307_1391480_o.jpg" width="480" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Na ceste na pohovor získať zelenú kartu</td></tr></tbody></table><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg2k3iDr7Uc3tmoLGDRyRyL57XKDMsJgzyjlMoHI8iaSLUZ-xyFw_xnmLMrIdlHK4VHU6W4Ik4oHUVK-MudNj-2ObA1TGqO56V4xAaDkj-4MyBmMM1LvQn6JOFC8hWyWgOkdfTXDeMctM4/s720/189949_10150117342558307_8035819_n.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="720" data-original-width="540" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg2k3iDr7Uc3tmoLGDRyRyL57XKDMsJgzyjlMoHI8iaSLUZ-xyFw_xnmLMrIdlHK4VHU6W4Ik4oHUVK-MudNj-2ObA1TGqO56V4xAaDkj-4MyBmMM1LvQn6JOFC8hWyWgOkdfTXDeMctM4/w480-h640/189949_10150117342558307_8035819_n.jpg" width="480" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Budova Capitolu v Sacramente, hlavnom meste Kalifornie</td></tr></tbody></table><br />Zelenú kartu som dostala poštou asi o mesiac. Vyšla ma na $1,070, pretože som žiadala o I-485, Application to Register Permanent Residence or Adjust Status, teda o úpravu statusu na permanentný. Prirátajte si k tomu $60 poplatok za biometrické údaje a $1,050 za právnika – nečudo, že legálny status je pre veľa imigrantov často nedosiahnuteľný. Dnes je tento poplatok $1,140 plus $85 za biometrické údaje.<br /><br />Hneď som si našla prácu. Ako čerstvá imigrantka som nemierila vysoko, aj keď som mala magisterský titul. Zamestnala som sa ako predavačka pánskeho oblečenia v obchodnom dome Macy’s. V decembri toho istého roku mi ponúkol prácu vo svojej firme zákazník, ktorý bol očarený mojím vystupovaním. Snažila som sa mu predať niekoľko kašmírových svetrov, keďže som chcela splniť svoj denný gól predaných výrobkov a kašmírové svetre boli najdrahšie, nečudo že som bola samý úsmev a vtip! Dva roky som potom predávala kancelárske potreby, až kým sme sa v roku 2014 opäť nesťahovali naspäť. Chvíľu som pracovala z domu ako tlmočníčka na telefóne a keď ma prestalo baviť vysvetľovať Rómom v Sheffielde, že si musia predplatiť kartičku na plyn a ako sa najlepšie prihlásia na sociálne bývanie, dostala som prácu ako PR asistentka u zubára. To viedlo k pozícii v miestnych novinách Manteca Bulletin, ktorým som dva roky viedla sociálne siete, začala videokanál, točila videá, robila marketing... Aj tu som vydržala dva roky, potom som prešla do väčšieho a lepšieho a robila presne to isté, ale pre medzinárodnú spoločnosť vyrábajúcu odev a doplnky pre jazdcov na koňoch. Čo bolo pre mňa, ktorá sedela na koni presne raz v živote, celkom nová a zaujímavá skúsenosť.</div><div><br /><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjFcVRQC5olbM9Q23dn1LOnQi6l6pHoI-CeNC07xIHI8-iCaUDvusJ7KGYZNLDa_MKWBoK79TN5_Zu5llY9g8l3DJJFn3q4QdcyZac26-BFWCVKv7KaM6SRqZTj1Rm4wQFrANKN3R9C2ok/s1080/32202972_10216438210934541_9176226155076780032_o.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1080" data-original-width="1080" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjFcVRQC5olbM9Q23dn1LOnQi6l6pHoI-CeNC07xIHI8-iCaUDvusJ7KGYZNLDa_MKWBoK79TN5_Zu5llY9g8l3DJJFn3q4QdcyZac26-BFWCVKv7KaM6SRqZTj1Rm4wQFrANKN3R9C2ok/w640-h640/32202972_10216438210934541_9176226155076780032_o.jpg" width="640" /></a></div>Požiadať o americké občianstvo som sa rozhodla „politických“ dôvodov – chcela som ísť voliť (viac o tom <a href="https://www.blogger.com/#">TU</a>) a takisto preto, že mi v roku 2018 vypršala platnosť slovenského pasu. Ambasádu v Los Angeles však pred pár rokmi zrušili a ja som zistila, že sa musím trepať do Washingtonu D.C., kde majú podľa skvelej slovenskej tradície stránkové hodiny v pondelok, stredu a piatok dve hodiny doobeda a dve hodiny poobede. Prečo byť otvorený ako každý iný biznis od ôsmej do piatej? Lebo zjavne občanov Slovenska v USA je toľko, že jediná ambasáda v jednom z najväčších štátov sveta môže byť otvorená dokopy 12 hodín týždenne. Pri tomto zistení mi došla chuť si vôbec slovenský pas obnovovať a namiesto toho som radšej podala prihlášku o americké občianstvo.</div><div><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhjP5Gvk7pCH37IOR2CkAIRnrrgnQhMqXQJp2O2dZNGRoMLMep_rNP6-Hb28j-2bcOF7jIH2quzRG8TZ13f4XB7FDKLtIFKoigHeZf7ksm65ZrErheWqmJqHhlxElGSX7Qq34bVe4HVnAc/s600/Screen+Shot+2020-09-15+at+6.40.27+AM.png" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="600" data-original-width="600" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhjP5Gvk7pCH37IOR2CkAIRnrrgnQhMqXQJp2O2dZNGRoMLMep_rNP6-Hb28j-2bcOF7jIH2quzRG8TZ13f4XB7FDKLtIFKoigHeZf7ksm65ZrErheWqmJqHhlxElGSX7Qq34bVe4HVnAc/w640-h640/Screen+Shot+2020-09-15+at+6.40.27+AM.png" width="640" /></a></div><div><br /></div><div>Tento proces bol na moje veľké prekvapenie nesmierne jednoduchý. Papiere som vyplnila online 5. februára a už 26. februára ma fotili a odoberali odtlačky prstov. Niekedy v júli mi potom prišlo predvolanie na pohovor, na ktorý som sa poctivo pripravovala. Hovorená, písaná a čítaná angličtina mi nerobila problém, pracovala som predsa len v novinách, ale rozličné americké reálie typu koľko je v Kongrese reprezentantov, do koľko vojenských konfliktov sa USA zapojilo, kto bol prvý prezident a podobne? Pomocou rozličných apiek som sa šprtala a napokon som toho vedela viac ako môj manžel. Za prihlášku o americké občianstvo som zaplatila $725 plus $85 za biometrické údaje.</div><div><br /><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgHaCICR2sAvVvGc3JOp4rDX_W6YmSmh5tBsuxQ6Ck2xPqXBcwVlKhx653myKHrnOFwHM-Ag8ERmGCbZAy_aqhhCxTwtMnpooGDUVntel4TCKp_mlGrvDx2Td8qCQuQrHYDvE2lxti7zHs/s1080/39739129_10156669974863307_8939767430675169280_o.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1080" data-original-width="1080" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgHaCICR2sAvVvGc3JOp4rDX_W6YmSmh5tBsuxQ6Ck2xPqXBcwVlKhx653myKHrnOFwHM-Ag8ERmGCbZAy_aqhhCxTwtMnpooGDUVntel4TCKp_mlGrvDx2Td8qCQuQrHYDvE2lxti7zHs/w640-h640/39739129_10156669974863307_8939767430675169280_o.jpg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Oslavujem narodeniny štýlovo - kvízom vedomostí z amerických reálií</td></tr></tbody></table>Pohovor padol priamo na moje narodeniny, takže som si 20. augusta zobrala deň voľna a strávila ho návštevou veľkej, prázdnej vládnej budovy, kde som nejakému bývalému vojakovi odpovedala na zopár otázok a ako 32-ročná sa stala americkou občiankou. Posledným krokom procesu bola ceremónia, ktorá hoci dobrovoľná, je pre mnohých najdôležitejšou časťou procesu. Niekoľko stoviek z nás sa zhromaždilo vo veľkej budove konferenčného centra uprostred Sacramenta, vypočuli sme si nahraný príhovor prezidenta (dodnes ľutujem, že som si o občianstvo nepožiadala ešte počas Obamu, aby sa mi z obrazovky prihováral on) a potom sa postavili, keď povedali, koľko ľudí z našej krajiny sa stalo novými americkými občanmi. V ten deň som tam zo Slovenska bola jediná.</div><div><br /><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgcfFUGkkUMv8KRFb4dyLlCAfj3J4odOnOabXk-0kDrD4a7oPylQUgnNRfQlFlm4cIkcir74ordGuork9iLIuAJRujpr8b6vYZWofohtQ8Z1RKlL9ybWNVx9QSfUTQolBf7NGAAnW_bNlc/s1080/42468725_10217615303281114_2645870686660198400_o.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1080" data-original-width="1080" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgcfFUGkkUMv8KRFb4dyLlCAfj3J4odOnOabXk-0kDrD4a7oPylQUgnNRfQlFlm4cIkcir74ordGuork9iLIuAJRujpr8b6vYZWofohtQ8Z1RKlL9ybWNVx9QSfUTQolBf7NGAAnW_bNlc/w640-h640/42468725_10217615303281114_2645870686660198400_o.jpg" width="640" /></a></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjDP1MqBdT1lk2yC84Gngek6PR1vil5Af_0F0-Rs_jbVxj3YfeLRPkqsqJ7yXYG0210OpUkdpOvm-4i5uc1ZquHIHwv1gMJELPUmQApBCQ8u1reZZdLsuvt9Jl9SsHT1Zg_WVIrAhDKYoc/s704/42514446_10156757254568307_12452192522862592_n.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="704" data-original-width="704" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjDP1MqBdT1lk2yC84Gngek6PR1vil5Af_0F0-Rs_jbVxj3YfeLRPkqsqJ7yXYG0210OpUkdpOvm-4i5uc1ZquHIHwv1gMJELPUmQApBCQ8u1reZZdLsuvt9Jl9SsHT1Zg_WVIrAhDKYoc/w640-h640/42514446_10156757254568307_12452192522862592_n.jpg" width="640" /></a></div><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi84hlQDYCwlRWNcyrRlr1TcuEKo5C-9qFqHSiqQODzQSBLBq4soUOyMn42m0gmLnO-yP9AZfzvGwc5A6vBdK2IK0zqu0HQbAR_CSslcjc-gy80d3o2FPNBysg0BS_CxUh4w4Tf3zaHpRY/s1350/42635986_10156757255183307_4807414069017444352_o.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1350" data-original-width="1080" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi84hlQDYCwlRWNcyrRlr1TcuEKo5C-9qFqHSiqQODzQSBLBq4soUOyMn42m0gmLnO-yP9AZfzvGwc5A6vBdK2IK0zqu0HQbAR_CSslcjc-gy80d3o2FPNBysg0BS_CxUh4w4Tf3zaHpRY/w512-h640/42635986_10156757255183307_4807414069017444352_o.jpg" width="512" /></a></div><p></p>PS: V marci 2012 mi prišla správa z americkej ambasády v Bratislave, že keďže odo mňa už dlhšie nepočuli ohľadom mojich víz, tak teda moju prihlášku rušia. Štyri roky po tom, čo som ju podala. Rok potom, čo som získala zelenú kartu. Vidno, že papierovačky nie sú silnou stránkou len slovenských úradov...<p></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in;"><span lang="SK"><o:p></o:p></span></p></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-57058360478917858812020-09-07T17:06:00.000-07:002020-09-07T17:06:00.081-07:00Molekuly zvukuV rádiu hrá Desmod a ja plačem. Mám šestnásť rokov, vonku zúri chladné a daždivé februárové počasie. Stojím v tmavej bráne. Môj úplne prvý frajer mi priniesol môj úplne prvý valentínsky darček. Nedočkavo trhám papier a dívam sa na tričko s obrázkom mojej obľúbenej skupiny. Po ňom nasleduje menši balíček, CDčko s venovaním napísaným strieborným atramentom. „Nech nám v žilách koluje metalová krv“, čítam. Od dojatia neviem, čo mám povedať. Netuším, čo som mu darovala ja, alebo čo bolo na tom CDčku vlastne napálené. Viem však, že aj o ďalších 16 rokov mi v žilách bude stále kolovať metalová krv a počuť Mráz do žíl vo mne vždy vyvolá pocit trpkosladkej prvej lásky plnej nádeje, trepotajúcich motýľov v bruchu a sladkého očakávania.<br /><br />V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Mám čerstvých dvadsať, láska môjho života mi práve dala kopačky a ja neviem, čo so sebou. Dívam sa na tmavé námestie, ligotavé svetlá Obchodnej ulice a niekde v diaľke veselo zvoní električka. No pre mňa zvoní umieračik. Oznámil mi, že ma neľúbi. „Pár dní zvládneš,“ preruší jeho naučenú reč hlas z rádia. „Nezvládnem, nemôžem bez teba byť,“ chce sa mi kričať. No on nepočúva. Ani moja uslzená tvár ho neobmäkčí. Odchádza. Nie na pár dní, ale navždy. Ja zostávam sama, bezmocná, opustená a zúfalá. Nasledujúci deň sú moje oči tak červené a opuchnuté, že si radšej nezložím slnečné okuliare. Práve mnou prešla najväčšia búrka môjho života.<br /><br />V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Ležím na pôrodníckom oddelení, v rukách zvraštené a červené dieťa, a ja šepkám spolu s Kulym „zober ma domov“. Ako mi mohol niekto len tak dať dieťa, ktoré som v živote nevidela, a nepridať k nemu žiaden manuál na ovládanie? Aj keď je (údajne) moje, ja tohto malého cudzinca nepoznám. Cítim sa neistá, vystrašená a úplne mimo svoj element. Štyri dni v noci od strachu radšej ani nespím predtým, ako ma po Veľkej noci konečne prepustia domov. Až tam sa poriadne zoznámime, ja sa do neho zamilujem, a čoskoro si bez neho nebudem vedieť predstaviť svoj život. <br /><br />V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Ich nová pesnička je skutočne otrasná.Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-71025159836688175702020-08-11T19:17:00.011-07:002020-09-15T07:41:17.797-07:00Ako som sa stala spisovateľkou, Part 3Vysoko vyžiadaný príspevok zo série Ako som sa stala spisovateľkou, tentokrát na tému ako som sa zoznámila so svojím americký manželom a ako som vlastne z Bratislavy dostala do Kalifornie. <span><a name='more'></a></span><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in; text-align: center;"><b>Predchádzajúce časti</b></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in; text-align: center;"><a href="http://ninkapise.blogspot.com/2020/07/ako-som-sa-stala-spisovatelkou.html">Ako som sa stala spisovateľkou</a></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in; text-align: center;"><a href="http://ninkapise.blogspot.com/2020/07/ako-som-sa-stala-spisovatelkou-part-2.html">Ako som sa stala spisovateľkou, Part 2</a></p><span><!--more--></span><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in; text-align: center;"><br /></p>„Nina, o tom by si mala napísať knihu,“ mi povedal asi každý, komu som v skratke porozprávala, ako som sa zoznámila so svojím manželom Travisom. Moja odpoveď je zvyčajne nie, ďakujem, lebo nápadov na knihy mám toľko, že ich nemám čas písať, a nikdy som si nemyslela, že na našom zoznámení bolo čosi také výnimočné, že by sa o tom oplatilo písať celú knihu. Postačí aj tento príspevok na blog.<br /><br />V lete roku 2006 som sa v rámci programu Work and Travel ocitla na Aljaške. Zlákal ma tam vtedajší priateľ, ktorý už niekoľko rokov pracoval v malej rybospracovateľskej spoločnosti. Ja, keďže som bola mladá, blbá a nechcela som stráviť leto bez neho, som sa prihlásila do toho istého programu a čas od júna do septembra som strávila v malom mestečku Cordova, kam nevedie cesta a líšky prajú dobrú noc každému obyvateľovi po mene. Keď sme sa s frajerom po návrate domov rozišli, myslela som len na jediné: ako sa tam znovu vrátiť. Za pár mesiacov som si totiž zarobila viac peňazí, ako som doteraz videla pokope. Kúpila som si svoj prvý iPod, laptop, vyplatila som dlhy rodičom za letenku a zostalo mi dosť na minimálne celý rok vysokoškolského života a ďalšiu letenku do USA.<div><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"><span lang="SK"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhu-elhmjnzMb_R0OL4CRzmR91mWxPIqHJ-EcxADHrGDTiDShVyQreA9nggHQfgka0YRaj9BZxWAqW2bFQURTswaEjrSqTKgmvsffJcf7qKVTsc3ZK9Zw0IQYmncfvarXDJHLyEWTwGwMk/s604/230891_18331018306_7480_n.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="453" data-original-width="604" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhu-elhmjnzMb_R0OL4CRzmR91mWxPIqHJ-EcxADHrGDTiDShVyQreA9nggHQfgka0YRaj9BZxWAqW2bFQURTswaEjrSqTKgmvsffJcf7qKVTsc3ZK9Zw0IQYmncfvarXDJHLyEWTwGwMk/s0/230891_18331018306_7480_n.jpg" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Aljaška, jún 2006<br /><br /></td></tr></tbody></table>Po roku som si teda opäť zbalila kufre, posledný májový deň nasadla na lietadlo smer Seattle a vydala sa v ústrety lososiemu dobrodružstvu ako zamestnankyňa novej spoločnosti, tentoraz na rybospracovateľskej lodi. Predchádzajúca dedinka Cordova, kam sa dalo dostať len lietadlom, mi po štvormesačnom pobyte na lodi odrazu pripadala ako luxusný dovolenkový rezort. V hosteli v Seattli som sa zoznámila s Polkou Sylwiou, ktorá išla pracovať pre rovnakú spoločnosť ako aj ja. Na Aljašku sme mali vyplávať až o štyri dni, tak sme ich využili na potulky mestom. Objavili sme vintage obchodíky vo Fremonte, pláž Golden Heights, a keď sme si chceli pozrieť mesto z výšky, vyviezli sme sa na <a href="https://www.smithtower.com/photo-gallery-observatory.php">Smith Tower</a>, kedysi najvyššiu budovu na západ od rieky Mississippi. Vyhliadka sa začína v Čínskej izbe, kde majú vystavené staré vyrezávané kreslo. Legenda hovorí, že ak si doň sadne mladá slobodná žena, ktorá sa chce vydať, do roka a do dňa sa jej želanie splní. Poverčivá Sylwia odmietla, ja som sa na tom zasmiala a bez problémov som si do kresla sadla. O tri dni som stretla Travisa a do roka a do dňa skutočne bola svadba.<p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"><span lang="SK"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiajoYKnz_8z_0NOm8SqLT299iOuBy-II40kjhBBSkqOh4ggL_Y-tr9HGM6CWH9a_uegbsQQJiW_qOvhW6PLyNNcwYFiwrUv-yLE5g5SOaemPJ2FyH_xfIP4kwR6e08FcVnFYR7lq8QqXw/s409/Screen+Shot+2020-08-11+at+2.10.04+PM.png" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="315" data-original-width="409" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiajoYKnz_8z_0NOm8SqLT299iOuBy-II40kjhBBSkqOh4ggL_Y-tr9HGM6CWH9a_uegbsQQJiW_qOvhW6PLyNNcwYFiwrUv-yLE5g5SOaemPJ2FyH_xfIP4kwR6e08FcVnFYR7lq8QqXw/s0/Screen+Shot+2020-08-11+at+2.10.04+PM.png" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Fotka fotky známeho kresla na vrchole Smith Tower<br /><br /></td></tr></tbody></table>Spolu s mnohými ďalšími medzinárodnými študentami sme sa ocitli na lodi Arctic Star, na ktorej sme sa preplavili takmer celou Aljaškou. Kam pôjde loď, závisí od výskytu lososov, a my sme ich naháňali pozdĺž celého polostrova. Vyhliadkovú plavbu zo Seattlu do Anchorage, za ktorú turisti platia tisíce, sme absolvovali zadarmo. Po príchode na loď sme prešli bezpečnostným školením, vyfasovali gumáky, žlté gumové montérky a k tomu slušivý žltý kabátik, ktorý neprepúšťa vodu. Vyrábajú sa aj v iných farbách, no optimistická žltá spraví aj z Gisele Bündchen vysmiateho Teletubíka. Potom nasadiť rukavice — a hurá do roboty! Pracovali sme na tri 16-hodinové zmeny a prevádzka bežala takmer nonstop. Stroje sa zastavili, len keď došli ryby, a vtedy sme robili veľké upratovanie. Stávalo sa to vždy na konci sezóny, takže mašiny bežali v kuse aj dva týždne, kým im nedostatok rýb konečne doprial oddych. My spracovávatelia rýb sme mali oddych častejšie. Povinné boli pätnásťminútové prestávky každé tri hodiny, každých šesť hodín sa podávalo hlavné jedlo a obedná pauza bola polhodinová.<p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"><span lang="SK"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjdi8genXifDmQPL1tC0tU-ubOEU4b_yHQ_Itmjgz7-X8CmadceetWvzecKeqP5___iWUDrejVpa6J0f9yzHaQXUrkG9xS7LvfSmTVYrNtSB2rJ382z2Y77J7jy6t1tNldh4jrsmrIvd4U/s604/226941_18331113306_2397_n.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="453" data-original-width="604" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjdi8genXifDmQPL1tC0tU-ubOEU4b_yHQ_Itmjgz7-X8CmadceetWvzecKeqP5___iWUDrejVpa6J0f9yzHaQXUrkG9xS7LvfSmTVYrNtSB2rJ382z2Y77J7jy6t1tNldh4jrsmrIvd4U/s0/226941_18331113306_2397_n.jpg" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Aha, žralok! Niekedy sa medzi lososmi ocitol aj takýto exotický návštevník<br /></td></tr></tbody></table><br />Loď bola rozdelená na niekoľko oddelení. Najviac ľudí bolo pri čistení rýb, asi šesťdesiat. Osem chalanov sa skrývalo v podpalubí, kde boli mraziace boxy. Dvadsať mužov zas pracovalo v „case-upe“, kde sa zmrazené ryby balili do vreciek a škatúľ, a napokon šesť dievčat vrátane mňa spracovávalo lososie ikry. Key staff, teda celoroční zamestnanci lode, si sedeli pohodlne v kancelárii. Mali sme aj Filipínky, ktoré nám prali a starali sa o čistotu, amerického kuchára, lekára a, samozrejme, námorníkov na palube, ktorí zabezpečovali plynulý chod lode. Arctic Star bola odrezaná od sveta, v kancelárii sme mali iba malú satelitnú vysielačku pre prípad núdze. Občas fungovali aj telefóny, ale po incidente, keď černoch rozzúrený dlhý čakaním udrel Hispánku do tváre, ich vedenie za trest vyplo. Takže žiadny internet, televízor, rádio, noviny, časopisy, mobily, nič. Len ja, stovka iných ľudí, príroda a more.<p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"><span lang="SK"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"><span lang="SK"></span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhJFZKm0v1DDexsg2W66ljReuvrUlDpEua0FI9Vi_Ocf9qsAh-RuJiiDfRxpNlvwAnRklSVBTdM1TEmOHcbYn4rMVxDoObT7Djt7njavImYfo60A-eoBrwvfRSu5voyMBH0f8FaAYnLWjs/s604/229046_18331048306_8679_n.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="453" data-original-width="604" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhJFZKm0v1DDexsg2W66ljReuvrUlDpEua0FI9Vi_Ocf9qsAh-RuJiiDfRxpNlvwAnRklSVBTdM1TEmOHcbYn4rMVxDoObT7Djt7njavImYfo60A-eoBrwvfRSu5voyMBH0f8FaAYnLWjs/s0/229046_18331048306_8679_n.jpg" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Slávna loď Arctic Star, na ktorej sa začali mnohé dlhotrvajúce priateľstvá i manželstvá<br /></td></tr></tbody></table> </div><div>Na palube sa zišli ľudia z celého sveta. Slovenskú vlajku som nereprezentovala sama, ku koncu júna prišiel Martin z Horného Moštenca a traja Česi. My Európania sme spôsobovali americkým kolegom hlavybôľ, keď sme sa snažili vysvetliť polohu svojho štátu na mape. Najviac si to zrejme odniesla Sylwia z poľského Lodžu. Bola veľmi priateľská, a tak neraz dostala ponuku odfotiť sa, pretože „ešte nemám fotku s ruským dievčaťom”. Na to, že ona nie je z Ruska, ale z Poľska a dotyčnému fotkychtivému záujemcovi nepomôže, odvetil: „A to nie je tá istá krajina?” Iný si pomýlil Poľsko s Holandskom (Poland – Holland) a šťastne jej oznámil, že on vie, kde to je, lebo kedysi bol v ich hlavnom meste Amsterdame. Slovensko až takú pozornosť nevzbudzovalo, pretože sa našlo zopár jednotlivcov, ktorí kedysi počuli o tajomnej krajine nazývanej Czechoslovakia. Len sa sem-tam spýtali, kto vyhral vojnu, keď sme sa rozdelili... A Martin zo slovenského Horného Moštenca sa stal najpopulárnejším mužom na lodi hneď po tom, čo oznámil, že pochádza z mesta „Horny“, čo v preklade znamená Nadržaný. Zvyšok názvu už nikoho nezaujímal.<p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"><span lang="SK"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"><span lang="SK"></span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiP67k6o26knbnjrz3tAdVKICI11XmzH7uVLEhyzmZMeESECqxyL8y9z2RgUqCaJhqaqIb8oq76KvEB2Ep_R8ydQHQ8VHKpkKTsZ-kOWK3JVqAEoTdtNztIkanzQiOPN-RfCPuoO4Oo9_8/s604/227006_18331008306_7180_n.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="453" data-original-width="604" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiP67k6o26knbnjrz3tAdVKICI11XmzH7uVLEhyzmZMeESECqxyL8y9z2RgUqCaJhqaqIb8oq76KvEB2Ep_R8ydQHQ8VHKpkKTsZ-kOWK3JVqAEoTdtNztIkanzQiOPN-RfCPuoO4Oo9_8/s0/227006_18331008306_7180_n.jpg" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Mladosť - pochabosť<br /></td></tr></tbody></table> <br />Ale naspäť k mojej love story. Do Travisa som sa zamilovala na prvý pohľad. V prvý večer na lodi sme stáli vonku na palube a Sylwii sa pokazil fotoaparát. Nikto s našimi východoeurópskymi znalosťami angličtiny nemal dostatok odvahy na to, aby niekoho z Amíkov poprosil o pomoc, no ja som to zobrala ako skvelú príležitosť sa s jedným z nich zoznámiť. Travis bol z Kalifornie, vysoký, modrooký blondiak s úžasne bielymi zubami. Na lodi pracoval asi dva roky. Prvý raz sme sa pobozkali presne päť dní po tom, ako sme sa stretli. Neustále som kvôli nemu sedela na palube, nosila mu čaj (ktorý si odo mňa bral, lebo som sa mu tiež páčila, no nepil ho, lebo čaj neznáša), až ma raz pozval na romantické rande o polnoci pri ohni. Tam sa ma neromanticky spýtal, čo by som povedala, ak by ma pobozkal – vraj mali len nedávno seminár o obťažovaní na pracovisku, tak si chcel kryť chrbát. <br /><br />Stratila som hlavu. Moja spolubývajúca Sylwia videla, ako som na tom, a snažila sa mi zabrániť zamilovať sa. Jej sa čosi podobné stalo pred rokom, chodila s Kolumbijčanom Oscarom a vedela, že ho už viac neuvidí. Ja som jej len povedala: „Tohto muža si vezmem a budem s ním mať deti.” <p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"><span lang="SK"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhLKb5Se5DTh4irpIvp49Awy9yux2jI4aaVAURnJJGqP8E3j1-s-h2w7hgVcu_4rGOKd_EhIMdmPSdXM4IQruETdu_DKanwEbY88jkTk115vKBqD6_EfslK6afy3-UhhyfW1CXl6UgaSaA/s643/32089641_10216432670716039_394792350171267072_n.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="430" data-original-width="643" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhLKb5Se5DTh4irpIvp49Awy9yux2jI4aaVAURnJJGqP8E3j1-s-h2w7hgVcu_4rGOKd_EhIMdmPSdXM4IQruETdu_DKanwEbY88jkTk115vKBqD6_EfslK6afy3-UhhyfW1CXl6UgaSaA/s640/32089641_10216432670716039_394792350171267072_n.jpg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Naša svadba na Starom zámku v Banskej Štiavnici<br /></td></tr></tbody></table><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"><br /></p>Do roka a do dňa, presne ako to predpovedalo čarovné kreslo v Seattli, sme mali svadbu. Narodil sa nám syn Travisko, ja som si na Slovensku dokončovala magisterský titul a Travis zostal pracovať na lodi na Aljaške, až kým som sa ako čerstvá magisterka s tromi kuframi a batoľaťom v kočíku konečne v roku 2009 nepresťahovala za ním do Kalifornie. Nebola som jediná, ktorá sa za svojho priateľa z lode vydala, ale jediná, ktorej to vydržalo až dodnes. Tento rok sme oslávili dvanáste výročie a musím povedať, že sme sa skutočne našli. Napriek tomu, že sme obaja vyrastali v úplne iných krajinách, v úplne iných rodinných podmienkach, máme prekvapivo rovnaké názory, ciele a všeobecne postoj k životu. Akurát sme sa museli nájsť tisíce kilometrov od našich domovov, na malej rybárskej lodi uprostred Aljašského zálivu.<br /><br />Nabudúce vám poviem, ako to bolo s mojím legálnym statusom po prisťahovaní do USA, ako som sa dopracovala k zelenej karte a neskôr aj k občianstvu a koľko vlastne v Kalifornii žije Slovákov.</div><div><br /></div><div style="text-align: center;"><b>Nasledujúca časť</b></div><div style="text-align: center;"><a href="http://ninkapise.blogspot.com/2020/09/ako-som-sa-stala-spisovatelkou-part-4.html">Ako som sa stala spisovateľkou, Part 4</a></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-7062355452524743382020-07-20T15:02:00.007-07:002020-09-15T07:38:45.391-07:00Ako som sa stala spisovateľkou, Part 2Predtým, ako som sa stala spisovateľkou, som bola novinárka. A novinárkou som sa stala preto, lebo som chcel byť spisovateľka? Život je niekedy úplne naopak. Poďte si o tom prečítať.<p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"><span></span></p><a name='more'></a><br /><div style="text-align: center;"><b>Predchádzajúca časť</b></div><div style="text-align: center;"><a href="https://www.blogger.com/#">Ako som sa stala spisovateľkou</a></div><span color="windowtext" lang="SK" style="font-family: applesystemuifont;"><span><!--more--></span></span><p></p><p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"><span color="windowtext" lang="SK" style="font-family: applesystemuifont;"><br /></span></p>Keď som mala deväť rokov, dedko mi daroval starý písací stroj. Pochybujem, že som na ňom napísala viac ako pár slov, predsa len, bol starý, rachotivý a páska do písacieho stroja bola pre mňa v detstve nedostatkovým tovarom, ale motivovalo ma to k tomu, aby som skúmala, v akom budúcom povolaní by som takýto nástroj mohla používať. Samozrejme, jedinou možnosťou bolo stať sa spisovateľkou, baletky a astronómky predsa písací stroj nepotrebujú. Keď som sa spýtala dedka, či existuje škola pre spisovateľov, povedal mi, že existuje škola pre novinárov. Skvelé, súhlasila som, pôjdem teda na školu pre novinárov a bude zo mňa spisovateľka. Trvalo mi to síce ďalších dvadsať päť rokov, ale napokon som to dokázala.<p class="MsoNormal" style="font-family: "times new roman", serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhjlPVcY2E3CvrQIYuLFOUE4lf3OCYeQIYLMykeuq0S5trDGtBKNmOmN5gY0rw_EZ84THkBH-hD5xm3XjyFtKW-hA_6OoxAmQ4ZgqjKs_xPpfoFzLp-TbIBYLWOa9s-_0OskedNOcjKSlE/s3025/blog+metal-3.png" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1040" data-original-width="3025" height="216" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhjlPVcY2E3CvrQIYuLFOUE4lf3OCYeQIYLMykeuq0S5trDGtBKNmOmN5gY0rw_EZ84THkBH-hD5xm3XjyFtKW-hA_6OoxAmQ4ZgqjKs_xPpfoFzLp-TbIBYLWOa9s-_0OskedNOcjKSlE/w625-h216/blog+metal-3.png" width="625" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Od písacieho stroja k počítaču</td></tr></tbody></table><br /><div>Od detstva som si vyrábala vlastné časopisy, písala poviedky a nápady na poviedky. Všetko ručne, prvý počítač som dostala až niekedy v maturitnom ročníku. Ani tento technologický hendikep mi nezabránil v tom, keď som na gymnáziu stála pri založení študentského časopisu <a href="https://www.blogger.com/#">S.R.O. Neručíme za nič!</a> (Dodnes som pyšná, že časopis už dlhé roky nesie meno, ktoré som mu vymyslela.) Články sme písali počas hodiny informatiky alebo po škole na školských počítačoch, zalamovali ich vo Worde a tlačili na kancelársky papier, ktorý sme potom rozkladali na parapetoch a dávali dokopy pomocou zošívačky. Výtlačky sa predávali za 5 korún za kus a peniaze išli naspäť na kúpu papier a toner. To boli časy! Časopis sa neskôr umiestnil v súťaži Štúrovo pero, takže jeho noví redaktori úspešne kráčajú v našich stopách.<br /><br />Do časopisu som prispievala mnohými určite hodnotnými dielami, ale moja najobľúbenejšia rubrika bola „Rainbow radí, ako sa zabiť“, kde som so suverenitou pätnásťročnej žaby vtipným spôsobom opisovala rozličné nereálne spôsoby, ako zísť z tohto sveta. Vyslúžila som si za to posedenie u školskej psychologičky pani Kubíčkovej, ktorá mala vážne obavy o moje duševné zdravie, a zákaz riaditeľky v rubrike pokračovať. Zvyšok mojich stredoškolských rokov som písala menej pohoršujúce články o kultúre, hudbe a snívala som o vysokej škole, kde budem slobodná!<br /><br />Hoci ma prijali na všetky tri školy, na ktoré som si podávala prihlášky, v septembri 2004 som nastúpila na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského na <a href="https://www.blogger.com/#">Katedru žurnalistiky</a>. Tam som sa dozvedela, že kredity sa dajú získať aj za redakčnú prax – ak pracujete v nejakej redakcii a donesiete do školy ukážku článkov v tlači (alebo príspevkov v rádiu či televízii), tak získate jeden či dva kredity. Začala som rozmýšľať, kde a o čom by som tak mohla písať. V tej dobe som bola veľkou fanynkou metalovej hudby a všimla som si, že môj obľúbený <a href="https://www.blogger.com/#">tínedžerský časopis Kamarát</a> akosi nemal rubriku zameranú na túto hudbu. Na blind som teda napísala šéfredaktorovi Vladovi Topercerovi, či by nechcel novú redaktorku, a týmto emailom odoslaným zo starého počítača univerzitnej knižnice sa začala naša dlhoročná spolupráca, ktorá sa neskôr premenila na dlhoročné priateľstvo. Do Kamaráta som za tie roky písala snáď o všetkom, začala som metalovou hudbou, neskôr som písala o móde, kráse, celebritách, rozličné kvízy, horoskopy, skutočné príbehy, mystery... S týmto časopisom sa spája veľká časť môjho profesionálneho života a Vlado je dodnes môj najobľúbenejší šéfredaktor.<br /><br /><div style="text-align: center;"><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi6MTGigZjf-rwDn857cE2PxIiRywnl4jFixkYceun7Cflq9ixdYZGa2F2O-QHs0JmgOtlYpWFTS5lQ8hlmNl2l89LkW7Xnvhwr2sZcTM3zSM0UTqSmpgjAzaZ5Siaro23PuVEV4BHjSdg/s640/image.png" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="248" data-original-width="640" height="248" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi6MTGigZjf-rwDn857cE2PxIiRywnl4jFixkYceun7Cflq9ixdYZGa2F2O-QHs0JmgOtlYpWFTS5lQ8hlmNl2l89LkW7Xnvhwr2sZcTM3zSM0UTqSmpgjAzaZ5Siaro23PuVEV4BHjSdg/w640-h248/image.png" width="640" /></a></div>Malá ukážka toho, čo som za tie roky spáchala v časopise Kamarát</div><div><br /></div>Počas práce pre Kamarát som tiež objavila skvelú výhodu, ktorá patrila k povolaniu novinárky – vstup na koncerty zadarmo. Stačilo povedať dve silné slovíčka „novinárska akreditácia” a odrazu som sa bola pozrieť na Slayer, HIM, Cradle of Filth, robila som rozhovor s mojím idolom Tuomasom Holopainenom z Nightwishu a podobne. Pridajte si k tomu akreditáciu pre fotografa, teda kamaráta, ktorý by chcel koncert tiež vidieť, ale nechce sa mu platiť, a odrazu som bola celkom populárna. <br /><br /><div style="text-align: center;"><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgZGdQGGlGUF5ryVQaWjF2FKGcJEdb5gS5vGyAPT8AX0gNWcqvh8CGu3Jar2ji6AGinLryLr9ES2YGBXCPu92DjryXF1aX0MWwNdI_-aoQ-xdaThzWj70J8Uxqd26-jv1H3tbCmADHsxSY/s3025/blog+metal.png" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1040" data-original-width="3025" height="220" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgZGdQGGlGUF5ryVQaWjF2FKGcJEdb5gS5vGyAPT8AX0gNWcqvh8CGu3Jar2ji6AGinLryLr9ES2YGBXCPu92DjryXF1aX0MWwNdI_-aoQ-xdaThzWj70J8Uxqd26-jv1H3tbCmADHsxSY/w640-h220/blog+metal.png" width="640" /></a></div>Metalistka Ninka</div><div><br /></div>Okrem Kamaráta som sa snažila preraziť aj na poli „serióznej“ žurnalistiky. Môj úplne prvý vážny článok bol uverejnený v dnes už nefungujúcom časopise Formát a bol o graffiti/pomaľovaných stenách na gymnáziu Laca Novomestského (tuším?). Po ňom mal nasledovať článok o Martine Schindlerovej zo Superstar, ale kým som článok stihla dopísať, časopis skrachoval. Presunula som sa teda do denníka Pravda, kde som prispievala do prílohy Pravda Ženy. Podobným spôsobom, ako som sa ponúkla časopisu Kamarát, som sa ponúkla aj mesačníku Eva a splnila som si tak jeden zo snov, keď som sa stala ich pravidelnou prispievateľkou. Písala som tiež pre Madam Eva, OK! Magazín, dlhé roky píšem tiež pre časopis Emma.<br /><br />Asi moja najzábavnejšia práca bola v redakcii šoubiznisu tlačovej agentúry TASR. Pracovala som tam počas tretieho ročníka na výške. Chodila som po rozličných akciách, krstoch kníh a cédečiek, premiérach a iných fancy eventoch, poslali ma na premiéru filmu Dracula až do Prahy, stretla som sa s mnohými kedysicelebritami aj dnesužcelebritami a domov som sa pravidelne vracala nočákmi niekedy nadránom. <br /><br />Potom som otehotnela a začala písať pre rozličné online magazíny, keďže bolo jednoduchšie tralalákať sa po sídlisku s kočíkom a laptopom ako behať po akciách a robiť rozhovory s prominentami. Mať vybudovanú sieť klientov mi padlo vhod, pretože v septembri 2009 som si ako čerstvá magisterka žurnalistiky zbalila tri kufre a presťahovali sme sa so synom za manželom do Kalifornie. To som mala čerstvých 23, pocit, že život je gombička, a neurčitý nápad na knihu, ktorú som chcela dokončiť do doby, kým budem mať 25. Potom 27. Potom 30. Ďalšie „potom“ už našťastie neprišlo, keďže sa mi <a href="https://www.blogger.com/#">Pokušenie s vôňou Gucci</a> (pracovný názov Stretneme sa pod košickou hviezdou) podarilo dokončiť v roku 2018, na jar som rukopis poslala do Ikaru, v lete som dostala odpoveď, že ho berú, na jeseň som ho s pomocou redaktorky zredigovala a kniha vyšla na konci apríla 2019. <br /><br />Syn, manžel, Kalifornia... ako som sa zoznámila s láskou môjho života a prečo som sa presťahovala do Spojených štátov amerických si prečítate nabudúce.<br /><br /><div style="text-align: center;"><b>Nasledujúca časť</b></div><div style="text-align: center;"><a href="https://www.blogger.com/#">Ako som sa stala spisovateľkou, Part 3</a></div></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><br />Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-26948656418735753292020-07-06T17:10:00.004-07:002020-09-15T07:26:38.424-07:00Ako som sa stala spisovateľkou<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhxV5bzEWFrmHkDhMlnoEuL6ruTI7DIE4_Cv-IWnvOxsWHQYCtwPQdACjwSM2Kh35OK-BOwQjt9y9P1v8lYAaZdKSJNclfxf65ksvISQBY_3cSLHmCadTTIVtGpphyphenhyphen2nZ7LdEWD-LSjbMs/s5184/IMG_3776+-+ko%25CC%2581pia.jpg" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="3456" data-original-width="5184" height="333" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhxV5bzEWFrmHkDhMlnoEuL6ruTI7DIE4_Cv-IWnvOxsWHQYCtwPQdACjwSM2Kh35OK-BOwQjt9y9P1v8lYAaZdKSJNclfxf65ksvISQBY_3cSLHmCadTTIVtGpphyphenhyphen2nZ7LdEWD-LSjbMs/w500-h333/IMG_3776+-+ko%25CC%2581pia.jpg" width="500" /></a></div><div><br /></div><div><br /></div>Ahoj, volám sa Nina a minulý rok mi vo vydavateľstve IKAR vyšla moja prvá kniha s názvom <a href="https://www.martinus.sk/?uItem=534987">Pokušenie s vôňou Gucci</a>. Píšem o nej na svojom instagrame, facebooku, webstránke... a paradoxne píšem len o nej, a nie o sebe. Nikdy som sa nepokladala za nejakú výnimočne zaujímavú osobu <span style="font-family: "times new roman", serif;">–</span> dodnes sa nepovažujem <span style="font-family: "times new roman", serif;">–</span> a možno preto som sa od malička rada ponárala do kníh. Mohla som si predstavovať, že som niekto iný, zaujímavejší, ako napríklad <a href="https://www.ciernenabielom.sk/kniha-detail/tetznerova-gerti-dievcatko-maxi/109764/">Dievčatko Maxi</a>, ktorej sa podarilo prežiť niekoľko mesiacov v telách iných dievčat (knižka nedávno vyšla <a href="https://dennikn.sk/1016134/pred-styridsiatimi-rokmi-trapili-deti-tie-iste-otazky-co-aj-dnes/">v novej edícii</a> s menej desivými ilustráciami). <div><br /><div><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj2bkr9IuhU0CGFLYXBPr24003vieMdmhxXtfZXaqQIg560B9XY944eth3y0yIPljz_pbMqT5tJEiBhkiod7W8Ksj7qqPw0XhALSHK4ExdDExMuydYVifSWfsH0An4AEPaEXZMiQIj_t5I/s3200/Untitled+design.png" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1100" data-original-width="3200" height="216" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj2bkr9IuhU0CGFLYXBPr24003vieMdmhxXtfZXaqQIg560B9XY944eth3y0yIPljz_pbMqT5tJEiBhkiod7W8Ksj7qqPw0XhALSHK4ExdDExMuydYVifSWfsH0An4AEPaEXZMiQIj_t5I/w625-h216/Untitled+design.png" width="625" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Maxi predtým a potom. Zmena k lepšiemu, že?<br /></td></tr></tbody></table> <br />Čítať som sa naučila sama a veľmi skoro, nemala som ani päť rokov, keď som to predviedla v škôlke v prírode. V lese sme mali hľadať inštrukcie, ako sa vrátiť naspäť do chaty, a ja som ich ako jediná zo škôlkárov vedela prečítať a vrátiť sa extrémne rýchlo, čo náramne rozrušilo moje učiteľky. Odvtedy som čítala všetko a všade, bez ohľadu na to, či to bolo pre mňa vhodné alebo nie. Napríklad klenoty z rodinnej knižnice, Löwensköldov prsteň od Selmy Lagerlöfovej, rozličné Verneovky, knihy o astronómii či moju obľúbenú osemstostranovú socialistickú <a href="https://www.antikvariatshop.sk/kniha/h6860/rosival-ladislav-a-kolektiv-zdravoveda/">Zdravovedu</a> s reálnymi fotografiami rozličných výsypov, nádorov a ochorení, z ktorých som mala dlhé roky nočné mory. Až teraz mi niekedy <span style="font-family: "times new roman", serif;">„dopne“</span>, ako veľmi nevhodné boli niektoré tituly. Od maminej (dospelej) kamarátky som si v dvanástich požičala prvú časť dnes už legendárnej pentalógie <a href="https://www.knihaantik.sk/andrewsova-virginia-kvety-v-podkrovi-lupene-vo-vetre-budu-aj-tŕne-ovocie-minulosti-zahrada-tienov_13110.html">Kvety v podkroví</a> a odvtedy som sa stala zanietenou fanúšičkou čohokoľvek od V. C. Andrewsovej. Mama knihu nečítala a jej známa proti tomu, aby som ju čítala ja, vôbec nenamietala...<div><br />Knihy som si tiež požičiavala z knižnice. Tá naša sídlisková mala zaprášené koberce neurčitej farby, falošné tropické kvety v kvetináčoch a bolo v nej cítiť mdlý zápach rybiny, keďže bola umiestnená nad lahôdkovou predajňou Ryba. Bola rozdelená na detské a dospelácke oddelenie. Do toho druhého som nemala povolený prístup, a tak som v novembri 1998 (prečo si to presne pamätám, neviem), keď som prečítala <i>úplne</i> <i>všetky knihy </i>z detského oddelenia, prestúpila som do väčšej, vzdialenejšej a lepšie vybavenej knižnice na konečnej trolejbusov. Limit bol 4 knihy naraz, väčšina ľudí knižnicu preto navštevovala raz za mesiac. Ja raz za týždeň, či raz za tri-štyri dni, podľa toho, aké hrubé som si požičala knihy. Ak to bola séria Medzi nami dievčatami, tak som bola späť aj o dva dni. Ak to bola niektorá z komerčne neznámych Mayoviek (ktoré som nikdy nedočítala, pretože knižnici došli peniaze a nemohli si viac dovoliť kupovať hrubé bichle), tak mi to trvalo dlhšie. Keď knihovníčky „Čierna“ a „Stará“ zistili, že ich skutočne aj čítam, začalo sa naše celoživotné priateľstvo. Skutočne – so „Starou“ (ktorá sa v skutočnosti v preklade volá Čierna – ha!) som sa na jej žiadosť stretla pri mojej poslednej návšteve Slovenska pred piatimi rokmi a príjemne sme si pokecali. Pod jej vedením som povyhrávala súťaže ako Kráľovná detských čitateľov, z ktorej existuje fotka, kde sedím na „tróne“ s červeným kráľovským „plášťom“ a korunou, zúčastnila sa mnohých debát, a zaslúžila si privilégium požičiavať si z dospeláckeho oddelenia knihy skôr, ako som dovŕšila 15 rokov. Aj keď len detektívky od Agathy Christie, ale aj to sa ráta. <a href="https://www.webareal.sk/antikvariatlm/eshop/2-1-Knihy-novinky/8-2-Detektivky/5/44340-Mosadz-je-pasca-stopy">Mosadz je pasca</a> od Elleryho Queena bola paradoxne zaradená v detskom oddelení.</div><div><br /></div><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiLfo6_hETm1h37EzKSmNVfVL4-ZBjdR5Xrb5Getgh4_QQfpdjW_VdcPT92UFu51P91qDW4O19IBoPMaTzx8wGnbFNheZmm9cSOEPXgR5NHcVxPPpUWRRP86p6kfmwLBEuSsPeatLbxB2Q/s2900/Untitled+design-3.png" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1100" data-original-width="2900" height="236" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiLfo6_hETm1h37EzKSmNVfVL4-ZBjdR5Xrb5Getgh4_QQfpdjW_VdcPT92UFu51P91qDW4O19IBoPMaTzx8wGnbFNheZmm9cSOEPXgR5NHcVxPPpUWRRP86p6kfmwLBEuSsPeatLbxB2Q/w625-h236/Untitled+design-3.png" width="625" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">V mnohých slovenských domácnostiach povinné čítanie</td></tr></tbody></table><div><div><br />Pre moju lásku k čítaniu a všeobecne nasávaniu vedomostí iní niekedy nemali pochopenie. Napríklad moja triedna učiteľka na základnej škole, ktorá mi zakázala sa na hodine hlásiť, lebo však predsa „aj tak viem, že to vieš, tak sa nemusíš hlásiť, keď vieš správnu odpoveď.“ Alebo detská lekárka, ktorá pri jednej z preventívnych prehliadok skoro dostala infarkt, lebo som si v deviatich rokoch na moju kostnatú hruď nalepila tetovanie v tvare ruže z Brava, ktoré mi promptne zakázala kupovať, lebo je to vraj pre mňa nevhodné. Začala som teda dávať peniaze spolužiakovi zo základnej, ktorý ho kupoval za mňa. Aby som jej náhodou nemusela klamať, ak by si na to pri ďalšej prehliadke spomenula. </div><div><br /></div><div>Okrem kníh tak boli mojou veľkou láskou aj časopisy. Bravo a neskôr Bravo Girl, Maxi Super a ich Gay hovory, Top Dívky či Kamarát, pre ktorý som neskôr začala písať. Neobišli ma ani tie „nevhodné“, konkrétne tituly ako Fiškál, kde som sa naučila, že alkohol a voľne prístupná sekera sa k sebe nehodia, hlavne ak majú dvaja dedinčania medzi sebou nevyriešené konflikty, alebo Bosorka, z ktorej som sa dozvedela, aké nebezpečenstvo mi hrozí zo strany upírov a iných nadprirodzených bytostí, ktorými sa to údajne vonku len tak hemží. Tieto a podobné tituly nosil otec z roboty, tínedžerské som si kupovala sama. Alebo náhodne nachádzala na ulici. Dodnes si pamätám kopu starých časopisov Eva (pre ktorý som neskôr tiež písala) či českej Elle, ktoré som niekde našla a z ktorých výstrižky mám snáď dodnes. Chcela som byť ako <a href="https://www.lidovky.cz/byznys/media/rozhovor-s-byvalou-sefredaktorkou-elle.A140908_170623_ln-media_sho">Helena-Kateřina Fialová</a>, kreatívna a štýlová prvá šéfredaktorka českej Elle, čo písala vtipne a zároveň duchaplne a ktorá je dodnes jedným z mojich novinárskych vzorov. </div><div><br /></div><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhxa8EY_EHeaNn_ndBIHThQ805QdNPuZYuCZM_Cy3ZC4UPwIZ1aQKH2Vu1A_y6JYEdzYEvtIAhcUe06iKFGNAstjBfU5p0mycwzpbu8O6v5Pvxo5mKHk7yBaS8aqoKs0XNpmqEuOk7WRk4/s3200/Untitled+design-2.png" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1100" data-original-width="3200" height="216" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhxa8EY_EHeaNn_ndBIHThQ805QdNPuZYuCZM_Cy3ZC4UPwIZ1aQKH2Vu1A_y6JYEdzYEvtIAhcUe06iKFGNAstjBfU5p0mycwzpbu8O6v5Pvxo5mKHk7yBaS8aqoKs0XNpmqEuOk7WRk4/w625-h216/Untitled+design-2.png" width="625" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Typické tínedžerské témy: Kluci a věrnost, Spice Girls útočí, Zabil ju zo žiarlivosti, Habera<br /></td></tr></tbody></table><div><br />No a keď mi viac nestačilo rozličné príbehy čítať, začala som ich písať. O tom si však povieme o týždeň.<br /></div></div></div></div><div><br /></div><div style="text-align: center;"><b>Nasledujúca časť</b></div><div style="text-align: center;"><a href="http://ninkapise.blogspot.com/2020/07/ako-som-sa-stala-spisovatelkou-part-2.html">Ako som sa stala spisovateľkou, Part 2</a></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-4842903393445621602020-07-01T14:05:00.000-07:002020-07-01T14:05:04.190-07:00Choroba bohatých a slávnych // EMMA Jún 2020<br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj2RAfB5QErjGD1tcdklJrnLGKcKlGsmTo6QTreW5K4khHd0mAbML8LasaQvNgG1HsOGuhqeVDx57NPvYut6WeuDvlLxsahrIaq9hOStBxrPfNDxSn6OI2MHbH7dpkDUswJqn7G5FJcY1Q/s2110/emma+ju%25CC%2581n+1.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2110" data-original-width="1562" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj2RAfB5QErjGD1tcdklJrnLGKcKlGsmTo6QTreW5K4khHd0mAbML8LasaQvNgG1HsOGuhqeVDx57NPvYut6WeuDvlLxsahrIaq9hOStBxrPfNDxSn6OI2MHbH7dpkDUswJqn7G5FJcY1Q/w474-h640/emma+ju%25CC%2581n+1.jpeg" width="474" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg_iUc6eLCHZKOU66-RN9cNN6mc-JgEJmJavaBLTKeRjVm0s4dVXb7Z1EoG48BtWNSe-1yBxl8Hx7D4Fgn-acbOQr_MTP5ksvgsAgNp_MzQw8ItYtEMuZSN_MJYMxJaTKrYg3-OGrk_eMo/s2070/emma+ju%25CC%2581n+3.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2070" data-original-width="1483" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg_iUc6eLCHZKOU66-RN9cNN6mc-JgEJmJavaBLTKeRjVm0s4dVXb7Z1EoG48BtWNSe-1yBxl8Hx7D4Fgn-acbOQr_MTP5ksvgsAgNp_MzQw8ItYtEMuZSN_MJYMxJaTKrYg3-OGrk_eMo/w458-h640/emma+ju%25CC%2581n+3.jpeg.jpeg" width="458" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh5H3pSqebHZGKfl9Jbx7fHm2MiiEcNEMK2A2nZYKksaTbdV21dTqkbr4viqdv7p5f1D-TQlIP6OxRpPnZVjME2T9pLY60XVEsvVSDtJpaAZY-H5hrqLKvvuTik74vsgVJwTIp6K_i8Yrk/s2130/emma+ju%25CC%2581n+4.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2130" data-original-width="1572" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh5H3pSqebHZGKfl9Jbx7fHm2MiiEcNEMK2A2nZYKksaTbdV21dTqkbr4viqdv7p5f1D-TQlIP6OxRpPnZVjME2T9pLY60XVEsvVSDtJpaAZY-H5hrqLKvvuTik74vsgVJwTIp6K_i8Yrk/w472-h640/emma+ju%25CC%2581n+4.jpeg.jpeg" width="472" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj0roRZxApnKFROEZ3RPwbvdAhySBCA0qr8FT6eky7s5yWPJCfuskzZ1GSk8GiXrmIcwR4VnkgQAkKQUQ25xZSqtJkmzSJOSjY6r2qk2mWVBU0NkiG8oHb4w2JvDmVqR-qyeQR17vh-ONg/s2100/emma+ju%25CC%2581n+5.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2100" data-original-width="1535" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj0roRZxApnKFROEZ3RPwbvdAhySBCA0qr8FT6eky7s5yWPJCfuskzZ1GSk8GiXrmIcwR4VnkgQAkKQUQ25xZSqtJkmzSJOSjY6r2qk2mWVBU0NkiG8oHb4w2JvDmVqR-qyeQR17vh-ONg/w468-h640/emma+ju%25CC%2581n+5.jpeg.jpeg" width="468" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjJStkFWgLdL-2wkWSewstNf_kozrV1UXSJ0VE-UlKaxWOdo0-AUXp8vxj2ePvrR9y8DhfoYk9V8LZobq4cYD9k9WSOVTvYYzQ5GS9EaPoM9pv39HBtX_HlSZz2kU4Ij-tYl4Z-4B_NTRM/s2087/emma+ju%25CC%2581n+6.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2087" data-original-width="1488" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjJStkFWgLdL-2wkWSewstNf_kozrV1UXSJ0VE-UlKaxWOdo0-AUXp8vxj2ePvrR9y8DhfoYk9V8LZobq4cYD9k9WSOVTvYYzQ5GS9EaPoM9pv39HBtX_HlSZz2kU4Ij-tYl4Z-4B_NTRM/w456-h640/emma+ju%25CC%2581n+6.jpeg.jpeg" width="456" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-35980743123086965322020-05-30T22:32:00.000-07:002020-05-30T22:33:19.508-07:00Stratená<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Stretli sa náhodou, v salóne jedného z jej početných známych. A hoci si nevymenili viac ako len pohľad, stačilo to. Stačilo to na to, aby vedela, že bude navždy patriť iba jemu.</span><br />
<a name='more'></a><span lang="SK"><o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span style="text-indent: 0.5in;">Nemala to v pláne. Ale počas jej prechádzky v ten sladký májový deň sa spustil nečakaný dážď a vila grófa P. bola k parku najbližšie. Nezostávalo jej nič iné, ako prekľučkovať pomedzi rušný bulvár, schovať sa pod vchodovú bránu a napokon prebehnúť v jarných topánkach po mokrom chodníku, len aby sa čo najskôr dostala ku vchodu vysvietenej vily. </span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Najskôr si ho ani nevšimla. Bola príliš zamestnaná vytriasaním vody z lemu svojich šiat a napravovaním svojho účesu. Vlasy sa jej uvoľnili z drdola a niekoľko mokrých kučier sa jej prilepilo na krk. Vyzliekla si kabát, z vrecka vylovila vreckovku a začala utierať pramienky vody, ktoré jej stekali do dekoltu. Odrazu pocítila, že ju niekto pozoruje. Z druhého konca miestnosti sa na ňu pobavene díval nízky, dohladka oholený mladý muž vo francúzskej uniforme. Do líc sa jej vliala červeň a rýchlo odvrátila zrak. Takto sa z nej vysmievať! Že sa nehanbí! Nahnevane spútala vlasy stužkou a prudko ju utiahla. Nehanebník jeden...<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Nepríjemný pocit však neprestával. Opäť zdvihla zrak. Neznámy bol bližšie, síce len o pár metrov, ale aj z tej diaľky videla, ako neuveriteľne modré sú jeho oči. Tentoraz nesklopila zrak, ale pohľad mu opätovala o čosi dlhšie. A potom sa stalo čosi nečakané. Svet okolo nich sa zastavil. Hudba prestala hrať, utíchli rozhovory i cinkanie pohárov. V tom momente existovali iba oni dvaja. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt 0.5in;">
<span lang="SK">Videla, že to pocítil aj on.<br />A odrazu bola stratená. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK"> Zdalo sa, ako by jeho pohľad do nej narážal a chcel ju uchvátiť s príťažlivou silou. Hoci cítila, ako ju pozoruje, majiteľ jasnomodrých očí sa nepokúsil sa o predstavenie, ani o konverzáciu. Viac sa nepriblížil, namiesto toho sa s ňou len pohrával z diaľky a prepaľoval ju očami.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Viac to nevedela vydržať. Rozhodla sa pre odchod a otočila sa k dverám. Siahla rukou na kľučku a nenápadne sa otočila, aby sa na neho pozrela posledný raz. Cez rameno kútikom oka opäť zachytila jeho pohľad. Jej srdce začalo búchať o poznanie rýchlejšie. Stále sa na ňu díval, no teraz už viac nie s pobaveným úsmevom. V jeho očiach videla čosi iné, hlbšie. Tentoraz zrak prvý raz odvrátil on. Všimla si, že jeho uši boli karmínové. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Stlačila kľučku a želala si, aby odrazu pocítila na svojom ramene ruku a jeho hlas, ktorý by sa jej spýtal, či si želá niečo na pitie. Odrazu do nej niekto vrazil, no bol to len ďalší oneskorenec, ktorý sa snažil dostať z daždivej ulice do vyhriateho salóna. Ospravedlnila sa, že stojí vo dverách a bezmyšlienkovite vyšla von. Chladný vzduch ju udrel do líc. Zhlboka sa ho nadýchla, až mala pocit, že jej explodujú pľúca. Ak teraz odíde, bude to do konca života ľutovať. O tom bola presvedčená.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Namiesto toho sa otočila a vrátila sa naspäť do salóna. Niekoho, možno hostiteľa, možno úplného cudzinca, požiadala o čosi na pitie. Osviežujúci nápoj jej dobre padne po rýchlej poobednej prechádzke, oznámila o tón či dva hlasnejšie, ako by sa patrilo. S pohárom vína v ruke sa snažila dostať sa k neznámemu, dostatočne blízko, aby sa s ním dal nadviazať nezáväzný rozhovor, aj keď nie tak blízko, aby bola príliš nápadná. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Nasledovali minúty nekonečného utrpenia. Pohrávala sa s pohárom vína, prstom prechádzala po stopke nahor a nadol, potom ním krúžila po okraji. Nervózne pila z nápoja malými dúškami, aby jej vydržal čo najdlhšie. Sem-tam sa odvážila ukradnúť si prchavý pohľad. Byť príliš nenápadná sa jej zjavne nedarilo. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Ale na jeho očiach bolo čosi, čo ju lákalo zahrávať sa s nebezpečenstvo. Čosi, čo ju pevne chytilo, pomotalo hlavu, a viac nepustilo. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Ľudia prichádzali a odchádzali. V salóne sa vymieňali kniežatá s cudzincami, politici s anarchistami, krásne oblečené ženy s prosto odetými feministkami. Skrátka, obyčajná noc u grófa P. Útržky desiatok konverzácií plávali povetrím a s každou minútou sa k nemu dostávala v dave bližšie. Ktosi začal hrať na piano.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Zhlboka sa nadýchla a pokúsila sa zozbierať všetku odvahu na to, aby ho oslovila. Opäť sa mu odvážila pozrieť do očí. Myšlienky jej cválali hlavou ako splašené kone. Po treťom pohári vína však bola všetka slušnosť i opatrnosť preč. Pieseň sa zmenila na pomalú a clivú. Vysoko na vlne novoobjavenej odvahy, pobláznená zvodným cudzincom s očarujúcimi očami, pristúpila k nemu, podala mu svoju ruku a požiadala ho o tanec. Ohromený jej trúfalosťou vzal jej dlaň do svojej a nechal sa viesť na parket, kde počkala, kým ju vezme do náručia, a potom sa k nemu pritisla. Cítila, ako sa mu dvíha hruď od napätia, ako ju drží, opatrne, s ľahkosťou, a predsa akosi majetnícky. Vedela, že chce to isté, čo ona.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Pretancovali spolu celú noc. Nebolo to niečo, čo by mala vo zvyku. A zjavne to nemal vo zvyku ani on, súdiac podľa plachého úsmevu, chvenia rúk a občasných zábleskov neistoty v jeho pohľade. Na záver večera vložila svoju jemnú ruku do jeho a povedala mu, že po ňom túži. Že nikdy predtým nechcela nikoho tak, ako chce dnes večer jeho. Jeho ostych opadol, zrútili sa múry jeho obrany. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Zaviedol ju k sebe domov a keď bola v bezpečí jeho spálne, nedokázal ju prestať bozkávať a dotýkať sa jej. Bozkával ju tak vášnivo, že takmer ani nedýchal. Jeho dotyky sa stávali odvážnejšími a ona sa mu poddávala, doslova sa pod nimi roztápala. Dovolila mu rozopnúť svoje šaty a s ľahkosťou z nich vykĺzla. V mesačnom svetle sa zaleskli jej mliečne biele prsia a lono. V tú noc sa milovali, ako by to bol prvý a posledný raz. Nevedela sa nabažiť jeho tela a hlasnými vzdychmi odmeňovala jeho prácu. Ich dych sa zrýchľoval a zrýchľoval, až kým sa nespojil do jediného výkriku spoločnej vášne. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Nevedela o ňom nič. Nepoznala ani len jeho meno. Nech už to bol, kto chcel, dnes večer bol iba jej. Niekoľko krátkych hodín ho mala celého iba sama pre seba, kedy prestal existovať svet naokolo a existovali iba oni dvaja. V tú noc sa celá odovzdala cudzincovi, telom i dušou. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Neskôr si trpko-sladko pamätala, ako znel jeho hlas, keď svoju ruku položila na jeho nahú hruď a prešla ňou nadol k jeho bruchu. Keď pred sebou stáli nahí a ona prstami a neskôr aj perami skúmala jeho zjazvené telo. Bozkami zasypala jeho kľúčne kosti, jeho hruď i jeho brucho. Skúmala jednu vyvýšeninu po druhej, pamiatky po skalpeloch chirurgov. Potom sa posunula opäť nižšie, kde ho celého objala svojimi ústami a on len čosi zavzdychal a ponoril sa rukou do jej vlasov.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Pamätala si každé slovo, ktoré vyslovil v záchvate žiadostivosti predtým, ako mu odovzdala celé svoje telo, v okamihu vášne, keď ich telá bolo jedno, i po tom, ako sa konečne od seba odtrhli a unavene sa snažili vedľa seba chytiť dych. Nevedela zabudnúť na jeho teplo, jeho ruky, jeho mäkké bozky. A roztúžené zbohom, ktoré na nich čakalo nasledujúce ráno.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">„Nie som muž pre vás,“ povedal s očami horiacimi túžbou, ktoré ju na ňom tak upútali. V jeho hlase počula ľútosť. „Ak sa ma nevzdáte, budete banovať.“<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">„Nikdy,“ zašepkala a priložila mu prst na pery. „Toto je možno prvý raz, ale určite nie posledný.“<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;">
<br /></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;">
<span lang="SK">Na druhý deň sa opäť stretli. Narazili na seba v parku. On kráčal s akousi skupinkou mužov, ona bola so svojou sesternicou. Len čo sa na ňu pozrel, podlomili sa jej kolená. Sadla si preto na najbližšiu lavičku a počkala, kým sa k nej priblíži.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;">
<span lang="SK"> „Smiem si prisadnúť, mademoiselle?“ spýtal sa a zložil z hlavy generálsku čiapku. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;">
<span lang="SK"> „Samozrejme,“ prikývla. Chcela povedať aj niečo iné, ale odrazu ju telo neposlúchalo. Jediné, čo dokázala, bolo myslieť na neho a ich spoločnú noc. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;">
<span lang="SK"> Vzal ju za ruku a nežne pobozkal jej dlaň. Jeho spoločníci sa odvrátili a sesternica zmizla za zákrutou. Zostali sami, bez svedkov.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Zrazu sa mu v rukách objavilo malé puzdro. „Získal som tento kameň na Tahiti. Vždy som ho nosil u seba pre ženu, ktorá sa stane mojou manželkou.“<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">Len nemo prikývla. Potom sa zhlboka nadýchla a zozbierala odvahu opýtať sa ho na jeho meno. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">„Ako to, myslel som, že to viete,“ povedal s úsmevom.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">„Ale vôbec nie, neviem o vás absolútne nič,“ odvetila.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt; text-indent: 0.5in;">
<span lang="SK">„Milan Rastislav Štefánik, mademoiselle,“ predstavil sa s úklonom.<o:p></o:p></span><br />
<br />
<i>*Zľahka inšpirované skutočnými udalosťami</i></div>
<div class="MsoNormal" style="font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0in 0in 0.0001pt;">
<br /></div>
Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-2121847520334840812020-05-01T14:13:00.000-07:002020-06-14T14:13:27.781-07:00Hrdé Slovenky z Ameriky // EMMA Máj 2020<br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg8mOXI5fyAUrMOBcA859rzt0CcEbRm6gwCgmtuuz1Oo9xpNzpFNeBzK1UW0-N-Ds0SrxXpcxiWZuNI-7WS1AkzasY07nk_Om7u0piAfBrk59SOeHkjLx5TQv4gFonP_5l4VH3rVJ4_ZYY/s2116/ema%25CC%2581j.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2116" data-original-width="1578" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg8mOXI5fyAUrMOBcA859rzt0CcEbRm6gwCgmtuuz1Oo9xpNzpFNeBzK1UW0-N-Ds0SrxXpcxiWZuNI-7WS1AkzasY07nk_Om7u0piAfBrk59SOeHkjLx5TQv4gFonP_5l4VH3rVJ4_ZYY/w478-h640/ema%25CC%2581j.jpeg" width="478" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg537R3dFwIanbKlp43nssVc8ysBIrLn-TTmQo7Hq5rYqzFbQfHu4eLAHYuO18xlTfwVOK-KaMjDj1pwXvRS7-tybhtEWcSgt7qyqEpLdDJGoEy7r2BYx4OtjThfCjWgvHyuBJSTRH4d7Y/s2013/ema%25CC%2581j4.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2013" data-original-width="1443" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg537R3dFwIanbKlp43nssVc8ysBIrLn-TTmQo7Hq5rYqzFbQfHu4eLAHYuO18xlTfwVOK-KaMjDj1pwXvRS7-tybhtEWcSgt7qyqEpLdDJGoEy7r2BYx4OtjThfCjWgvHyuBJSTRH4d7Y/w458-h640/ema%25CC%2581j4.jpeg.jpeg" width="458" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEia1TeW1lXt0KxY92VzXvwXE-hxJEyomk378YP27636LnAwTDmfBHKbjZbGtjycxC2cCtMbSeuKyjZcNwYOCZPNIitE9SkiK6KdnItAAMZwbbiOj3quW6Byc5oVGP9-ZDAtzVEIEcM3vTc/s2128/ema%25CC%2581j5.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2128" data-original-width="1474" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEia1TeW1lXt0KxY92VzXvwXE-hxJEyomk378YP27636LnAwTDmfBHKbjZbGtjycxC2cCtMbSeuKyjZcNwYOCZPNIitE9SkiK6KdnItAAMZwbbiOj3quW6Byc5oVGP9-ZDAtzVEIEcM3vTc/w444-h640/ema%25CC%2581j5.jpeg.jpeg" width="444" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhvnq35R44na5uT8vizhkPdHaGWHvBTyhPEQdixdIVLtiJXzPyJzwJPefIuB8mSNxBqJW_d3WWp_SuJnTFokymkajHN_YxSS2x2XPaFE4Mfx5ECAfYjjZJjybkP8SGsbtv5jKvURnjguFY/s2080/ema%25CC%2581j6.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2080" data-original-width="1452" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhvnq35R44na5uT8vizhkPdHaGWHvBTyhPEQdixdIVLtiJXzPyJzwJPefIuB8mSNxBqJW_d3WWp_SuJnTFokymkajHN_YxSS2x2XPaFE4Mfx5ECAfYjjZJjybkP8SGsbtv5jKvURnjguFY/w446-h640/ema%25CC%2581j6.jpeg.jpeg" width="446" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjmJhxJvQM1W0_Ws603YuKYtW9NFOf2LPe8yxAWBqHMV5enNiasvl3vbMKRfe0lu1rfkbRHz79eIJAb0KTbC3NoQO_H5RmiJsiXhgfsq73INqEEha3IkcLFnecnbgsRwBtOJBPepcPJUDg/s2112/ema%25CC%2581j7.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2112" data-original-width="1504" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjmJhxJvQM1W0_Ws603YuKYtW9NFOf2LPe8yxAWBqHMV5enNiasvl3vbMKRfe0lu1rfkbRHz79eIJAb0KTbC3NoQO_H5RmiJsiXhgfsq73INqEEha3IkcLFnecnbgsRwBtOJBPepcPJUDg/w456-h640/ema%25CC%2581j7.jpeg.jpeg" width="456" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-35216988066442669892020-02-15T13:52:00.001-08:002020-06-14T13:53:06.875-07:00Choroba z implantátov // EMMA Február 2020<br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiLgorbp4mcqwMYhAn09D5wPZM9Zk_Gcs7BDaJvwjcralnqO5o40tybYawUPG97kVCRdxmKadhimzHT5dXLDKQ66nLAW-6fwC37SY751G7jBOr9PeVrnNXtSwLB6muZbGhOlPvqzsJKT68/s2140/Emma+februa%25CC%2581r.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2140" data-original-width="1574" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiLgorbp4mcqwMYhAn09D5wPZM9Zk_Gcs7BDaJvwjcralnqO5o40tybYawUPG97kVCRdxmKadhimzHT5dXLDKQ66nLAW-6fwC37SY751G7jBOr9PeVrnNXtSwLB6muZbGhOlPvqzsJKT68/w470-h640/Emma+februa%25CC%2581r.jpeg" width="470" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgUjh2nxQHPMUM_Lv4VTcySJP-DVEd1KaAGYWOBk_Ci1hqI1ye2ub65-1SlzsTiE6nrskeYWSgzuBfCy8P8CAeyHJGB4Aa6iXeS2_S7g22Zw8QKVb5f5P3MenztQ8aofUxKyeiXpnOUliU/s2081/Emma+februa%25CC%2581r3.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2081" data-original-width="1512" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgUjh2nxQHPMUM_Lv4VTcySJP-DVEd1KaAGYWOBk_Ci1hqI1ye2ub65-1SlzsTiE6nrskeYWSgzuBfCy8P8CAeyHJGB4Aa6iXeS2_S7g22Zw8QKVb5f5P3MenztQ8aofUxKyeiXpnOUliU/w466-h640/Emma+februa%25CC%2581r3.jpeg.jpeg" width="466" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjKgV_Vu0qZPLkzzSmw1YzF6D4D8H6v5-l4P2JMJVwYsFWP4zEj9dPFkg9cL2RUD_dXy-Kij4NpPS-JT69xc5FlRt_GLJnLSSzbW_-hjDNUc_H39fP-Me0Z_AQZMc_OCVGWw9FmqShxLYs/s2068/Emma+februa%25CC%2581r7.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2068" data-original-width="1507" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjKgV_Vu0qZPLkzzSmw1YzF6D4D8H6v5-l4P2JMJVwYsFWP4zEj9dPFkg9cL2RUD_dXy-Kij4NpPS-JT69xc5FlRt_GLJnLSSzbW_-hjDNUc_H39fP-Me0Z_AQZMc_OCVGWw9FmqShxLYs/w466-h640/Emma+februa%25CC%2581r7.jpeg.jpeg" width="466" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhZBl8oAb3PhhhxC1egQcpMQQUCqKlupwrpbQZMDiake1S0HDUk-9D7U0w40QdxqpJwDdytOUzEVrsgToHTV_HsmlYXP3y2ToZd_VnEpUbOzbmXXthNA7m5Q4EfsmsMAQeAdqDndCAgdYo/s2119/Emma+februa%25CC%2581r8.jpeg.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2119" data-original-width="1512" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhZBl8oAb3PhhhxC1egQcpMQQUCqKlupwrpbQZMDiake1S0HDUk-9D7U0w40QdxqpJwDdytOUzEVrsgToHTV_HsmlYXP3y2ToZd_VnEpUbOzbmXXthNA7m5Q4EfsmsMAQeAdqDndCAgdYo/w456-h640/Emma+februa%25CC%2581r8.jpeg.jpeg.jpeg" width="456" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgi2xhBCTXrLHyzY5Vw8OwSZSxRbzUohI9j7SJLh1CDNmzfOczT0sKlO_QnM4kg9XkbOnT2zlrwF_ja-6acYd-ifK7CuooKntV7SldYcFrVAL22NXAqtGaoT3-uM3I1qrZfqSIH3xKGu-c/s2013/Emma+februa%25CC%2581r9.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2013" data-original-width="1465" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgi2xhBCTXrLHyzY5Vw8OwSZSxRbzUohI9j7SJLh1CDNmzfOczT0sKlO_QnM4kg9XkbOnT2zlrwF_ja-6acYd-ifK7CuooKntV7SldYcFrVAL22NXAqtGaoT3-uM3I1qrZfqSIH3xKGu-c/w466-h640/Emma+februa%25CC%2581r9.jpeg.jpeg" width="466" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-64289744121118988572020-02-01T13:48:00.000-08:002020-06-14T13:48:40.327-07:00Superfejky // EMMA Február 2020<br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgGnMpaKeym1mToE_JXSXgYLeyYbTvZkCJfQyb4Hz1nsnrzqLDe0rIuO-WcmurevJUpkaXefz7nhjTlBM-3JsKuPVrOV1k89eRWuTfqJlC5FMBDY_qPWaLnUND95lGJc-_PrwWYsDWV5Zg/s2140/Emma+februa%25CC%2581r.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2140" data-original-width="1574" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgGnMpaKeym1mToE_JXSXgYLeyYbTvZkCJfQyb4Hz1nsnrzqLDe0rIuO-WcmurevJUpkaXefz7nhjTlBM-3JsKuPVrOV1k89eRWuTfqJlC5FMBDY_qPWaLnUND95lGJc-_PrwWYsDWV5Zg/w470-h640/Emma+februa%25CC%2581r.jpeg" width="470" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhNO3ymCZQW37q49VXepIk7y2fe-deRHFqAooYFAYxgXCvfYiup67PCBH67yQgI1Jzqw1hjPrnyf-Piu9qBC2kgUgLVVH5xWRQe1T3C-bJ2-6NxZtrA_U-_cMuY5DUw12SYqMibEmz5Pm8/s2117/Emma+februa%25CC%2581r4.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2117" data-original-width="1506" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhNO3ymCZQW37q49VXepIk7y2fe-deRHFqAooYFAYxgXCvfYiup67PCBH67yQgI1Jzqw1hjPrnyf-Piu9qBC2kgUgLVVH5xWRQe1T3C-bJ2-6NxZtrA_U-_cMuY5DUw12SYqMibEmz5Pm8/w456-h640/Emma+februa%25CC%2581r4.jpeg.jpeg" width="456" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiPiy7xJZM2CSm_-mzZjW4z2aDGLCBlAzfcf9MjRQblSMpWeepNL44uH3P8GU4VVMclqBMMOVbo-6Z7hwAqcWM7_pOskO2zO94p0U-W1dfVx50MzFaRL5QcoBI6yhV-OmHUNTSddBVtqcw/s2073/Emma+februa%25CC%2581r5.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2073" data-original-width="1464" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiPiy7xJZM2CSm_-mzZjW4z2aDGLCBlAzfcf9MjRQblSMpWeepNL44uH3P8GU4VVMclqBMMOVbo-6Z7hwAqcWM7_pOskO2zO94p0U-W1dfVx50MzFaRL5QcoBI6yhV-OmHUNTSddBVtqcw/w452-h640/Emma+februa%25CC%2581r5.jpeg.jpeg" width="452" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi_z7hvX6GXqUYh-n5mRnjUpduwK-pNUEzCKyFyvec2Os8w2-Ceie8Cf-KA1oCRNNppjaEU8_DiqUOGbERX6KfUnU1lA_MuHUA9Oc510Zkho1BmhD8xwLLxbm9_accabNgYAsTRoOsy_9E/s2124/Emma+februa%25CC%2581r6.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2124" data-original-width="1494" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi_z7hvX6GXqUYh-n5mRnjUpduwK-pNUEzCKyFyvec2Os8w2-Ceie8Cf-KA1oCRNNppjaEU8_DiqUOGbERX6KfUnU1lA_MuHUA9Oc510Zkho1BmhD8xwLLxbm9_accabNgYAsTRoOsy_9E/w450-h640/Emma+februa%25CC%2581r6.jpeg.jpeg" width="450" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-15202827410730396272020-01-01T09:03:00.000-08:002020-06-14T09:03:30.729-07:00Tvár z titulky: Selena Gomez // EMMA Január 2020<br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhy83AqrR-rW9EuH1tyBzV5it_N_vPoIe3iotHJO6EPtNEmY_n7TURAFsYrHxq5EfUQ1mYN0bSG7-9YmQaqz4Jiupk1XMQbK0hrMc-CDwO1S0PqRrtPJiosEzo40NWErn4UnJ7ClImN2h4/s2138/emma0105.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2138" data-original-width="1553" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhy83AqrR-rW9EuH1tyBzV5it_N_vPoIe3iotHJO6EPtNEmY_n7TURAFsYrHxq5EfUQ1mYN0bSG7-9YmQaqz4Jiupk1XMQbK0hrMc-CDwO1S0PqRrtPJiosEzo40NWErn4UnJ7ClImN2h4/w464-h640/emma0105.jpeg" width="464" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEji7mNRWcWA5bWsrQ8xyvvQgZQO2IsdrvKsXOqVi4_AlhLtOLDmrkx6odC9grja2Yj1z6Pee8DwsywBiTvytsIMwA6y3Pqrcxb9luIsFItXuNMMLMdoQVR5kr3aqPReBCRaPEDnTbfzy4Y/s2121/emma0104.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2121" data-original-width="1512" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEji7mNRWcWA5bWsrQ8xyvvQgZQO2IsdrvKsXOqVi4_AlhLtOLDmrkx6odC9grja2Yj1z6Pee8DwsywBiTvytsIMwA6y3Pqrcxb9luIsFItXuNMMLMdoQVR5kr3aqPReBCRaPEDnTbfzy4Y/w456-h640/emma0104.jpeg" width="456" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjwpGkeNXD0fBfs1py8OXLowK-3t_nGk8_takhH0MdiilaXg_BsBFCDOvU2QGzGvdMpWgEfKDuwfiThebkTHxemQNxsaRDHEChOXf6oLSUk0YvVtvDZEmG4_qc08T__ZpM90zdwnwO_t1g/s2121/emma0106.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2121" data-original-width="1509" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjwpGkeNXD0fBfs1py8OXLowK-3t_nGk8_takhH0MdiilaXg_BsBFCDOvU2QGzGvdMpWgEfKDuwfiThebkTHxemQNxsaRDHEChOXf6oLSUk0YvVtvDZEmG4_qc08T__ZpM90zdwnwO_t1g/w456-h640/emma0106.jpeg" width="456" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiK2-lxRNfn1cNF0HjMSEfDtQGgrCCrkHa1qgoceRKoSgqFDSwRQaNXwN7YwQhpUUj9BW6u4WytLsDctcmIU9tsOQ5xQ4eNcsKaH6XmZqBXCaLBjMP-enFIGHDxjHF7HbSN6wV-CDEa8jw/s2120/emma0107.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2120" data-original-width="1463" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiK2-lxRNfn1cNF0HjMSEfDtQGgrCCrkHa1qgoceRKoSgqFDSwRQaNXwN7YwQhpUUj9BW6u4WytLsDctcmIU9tsOQ5xQ4eNcsKaH6XmZqBXCaLBjMP-enFIGHDxjHF7HbSN6wV-CDEa8jw/w442-h640/emma0107.jpeg" width="442" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-21793394135031312892020-01-01T08:45:00.000-08:002020-06-14T08:45:39.304-07:00Cosplayerky // EMMA Január 2020<br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEilajMloI7u1FY7vEovorGoshQkEwy2knjDVkkhvtMthuOV9qvmo80gi-8BUqzFhjrX7atXsulURSf6eEIMjZwiVdTtMXi4DaPffX3jKXBB3MmmjDSogGAeimozmFmdiloH4ImSV8izItw/s2243/emma111.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2243" data-original-width="1659" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEilajMloI7u1FY7vEovorGoshQkEwy2knjDVkkhvtMthuOV9qvmo80gi-8BUqzFhjrX7atXsulURSf6eEIMjZwiVdTtMXi4DaPffX3jKXBB3MmmjDSogGAeimozmFmdiloH4ImSV8izItw/w474-h640/emma111.jpeg" width="474" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgqCpRm-lazAJlItiXYOaeXDxcIlHLVuMlk3PlbKPhzdcAKs59bYGlJIO7uWg2CQ0XaR6T5xTFyH1baH7RbvN7YU3q6-bPb_x9HIyFjTw0m5IGlxqtwBRCtpmNJZoayWchacFV1CUAvUEQ/s2088/emma0108.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2088" data-original-width="1531" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgqCpRm-lazAJlItiXYOaeXDxcIlHLVuMlk3PlbKPhzdcAKs59bYGlJIO7uWg2CQ0XaR6T5xTFyH1baH7RbvN7YU3q6-bPb_x9HIyFjTw0m5IGlxqtwBRCtpmNJZoayWchacFV1CUAvUEQ/w470-h640/emma0108.jpeg" width="470" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgo0v_e_GJm6yrbMkobE1umBB-xTSpLWCS0vxkndP5n-Cx781B9iRv1_JI2MxeWPk9O9kauaSknQULiBf60HcF29AanvA-plwUyZNdwKtC13eyhGym01Qy-HoXKR5IT4Y9Ek4catEHKUg8/s2092/emma0109.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2092" data-original-width="1480" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgo0v_e_GJm6yrbMkobE1umBB-xTSpLWCS0vxkndP5n-Cx781B9iRv1_JI2MxeWPk9O9kauaSknQULiBf60HcF29AanvA-plwUyZNdwKtC13eyhGym01Qy-HoXKR5IT4Y9Ek4catEHKUg8/w452-h640/emma0109.jpeg" width="452" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg4InnaGuVMptSFOv500P2hTuPG3tA4AZNVIuCg_kRr6zbKjwBnyjkqKmlDdjL1YokZ4quNJNWwkwGcUkovOiJdkImNa05UW99OXRORknXTcGsDvLQUDc5At2tSnt2DzYzKlXfqPwzRDNQ/s2073/emma0110.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2073" data-original-width="1516" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg4InnaGuVMptSFOv500P2hTuPG3tA4AZNVIuCg_kRr6zbKjwBnyjkqKmlDdjL1YokZ4quNJNWwkwGcUkovOiJdkImNa05UW99OXRORknXTcGsDvLQUDc5At2tSnt2DzYzKlXfqPwzRDNQ/w468-h640/emma0110.jpeg" width="468" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-37813962299066659292019-12-01T20:23:00.002-08:002020-06-14T06:46:34.991-07:00Moja cesta do Hollywoodu // EMMA December 2019<br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi7U6dNhoZk0X-PgmkcXTxK0xhcxYLJhMIAuyOR4mYcVFhbRXQLROAQwmjSHozlksV8yispS_baJAOmFs1hgL3nCwdY-WV1d2U-bkjC3Ps0jZip7F9zoxU2s8i5fP42B6yKJKRIOyzFl8o/s2252/emma114.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2252" data-original-width="1614" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi7U6dNhoZk0X-PgmkcXTxK0xhcxYLJhMIAuyOR4mYcVFhbRXQLROAQwmjSHozlksV8yispS_baJAOmFs1hgL3nCwdY-WV1d2U-bkjC3Ps0jZip7F9zoxU2s8i5fP42B6yKJKRIOyzFl8o/w458-h640/emma114.jpeg" width="458" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgdtI7oE6-Yf55jQHoa9KOEDY_bSENxM-2JHAMDHv94h0tFr8Y8UdrCwS2wwRRNMfQ5Yq1I1MrOwJrQZmxddsfr3I4dp07B_DAPq76AtnlZF827hqEyouyYQf7jY8XlhogQVcijXoXZA1E/s2315/emma115.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2315" data-original-width="1611" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgdtI7oE6-Yf55jQHoa9KOEDY_bSENxM-2JHAMDHv94h0tFr8Y8UdrCwS2wwRRNMfQ5Yq1I1MrOwJrQZmxddsfr3I4dp07B_DAPq76AtnlZF827hqEyouyYQf7jY8XlhogQVcijXoXZA1E/w446-h640/emma115.jpeg" width="446" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEghpM_ODTVBOAdpZoeEqyxdeft5CqPV0lXBSmQfNeQJW-Y8qjCxEJndhs_qTiWQtH7R5JWneNVABxulHxDjK9ufRua5BCfzxJtj3mmxbcp-9B0aKpd6ZDrQWkf7j7cIHNXwKNp9bWzvx5Q/s2255/emma116.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2255" data-original-width="1641" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEghpM_ODTVBOAdpZoeEqyxdeft5CqPV0lXBSmQfNeQJW-Y8qjCxEJndhs_qTiWQtH7R5JWneNVABxulHxDjK9ufRua5BCfzxJtj3mmxbcp-9B0aKpd6ZDrQWkf7j7cIHNXwKNp9bWzvx5Q/w466-h640/emma116.jpeg" width="466" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhq5aHSqnbiFLTttYExFzCyTqepT1qs6qu7dy3Avq5uTtqsP_D8A-9cy5jKggXBMfv4XNxppi6fELSPXFxEDcmXAc37y_Vs1k4nsSaHOcc6Se8k2hPH0afDQwvMuamYDZdpJQfbyLMmrf0/s2299/emma116b.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2299" data-original-width="513" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhq5aHSqnbiFLTttYExFzCyTqepT1qs6qu7dy3Avq5uTtqsP_D8A-9cy5jKggXBMfv4XNxppi6fELSPXFxEDcmXAc37y_Vs1k4nsSaHOcc6Se8k2hPH0afDQwvMuamYDZdpJQfbyLMmrf0/w142-h640/emma116b.jpeg" width="142" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0San Francisco, CA, USA37.7749295 -122.41941559.4646956638211535 -157.5756655 66.085163336178852 -87.2631655tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-6622663443469621912019-11-01T06:59:00.000-07:002020-06-14T06:59:14.982-07:00Tajný život arabských princezien // EMMA November 2019<br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjYky028AmbqgshCqW97hqHYmMtrG3OLFS2PBZVB6zoStbcRw_CJrm-sUyiKx_mXwnrVOGg3OBJLXd3ZxSB5WD01HpS2IY6FAeBiJKAna6C6iTi8-hdnxJQGBVLt9lr2DlLxot2Lcrupl0/s2139/emma.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2139" data-original-width="1469" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjYky028AmbqgshCqW97hqHYmMtrG3OLFS2PBZVB6zoStbcRw_CJrm-sUyiKx_mXwnrVOGg3OBJLXd3ZxSB5WD01HpS2IY6FAeBiJKAna6C6iTi8-hdnxJQGBVLt9lr2DlLxot2Lcrupl0/w440-h640/emma.jpeg" width="440" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg_a4MBYbll_nEX0mXVpVxhRqS-6eMA52dWEsftkOutt1sx_HGAXCY1agCRjjTcy6dp_tkpOk40Vf0Gx-nlhzeapEznlF4GIokSZ69_lYahPM2-ZN6VW5DxP-SSMNr6E17C9bzn4XbmXXE/s2123/emma103-2.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2123" data-original-width="1531" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg_a4MBYbll_nEX0mXVpVxhRqS-6eMA52dWEsftkOutt1sx_HGAXCY1agCRjjTcy6dp_tkpOk40Vf0Gx-nlhzeapEznlF4GIokSZ69_lYahPM2-ZN6VW5DxP-SSMNr6E17C9bzn4XbmXXE/w462-h640/emma103-2.jpeg" width="462" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhKlPcJKLc5zWEr154BNdQRNTqb1unEjua2oLlQeVwOwnDwtjwIF2JdYyKXztjwdH-KdMJhidGE26syKLRtVnhfTTbnBghwsfSjc-e0K0Plm1KjfWY3knK5VNhnwKw0gw_1wBkmbzp9n38/s2150/emma104-2.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2150" data-original-width="1538" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhKlPcJKLc5zWEr154BNdQRNTqb1unEjua2oLlQeVwOwnDwtjwIF2JdYyKXztjwdH-KdMJhidGE26syKLRtVnhfTTbnBghwsfSjc-e0K0Plm1KjfWY3knK5VNhnwKw0gw_1wBkmbzp9n38/w458-h640/emma104-2.jpeg" width="458" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgS9yYGUKkIWr4eNeQFMj1DYHr9LhoZviWSFQoX3zrvgSGKQ_RdpZmz_rhuQTyaipG1mPRwMfQwoGa5Sfm4fpfHPaR-FYbPSolIGGo2rTAk7-GcwRUmvxgbfRedffpMbq93Yl6a7Yolgzk/s2119/emma105-2.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2119" data-original-width="1536" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgS9yYGUKkIWr4eNeQFMj1DYHr9LhoZviWSFQoX3zrvgSGKQ_RdpZmz_rhuQTyaipG1mPRwMfQwoGa5Sfm4fpfHPaR-FYbPSolIGGo2rTAk7-GcwRUmvxgbfRedffpMbq93Yl6a7Yolgzk/w464-h640/emma105-2.jpeg" width="464" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhw9BfFNXkuOrBZz2r8cp8ThibEVeTqbDMiv4-xmumEPpt20ncap8z2u38pPhA9mhAU_J7S-bIe8Y4-9281_QX9Hl8ZPIQZJFWpK9FU6twdrJmgPXmOXcl0fC1ROFiuGk4ur6ISteO8zfU/s2122/emma106-2.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2122" data-original-width="1523" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhw9BfFNXkuOrBZz2r8cp8ThibEVeTqbDMiv4-xmumEPpt20ncap8z2u38pPhA9mhAU_J7S-bIe8Y4-9281_QX9Hl8ZPIQZJFWpK9FU6twdrJmgPXmOXcl0fC1ROFiuGk4ur6ISteO8zfU/w460-h640/emma106-2.jpeg" width="460" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-34027467145701781002019-10-15T06:51:00.001-07:002020-06-14T06:59:39.553-07:00Poslúchaj a plať // EMMA Október 2019<br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEigKjnqo5pAfX84dH_7EjqvDtkJcJvpBtX4hvmV8Yddr3_kDGh4jAFG3mvlKsuxIvhAnm4yB9lQj2_7_fgOwkmZI10OVJ-u96Evl-0iMAldayAQO_Z28dt8XMA_OpPJfyqz9dfDCexa0g4/s2090/EMA+4.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2090" data-original-width="1574" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEigKjnqo5pAfX84dH_7EjqvDtkJcJvpBtX4hvmV8Yddr3_kDGh4jAFG3mvlKsuxIvhAnm4yB9lQj2_7_fgOwkmZI10OVJ-u96Evl-0iMAldayAQO_Z28dt8XMA_OpPJfyqz9dfDCexa0g4/w482-h640/EMA+4.jpeg" width="482" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiFq-FPbaDyStaOnIK5y7KYfKXp1fovdk4ou5aTjLUY0yQI1XKhyphenhyphenFQsB8t_iyPyaV5Wry6mtp24ODZsHk8fgZIqNA3mQF0PsMMVJGheQSvrhvv0oVzb9uge3N9JtTfRfOfMypNeOTd5JhM/s2128/EMA+5.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2128" data-original-width="1520" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiFq-FPbaDyStaOnIK5y7KYfKXp1fovdk4ou5aTjLUY0yQI1XKhyphenhyphenFQsB8t_iyPyaV5Wry6mtp24ODZsHk8fgZIqNA3mQF0PsMMVJGheQSvrhvv0oVzb9uge3N9JtTfRfOfMypNeOTd5JhM/w458-h640/EMA+5.jpeg" width="458" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj43wAokn6gW8JJvwOqC-XF7lUEb4ebSoqp-4T9o3ZSonhr_KrnLSOh9rO9rXbVbZY24i-19xOY9dFqhUtMzyhE3xBjMTS3UYm1z1tZf10FZBn-xKDORQ1L-gkBRE91KHlMGXOSGCcaki0/s2100/EMA+6.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2100" data-original-width="1449" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj43wAokn6gW8JJvwOqC-XF7lUEb4ebSoqp-4T9o3ZSonhr_KrnLSOh9rO9rXbVbZY24i-19xOY9dFqhUtMzyhE3xBjMTS3UYm1z1tZf10FZBn-xKDORQ1L-gkBRE91KHlMGXOSGCcaki0/w442-h640/EMA+6.jpeg" width="442" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-85702209277973033622019-10-01T06:42:00.001-07:002020-06-14T06:47:29.057-07:00Kóšer móda dobýja svet // EMMA Október 2019<br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgIAt5q8ZTwzaDt4iZgI3zjG1IhklyMCYJc5keNNJV1-tRmST8teVavzwOrnJOhTyoVp253I5rrk-T6Qm6kjZGooN0HTv9o8ERTBD7jylW8K3uEbHgljoQuqD8-c6XDT5HSWZ74XiLjBdk/s2108/EMA.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2108" data-original-width="1571" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgIAt5q8ZTwzaDt4iZgI3zjG1IhklyMCYJc5keNNJV1-tRmST8teVavzwOrnJOhTyoVp253I5rrk-T6Qm6kjZGooN0HTv9o8ERTBD7jylW8K3uEbHgljoQuqD8-c6XDT5HSWZ74XiLjBdk/w476-h640/EMA.jpeg" width="476" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgEiiBiiRzXMtgctRBIUicsq_UntCUclYg3WNCCvkXCbdI_pSllF3dvpAMeivt_jtjggtleRGecLPw0Z7hhU-gkoocDpZxw5jOzkQWHZZgg7VE2x868Bf3H8G_-1tOGRc52uRtYTf77FfE/s2086/EMA+1.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2086" data-original-width="1498" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgEiiBiiRzXMtgctRBIUicsq_UntCUclYg3WNCCvkXCbdI_pSllF3dvpAMeivt_jtjggtleRGecLPw0Z7hhU-gkoocDpZxw5jOzkQWHZZgg7VE2x868Bf3H8G_-1tOGRc52uRtYTf77FfE/w460-h640/EMA+1.jpeg" width="460" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgLDMWJNlJTTiueXX-54dUEAmVz5XSA57v9K-9VhRjxOWL1TUXVKpNIgO141v6-JnddzJg_LtAnLsftKhxaAV_apLAi1E1-RA5DrrszycRiQLv2Q_Z9iB5jQnlg4rjuO1S2V4cWLvEDv7E/s2146/EMA+2.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2146" data-original-width="1493" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgLDMWJNlJTTiueXX-54dUEAmVz5XSA57v9K-9VhRjxOWL1TUXVKpNIgO141v6-JnddzJg_LtAnLsftKhxaAV_apLAi1E1-RA5DrrszycRiQLv2Q_Z9iB5jQnlg4rjuO1S2V4cWLvEDv7E/w446-h640/EMA+2.jpeg.jpeg" width="446" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi_jPBcQcAwwXliLu5KK60Qb4Eu56xju5_2zxCGd3ZEdQvVLQdQd9wFm6L_yPGmZw9DnBQFB6pmjvYZK71k5O86wvQ6l6rLQFQVshOFypa4220UAbBG9Z1EfTJBKi-evw7yjpz4A8NWZk0/s2110/EMA+3.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2110" data-original-width="1573" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi_jPBcQcAwwXliLu5KK60Qb4Eu56xju5_2zxCGd3ZEdQvVLQdQd9wFm6L_yPGmZw9DnBQFB6pmjvYZK71k5O86wvQ6l6rLQFQVshOFypa4220UAbBG9Z1EfTJBKi-evw7yjpz4A8NWZk0/w478-h640/EMA+3.jpeg" width="478" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-19351118710003860072019-09-15T13:59:00.000-07:002020-06-14T13:59:20.329-07:00To je ale lovestory // EMMA September 2019<br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg6_Act62UP953RDQhMHc_16pf_VknI1sc6YaHrGy6_Uj2GUIE9tTdQtm8KlL7O9BhyphenhyphenL39IdU25nKLAU0lsiQXWZ1pHknXb1D5_JW0_2psI1Dl9o7xXpageH0Vp0WSqminAqr_p9n0qik0/s2128/emma091.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2128" data-original-width="1600" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg6_Act62UP953RDQhMHc_16pf_VknI1sc6YaHrGy6_Uj2GUIE9tTdQtm8KlL7O9BhyphenhyphenL39IdU25nKLAU0lsiQXWZ1pHknXb1D5_JW0_2psI1Dl9o7xXpageH0Vp0WSqminAqr_p9n0qik0/w482-h640/emma091.jpeg" width="482" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh1VK76D9hnzRq2EmYmRCGHmUOrY4pHwp2KqHJI-qrQd3WFMhqNowmTnCz3tPtziv6MEowMDBpCtS48sVsDQgSw72fJAxtFxrUB2MctG2ocqu_cpqPyjWQJbR_etxxzlf7qoZcnYZ1-ulI/s2122/emma094.jpeg.jpeg.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2122" data-original-width="1544" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh1VK76D9hnzRq2EmYmRCGHmUOrY4pHwp2KqHJI-qrQd3WFMhqNowmTnCz3tPtziv6MEowMDBpCtS48sVsDQgSw72fJAxtFxrUB2MctG2ocqu_cpqPyjWQJbR_etxxzlf7qoZcnYZ1-ulI/w466-h640/emma094.jpeg.jpeg.jpeg.jpeg" width="466" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjYUcNvxlejnssKily_99hIUS7IypxLY-WdmDN37ZCQJAXj8qZmoU_G3BUfAuLZ7r7njQPWULz5V1_3123p_L4JjJVvCwYN48-g4TArzJ0pnPGrF3xgUT3wIb0sAUPiiA3wqbg0F-xqyzA/s2141/emma095.jpeg.jpeg.jpeg.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2141" data-original-width="1545" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjYUcNvxlejnssKily_99hIUS7IypxLY-WdmDN37ZCQJAXj8qZmoU_G3BUfAuLZ7r7njQPWULz5V1_3123p_L4JjJVvCwYN48-g4TArzJ0pnPGrF3xgUT3wIb0sAUPiiA3wqbg0F-xqyzA/w462-h640/emma095.jpeg.jpeg.jpeg.jpeg.jpeg" width="462" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgafM-ia2t3ysA_IJbPinoJEJ8hOp2WU8bziONw9EpweIsQs-htWcssuXj4UCsMLjSfFy3A-93BxZwF-CSISe8Yhk0v4l02oqI5Eldtkuqm6KDSrqFmSBdKr04aEn2P9xQlPVmYV9hM95s/s2098/emma096.jpeg.jpeg.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2098" data-original-width="1530" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgafM-ia2t3ysA_IJbPinoJEJ8hOp2WU8bziONw9EpweIsQs-htWcssuXj4UCsMLjSfFy3A-93BxZwF-CSISe8Yhk0v4l02oqI5Eldtkuqm6KDSrqFmSBdKr04aEn2P9xQlPVmYV9hM95s/w466-h640/emma096.jpeg.jpeg.jpeg" width="466" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-21728405752597601732019-08-01T20:07:00.001-07:002020-06-14T06:47:51.753-07:00Čokoládky ako cez kopirák // EMMA August 2019<br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiqmsm-QCWGXysnHTHpBes5LCLz0XAFuYAF_JeoKdtlZPkUHB7UWTDIZS1D562_5jUThcs37LUPcgwqvgfavuwWRaNsmzz7Ot9XBrukWaR-Wu5-bp3jUUjA8s1f_G_3F4VDy0oQJCXlTes/s3264/IMG_20191007_174830.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="3264" data-original-width="2448" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiqmsm-QCWGXysnHTHpBes5LCLz0XAFuYAF_JeoKdtlZPkUHB7UWTDIZS1D562_5jUThcs37LUPcgwqvgfavuwWRaNsmzz7Ot9XBrukWaR-Wu5-bp3jUUjA8s1f_G_3F4VDy0oQJCXlTes/w480-h640/IMG_20191007_174830.jpg" width="480" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi4h8QUq5HhSvR0sqna3ZN3LH3MlgUsQItcihjYx4c4S39ep3yH9oHqkRptNHnqjeHkbNo8i1000JpgKbwhDWFbLwZ-i0B029-I6zp_2-X5WYrrdi-OT2E1N7CEqzOdmL3mYPXrtXgJFVs/s2127/ema1.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2127" data-original-width="1538" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi4h8QUq5HhSvR0sqna3ZN3LH3MlgUsQItcihjYx4c4S39ep3yH9oHqkRptNHnqjeHkbNo8i1000JpgKbwhDWFbLwZ-i0B029-I6zp_2-X5WYrrdi-OT2E1N7CEqzOdmL3mYPXrtXgJFVs/w462-h640/ema1.jpeg" width="462" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjBZcIKAe_ospxOluPp-WYmo7kAEvtUTmVKHr5AbjFJOQlMYLV535TxE9vA50q3BSPaXVU5JeMOqxq0mVoM7MTlqUvMYzOe8Ckc_VOVMFVLkui9vKMn9TOyImWRl_zo1sU6R4wyd5C1oa4/s2150/ema2.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2150" data-original-width="1526" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjBZcIKAe_ospxOluPp-WYmo7kAEvtUTmVKHr5AbjFJOQlMYLV535TxE9vA50q3BSPaXVU5JeMOqxq0mVoM7MTlqUvMYzOe8Ckc_VOVMFVLkui9vKMn9TOyImWRl_zo1sU6R4wyd5C1oa4/w454-h640/ema2.jpeg" width="454" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiUbwM2sSt3eCN2jQ6TDj1GJbIKLNSxN1f-XGCv9Vvcm1908aMxWeR53h74qf39MXxQaEsZ1kVoPbFlaQDvk9vQWIm-dv2el4tGE8JxFT8ud9Zdu-6tS-QyVxaNy_2UznV3hOKIlsqbjOM/s2127/ema3.jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2127" data-original-width="1480" height="640" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiUbwM2sSt3eCN2jQ6TDj1GJbIKLNSxN1f-XGCv9Vvcm1908aMxWeR53h74qf39MXxQaEsZ1kVoPbFlaQDvk9vQWIm-dv2el4tGE8JxFT8ud9Zdu-6tS-QyVxaNy_2UznV3hOKIlsqbjOM/w446-h640/ema3.jpeg" width="446" /></a></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><br /></div>Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-37720851785297917092019-07-02T07:59:00.005-07:002020-10-29T19:15:01.043-07:00Lukratívny bonus<div class="MsoNormal" style="border: none; font-family: Calibri, sans-serif; margin: 0cm 0cm 0.0001pt; text-indent: 36pt;"><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"><i>Jún<span></span></i></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Niekde v Bratislave</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"><o:p></o:p></span></i></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Kat</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></i></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none;"><i> </i></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Kat sedela v malej kaviarni v centre mesta</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> a netrpezlivo miešala kávu</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">. Čakala na Stana, ktorý si dával načas, čo bolo pre neho netypické. Stano bol spoľahlivý, zodpovedný a v deviatich prípadoch z desiatich si mohla podľa neho nastaviť hodinky. Dnes bol zjavne ten desiaty.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Soráč,“ objavil sa zadýchane vo dverách a doniesol so sebou závan vzduchu</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">, ktorý voňal nadchádzajúcim dažďom</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">.</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">S buchnutím hodil na lavicu ťažkú čiernu tašku. „Musel som zostať o pár minút dlhšie, kopíroval som si nejaké zložky, lebo večer budem pracovať z domu,“ vysvetľoval, pokým si vyhŕňal rukávy na čiernej košeli a skladal pod stôl nadpriemerne dlhé nohy.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Aj ja by som mala...“ prikývla </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">neurčito </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Kat. Pracovali v rovnakej budove, Kat na treťom, Stano na siedmom poschodí. Zoznámili sa pred pár rokmi v závodnej jedálni. Kat siahla po poslednej paradajkovej polievke, na ktorú sa jej zbiehali slinky. Lahodná polievka s veľkými haluškami jej pomotala hlavu tak dôkladne, že si cestou </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">k </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">pokladn</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">i</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> nevšimla Stanovu čiernu tašku, ktorú mal </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">nedbalo </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">zastrčenú pod stoličkou. Kat sa potkla a polievka skončila na kolegovi z učtárne. Stano sa, samozrejme, hanbil ako pes. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Rozliatu polievku sa jej r</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">ozhodol vynahradiť pozvaním na kávu, kde obaja zistili, že okrem toho, že sú kolegovia, majú spoločnú záľubu v cestovaní, adrenalínových športoch a talianskej kuchyni. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Okamžite sa z nich s</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">tali kamaráti.</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"></span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Mám novinky,“ povedala nečakane Kat a vytiahla z batohu telefón. „Pamätáš sa, keď sme sa rozprávali o tom, že </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">v rovnaký deň dáme výpoveď a odsťahujeme sa niekam na samotu?</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">“</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Stano pobavene zdvihol obočie.</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> „Jasné, hneď po tom, ako vyhráme v lotérii a v Bratislave postavia metro.“</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Ha ha, veľmi vtipné</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Myslím to vážne. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Počúvaj,“ povedala nadšene a otvorila telefón so stránkou, na ktorú sa posledných pár dní nevedela prestať pozerať. Dramaticky si odkašľala a začala čítať.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0px;"><span lang="SK" style="border: none;"> </span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„</span></i><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Hľadáme</span></i><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> mladý</span></i><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> manželský pár na správu veľkého rodinného sídla s priľahlou záhradou v širšom okolí Bratislavy. Hlavnou náplňou práce je starostlivosť o technický stav nehnuteľnosti s</span></i><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> pozemkom </span></i><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">a zabezpečenie plynulého chodu domácnosti. Požiadavky: pracovitosť, diskrétnosť, spoľahlivosť, manuálna zručnosť. Ubytovanie a strava sú k dispozícii zadarmo priamo v sídle. Po zamestnaní po dobu viac ako 12 mesiacov lukratívny bonus. Viac info na osobnom stretnutí. Životopisy posielajte na praca.spravca@gmail.com.</span></i><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">“</span></i><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0px;"><span lang="SK" style="border: none;"> </span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Čo na to povieš?“ povedala triumfálne.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Neviem,“ zamyslel sa Stano a pošúchal si bradu. Kat videla, že ho ponuka zaujala. A mala prečo. Stano svoju prácu nenávidel rovnako ako ona, ak nie viac. Túžil cestovať, spoznávať svet, no viazali ho putá menom kancelárska práca, hypotéka, a mama, ktorá by ho zabila, ak by len tak dal výpoveď.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Len si to predstav. Dáme výpoveď. Odídeme aspoň na ten rok. Prenajmeme naše byty. Niekto iný nám zaplatí hypotéku, a možno aj čosi naviac. Ubytko, jedlo a teda aj všetky účty zaplatí zamestnávateľ. Takže nielenže ušetríme, ale poriadne na to aj zarobíme! Čo ty na to?“ Od nadšenia jej svietili oči. Na ponuku práce narazila náhodou. Bol to jeden z jej malých ranných rituálov</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">. P</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">o príchode do práce si v kuchynke spravila kávu, z jedálne vzala šišku a kus ovocia, a kým jej chladla káva a do kancelárie sa trúsili kolegyne, Kat čítala ponuky práce. Čím bláznivejšie, tým lepšie. Naštartovali jej fantáziu a do piatej si krátila nudné mítingy a nekonečné excelové výkazy snívaním o tom, aké by to bolo pracovať ako osobná asistentka generálneho riaditeľa, šoférka limuzíny v reklamnej agentúre či výčapníčka v dedine pri Košiciach, ktorá nemala viac ako 500 obyvateľov. Ale toto, toto bolo iné. Nad touto ponukou sa zamyslela o trochu hlbšie. Z predchádzajúcich brigád v zahraničí mala skúsenosti s prácou chyžnej, pracovala vo väčších i menších hoteloch, takže presne vedela, čo sa od podobnej práce dalo čakať. O plynulý chod vlastnej domácnosti sa starala sama už takmer dva roky, a ani raz sa jej neminul toaletný papier. To je predsa úspech, nie? A hoci sama nevedela ohodnotiť svoju </span><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">pracovitosť, diskrétnosť, spoľahlivosť a manuálnu zručnosť</span></i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">, vedela, že v práci aj napriek minimálnemu úsiliu stúpala nahor. Povýšenie sem, zvýšenie platu tam, niekoľkokrát sa jej zmenil titul na lepší – a ona sa stále od deviatej do piatej nudila. Potrebovala zmenu. Najlepšie takú, ktorá jej prinesie veľa peňazí za málo muziky. Napríklad viesť domácnosť nejakému zbohatlíkovi v jeho </span><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">veľkom rodinnom sídle s priľahlou záhradou</span></i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">, a popri tom šetriť napríklad na cestu okolo sveta.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Tak čo ty na to?“ dívala sa s očakávaním na Stana. „Nezabudni na ten </span><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">lukratívny bonus</span></i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">,“ dodala </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">s entuziazmom</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">. </span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Budem si to musieť premyslieť,“ povedal, no Kat videla, že je napoly zlomený. Bol </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">z </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">m</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">alého</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> mesta, do ktorého sa často vracal a</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">mame</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> – </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">vdove</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> –</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> pomáhal s prácou okolo domu i záhrady. Táto práca bude pre neho hračka.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Jasné, takéto rozhodnutia sa nerobia z minúty na minútu,“ súhlasila veľkodušne. „</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Najeme sa</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">?“ zamávala na čašníka.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">No ešte skôr, ako sa pred nimi objavil</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">i</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> objednané</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> jedlo</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">, Stanovi tri razy zazvonil telefón. Prvá bola mama. Chcela sa uistiť, že jej malý chlapček (Stanovi ťahalo na tridsiatku) sa bezpečne dostal domov a má pred sebou teplu večeru. Druhý bol Stanov spolubývajúci. Oznámil mu, </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">ž</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">e ich spoločná mačka mu na vankúši nechala </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">polostrávené </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">prekvapenie. Nedostatok </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Stanovej </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">pozornosti znášala niekedy horšie ako jeho matka. A tretí bol jeho šéf. Stanove výkazy za posledný štvrťrok neboli práve najpresnejšie a ak mu ten najnovší nedoručí do pätnástich minút, tak sa ráno nemusí unúvať chodiť do práce.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Stano si unavene masíroval stuhnutý krk. „Pošlem ti </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">môj</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> životopis, okej?“ povedal unavene. </span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Kat sa na tvári rozlial široký úsmev. „Nemusíš,“ zacerila sa. „Už som ho poslala. Aj môj. Aj nás sobášny list. Neveril by si, čo sa dnes dá všetko nájsť na webe. A hlavne, tá práca je naša,“ zhlboka sa nadýchla. „Teda, ak ju chceme. Poslala som tam email už pred pár dňami. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Vzali nás. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Jedin</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">é</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">, čo teraz musíme spraviť, je dať výpoveď. Namiesto nekonečných porád a bezduchých emailov kolegom v Paríži sa budeme môcť venovať </span><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">starostlivosti o technický stav nehnuteľnosti s</span></i><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> pozemkom </span></i><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">a zabezpečenie plynulého chodu domácnosti, </span></i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">zatiaľ čo im na účet budú naskakovať peniaze z výplaty a k tomu z prenájmu. A ktovie, čo to tak môže byť ten </span><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">lukratívny bonus?“</span></i><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Stano sa na ňu neveriacky pozrel a potom sa rozosmial. </span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Tak čo?“ spýtala sa ho nedočkavo Kat. </span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Tak nič. Takéto dobrodružstvo sa skratka neodmieta. Aj tak to mám nahnuté. V piatok dá</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">va</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">m výpoveď,“ povedal. </span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0px;"><span lang="SK" style="border: none;"> </span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0px;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"><span> <span> <span> </span></span></span><i>O pár minút neskôr</i></span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"><i><o:p></o:p></i></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0px;"><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"><span> <span> <span> </span></span></span>Niekoľko kilometrov za Bratislavou</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"><o:p></o:p></span></i></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0px;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"><i><span> <span> <span> </span></span></span>Annamária</i></span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0px;"><span lang="SK" style="border: none;"> </span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0px;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Chladný júnový</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> večer prerušilo zaburácanie hromu. Tmavomodrú oblohu preťal na dvoje ostrý blesk a na </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">štrkovú</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> cestu vedúcu k ošarpanému kaštieľu dopadli prvé kvapky vody.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Katarína! Ide búrka. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Presvedčte sa, prosím, či sú </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">na západnej strane budovy </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">zatvorené </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">všetky okná,“ zavolala </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">z diaľky </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Annamária na </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">svoju </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">gazdinú.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Katarína, mladá tmavovlasá žena s iskrivými zelenými očami, poslušne vyšla z </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">haly</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">, kde až doteraz triedila príbory. V kaštieli Sobotište bolo vždy čo robiť. Raz to bolo umývanie okien, inokedy drhnutie starobylých parkiet. Dnes sa </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">leštili</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> príbory. Ráno Annamária prikázala </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Kataríninmu manželovi </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Tomášovi, aby z pivnice doniesol niekoľko mimoriadne ťažkých krabíc, a poukladal ich na biele plachty</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> natiahnuté na zemi.</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> Na ich prekvapenie sa v nich skrývalo niekoľko stoviek strieborných lyžíc, vidličiek a nožov. </span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Každá rodina si do kaštieľa priniesla vlastné striebro, po ich odchode ho len tak hodili do pivnice. Ktovie, koľko kompletných setov sa tu skrýva...“ povedala </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Annamária </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">svoj</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">í</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">m typickým neurčitým tónom a nechala Katarínu, nech sa zaprášenými kúskami príborov prehrabáva sama. Ostatne, za to ju predsa platila.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Ona</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> sa namiesto toho vybrala na prechádzku do sadu. Z lavičky pod čerešňovými stromami obťažkanými lákavým ovocím sledovala, ako sa v šere zapadajúceho slnka zvýrazňuje silueta kaštieľa. Bolelo ju celé telo, prejsť niekoľko desiatok metrov odo dverí do sadu jej trvalo dlhšie, ako zvyčajne. Aj teraz, keď začula, že sa blíži búrka, sa niekoľkokrát pokúšala postaviť. Zradili ju však </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">nohy</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">. Za ucho si </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">roztrasenou</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> rukou zastrčila prameň bielych vlasov a vo vodnatých očiach sa jej zaleskli slzy. Už len pár hodín a opäť si ukradne ďalší rok života.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">O pár hodín neskôr za sebou búrka nechala len svieži chladný vzduch a zopár mlák na početných chodníkoch okolo kaštieľa. V jednej z jeho tmavých miestností sedela </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">unavená </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Annamária a dívala sa na uhlíky dohorievajúceho ohňa. „Ešte chvíľu, to vydržíš,“ šepkala. Minútová ručička na hodinách sa lenivo posunula dopredu. Do polnoci zostávalo menej ako päť minút.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">D</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">ýchalo</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> sa jej len ťažko</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">. Každý nádych a výdych bol plný pískania, vŕzgania a praskania. Nohy ju neposlúchali, tak ako kedysi – čo, kedysi, ešte pred pár mesiacmi bola plná energie. Ale táto sprostá kliatba...</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Hodiny konečne odbili polnoc. Annamária sa vzpriamila na stoličke a zazvonila na gazdinú. Určite už spí, pomyslela si. Škoda jej. Celkom mi prirástla k srdcu... Ale odo dňa, kedy Katarína s Tomášom podpísali zmluvu a stali sa zamestnancami kaštieľa Sobotište, uplynul presne rok. Bol</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">o na</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">čas</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">e</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> im vyplatiť ich lukratívny bonus.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">O pár minút sa na chodbe ozvali ľahké kroky. Katarína jemne zaklopala na dvere.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Volali ste ma, pani grófka?“</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Annamária sa na ňu </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">zamyslene </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">zadívala. Táto Katarína bola zo všetkých Katarín </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">jej najobľúbenejšia</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">. Aj o polnoci vstávala s úsmevom. Bez opýtania ju volala pani grófka – predchádzajúca Katarína mala so šľachtickým titulom v dvadsiatom prvom storočí </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">dosť veľký </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">problém. A hlavne, vždy spravila, o čo ju Annamária požiadala, bez zaváhania a bez reptania. Bude jej skutočne chýbať...</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Katarína, poďte bližšie, nevládzem hovoriť nahlas,“ zašepkala. „Pamätáte sa, keď ste pred rokom podpísali zmluvu-„ Annamária sa prudko rozkašľala, „že vás na jej základe čaká lukratívny bonus?“</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Áno,“ prikývla Katarína s otázkou v očiach. „Už je to rok?“ spýtala sa.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Annamária slabo prikývla.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Nemal by tu byť aj Tomáš?“</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">„Nie,“ zašepkala Annamária. „Pre neho mám pripravené čosi iné. Ale najprv ťa chcem niečím obdarovať. Poď bližšie, dievča moje, nech ti to dám,“ pokývala rukou a ukázala na dlhú zamatovú krabičku, ktorá spočívala na stolíku vedľa kresla. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Keď jej ju Katarína podala, Annamária ju opatrne </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">otvorila a odhalila skvostný náhrdelník posiaty drahými rubínmi. Všimla si, ako sa Kataríne rozžiarili oči. Mladá žena s</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">a</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> poslušne </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">sklonila</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> a nastavila krk, aby jej naň Annamária zavesila šperk.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Namiesto chladného kovu však Katarína na svojom krku ucítila dych svojej zamestnávateľky</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">, p</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">otom ostrú bolesť a pred očami sa jej zatmelo.</span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Annamária hladno sala životodarnú krv. Napiť sa mohla len raz za rok, a jej obeťou musela byť vydatá žena menom Katarína. Prečo? Na to v priebehu storočí už zabudla. Možno ju jedna z Katarína prekliala. Možno bola jej prvou obeťou. Možno... ale to je teraz už jedno. Na to, čo sa stalo v Sobotišti v roku 1376, nerada spomínala. Nebola to jej najsilnejšia chvíľa. Zato na pravidelnú premenu sa celkom tešila. Annamária si vychutnávala kovovú chuť životodarn</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">ej tekutiny </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">a vnímala, ako sa jej telo </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">napĺňa</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> novou energiou. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Cítila</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">, ako sa jej </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">napína koža</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">, vyrovnáva chrbát a napravuje zrak. Šedivé vlasy boli odrazu čierne, telo mladé a svalnaté. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Posledný hlt – a premena bola dokončená. Na ďalší rok bola majiteľkou mladého, pružného, zdravého tela. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Pozrela sa na zem, kde bez duše ležalo jej </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">predchádzajúca telesná schránka</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">. Bola to chyba, vybrať si </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Katarínu v rokoch</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">. Takmer to v jej tele nevydržala. Jemne pohladila svoju starú tvár, plnú vrások, a zasunula jej zablúdený prameň </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">bielych</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">vlasov za ucho. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Ale pred rokom bola zúfalá. Tento rok dala inzerát do novín už pred mesiacmi. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Potom z</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> krabičky vybrala</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> rubínový náhrdelník a zavesila si ho okolo krku. V tme sa zaleskli jej nov</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">é </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">zelené oči. Bol čas odovzdať </span><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">lukratívny bonus</span></i><i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> </span></i><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Tomášovi. Podľa toho, ako často sa vášnivé stonanie nieslo prázdnymi chodbami kaštieľa, bozkom na krk od svojej manželky nikdy nevedel odolať. </span><span lang="SK" style="border: none;"><o:p></o:p></span></p><p class="MsoNormal" style="border: none; margin: 0in; text-indent: 0.5in;"><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Našťastie, </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">nemusí sa ponáhľať. Pred tým, ako sa nasýti aj jeho krvou, bude mať dostatok času vychutnať si takmer zabudnuté telesné pôžitky. </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Nová </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">Katarína</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> </span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">jej oznámila</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">, že nastúpiť môž</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">e</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> až o pár dni, keď manžela presvedčí, aby</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"> dal</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;">v piatok výpoveď.</span><span lang="SK" style="border: none; font-family: "Times New Roman", serif;"><o:p></o:p></span></p></div>
Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-72210190261777768302019-04-15T07:46:00.002-07:002019-04-15T07:46:29.838-07:00Starnúci seladón: Oliver 2<p>Prvý týždeň zdravého života bol kurevsky ťažký. Bez alkoholu tých sedem dní ešte ako tak vydržal, ale bez cigariet? Oliverovo telo sa búrilo. Každý deň začínal a končil hrsťou tabletiek proti bolesti hlavy. Vody pil na litre. Na zdravé jedlo bolo troche ťažšie si zvyknúť, ale všetkým reštauráciám, ktoré pravidelne navštevoval, povedal o svojom novoročnom predsavzatí a všetci čašníci mu prisľúbili, že v kuchyni na prípravu Oliverových jedál budú používať len olivový olej a namiesto zemiakov či chleba mu aj napriek jeho protestom pripravia brokolicu a mrkvu. Jeho žalúdok neustále vŕzgal od hladu a netrpezlivý Oliver sa každé ráno vážil a meral, aby zistil, či to už zabralo.</p>
<p>Nezabralo. Začal preto žuť žuvačky. Ráno, keď sa vydal na prechádzku s Oslíkom, namiesto pokojného posedávania na lavičke pred panelákom a poťahovania z cigaretky, pokým si Oslík vykoná potrebu, sa vybral do trafiky o dve zastávky ďalej a každé ráno si tam kúpil balík žuvačiek. Žuvačky ho upokojovali, ústa, ktoré túžili po cigarete, sa dali ľahko oklamať malým mentolovým obdĺžnikom, a dokonca aj pohyb hádzania žuvačky do úst bol podobný tomu, ako si zvykol k perám prikladať cigarety. </p>
<p>Trafikantka ho po pár dňoch začala zdraviť ako starého známeho, a to Oliverovi samozrejme lichotilo. Nič nepoteší starnúceho seladóna viac ako pozornosť mladej ženy, a Oliver nebol výnimkou. Možno by som si mal kúpiť novú bundu, hovoril si v toto stredajšie ráno, keď si cez čierne tričko prehodil starý kožený křivák, ktorý rozhodne prežil lepšie časy. Spolu so sivými teplákmi a špinavými teniskami patril medzi jeho rannú uniformu. Doba, kedy nosil obleky ušité na mieru, bola dávno preč. Jeho naškrobené biele košele zbierali podozrivé fľaky od vína, hlavne na rukávoch a v oblasti pása, a po čase mu ich čistiareň začala vracať zažltnuté a stále fľakaté. Oliver ich zastrčil na spodok skrine a každý rok k nim pribudlo niekoľko oblekov, ktoré nedokázal zapnúť. Namiesto toho presedlal na čierne džínsy a tmavé košele, neskôr košele vymenil za mikiny a posledný rok žil hlavne v teplákoch. Oslíkovi to neprekážalo.</p>
<p>Dnes ráno vyšiel z paneláku v dobrej nálade. Tešil sa na úsmev trafikantky, a predstavoval si, ako sa zajtra ráno oholí a možno sa pokúsi nájsť jedny zo svojich starých džínsov. Mladá predavačka za pultom ho však nepozdravila so známym vľúdnym úsmevom, ale s chichotaním puberťáčky. Keď ho zbadala vo dverách, jej smiech sa rozlial po trafike ako zvonenie zvončeka. Dlaňou si zakryla ústa a niečo pošepkala kolegyni, ktorá práve vyrovnávala za pultom cigarety. Kolegyňa sa na Olivera zvedavo pozrela a potom sa obe opäť rozosmiali.</p>
<p>Oliver bol zmätený. Vedel, že sa smejú na ňom, no netušil dôvod. Nevyzeral o nič horšie ako zvyčajne. Už viac ako týždeň sem ráno chodil s Oslíkom, uviazal ho o zábradlie, vošiel dovnútra a nadýchol sa sladkej vône tabaku a čerstvých novín, a potom si kúpil balík žuvačiek, denník SME a pomarančový džús. Aj dnes ráno mal v rukách čerstvé noviny, studený džús a jediné, čo mu chýbalo, boli tie žuvačky. </p>
<p>Natiahol ruku, aby zo škatuľky vybral známy balíček Orbitiek, keď mu zrak padol na známu tvár na titulke týždenníka. Jeho tvár.
Neveriacky položil noviny, džús aj žuvačky na pult a chytil do ruky najnovšie vydanie Šarmu. Pod ostrými červenými písmenami bola jeho tvár, v životnej veľkosti, odfotená na nejakej premiére pred desiatimi či pätnástimi rokmi. Oliver bol vtedy štíhly, oholený a usmievavý. Spodnú časť fotky prekrývali palcové titulky. STARNÚCI SELADÓN. AKO VYZERÁ OLIVER BÍLEK DNES? EXKLUZÍVNE FOTO VO VNÚTRI. A v malom krúžku na strane bol on, Oliver Bílek, v teplákoch a koženej bunde, v ruke vôdzku s Oslíkom, na prechádzke medzi bratislavskými panelákmi. </p>
<p>Oliverovi sa podlomili nohy a srdce si počul až niekde v ušiach. To snáď nie je pravda! Naprázdno prehltol suchými ústami a trasúcimi prstami začal listovať v časopise. Ako vo sne počul ako sa predavačky stále chichocú a jedna z nich začala čosi šepkať.</p>
<p>Strana dvadsať tri. Opäť palcové titulky, opäť ho nazvali starnúcim seladónom. A to všetko nad dvojstranou rozmazaných fotiek, ktoré nemohli byť staršie ako týždeň. Aj keď boli odfotené z diaľky, bolo jasne vidieť, že ide o Olivera, a nie o nejakého iného, zanedbaného starého muža so psom. Mal na sebe špinavé tepláky, bundu, z ktorej mu vytŕčalo brucho, na neoholenej tvári slnečné okuliare a v ruke peňaženku a Oslíka. Prvá, najväčšia fotka, ho ukazovala pred bránou. Mal na nej dvojitú bradu a spod trička mu vykukoval polmesiac obnaženej kože. Na nasledujúcej fotke si vytiahol tepláky vyššie. Na tretej sa poškrabal na zadku. Na štvrtej zrejme nadával na Oslíka, pretože tvar mal skrútenú v grimase a pravou rukou sa po ňom zaháňal. Našťastie ho v ten deň neudrel, pomyslel si uľahčene, pretože ďalšia fotka ho ukazovala mierne nakloneného na chodníku smerom k trafike. Na všetkých fotkách vyzeral presne tak, ako sa obával. Ako starý šesťdesiatročný corgoň s vráskami, neoholenou hlavou a dvadsiatimi kilami navyše. Vraj starnúci seladón. Tento seladón má jediné rande s lekárom, ktorý mu neustále pripomína, že by mal začať športovať, že jeho cholesterol je príliš vysoký a že je vlastne jednou nohou v hrobe. </p>
<p>Odrazu sa Oliver prudko chytil za srdce. Tak takto teda vyzerá infarkt, pomyslel si celkom vyrovnane. V jednej minúte idem do trafiky kúpiť noviny a žuvačky, v druhej sa nado mnou skláňajú dve mladé predavačky a ani jedna mi nebude ochotná podať prvú pomoc. Hlboký nádych, výdych, a bolesť prešla. Bledý a roztrasený Oliver z pultu vzal noviny, žuvačky, džús, a po chvíli zaváhania pridal aj Šarm.</p>
<p>Chichotavá predavačka ho pozdravila, dobré ráno, pán Bílek, a opäť sa rozosmiala. Zahanbený Oliver niečo zamrmlal, na pult hodil päť eurovú bankovku, nepočkal na výdavok, vytackal sa z trafiky a zamieril domov. Po pár krokoch však zanadával a vrátil sa k zábradliu, z ktorého odviazal Oslíka. Trasúcim krokom sa pobral domov. </p>
<p>V úkryte panelákového bytu dal nadávkam voľný priechod. </p>
<p>Tak toto si niekto pekne odskáče. V minulosti patrilo medzi jeho záľuby žalovať dotieravých novinárov. Raz vrazil jednému fotografovi, inokedy zas slečne, ktorá ho nazvala Oliver Balík, namiesto seriózneho rozhovoru pár minút len grgal. Pred pätnástimi rokmi ho tlač prenasledovala na každom kroku, a všetky noviny sa znížili natoľko, aby o ňom písali vyslovené lži. Preto mu vôbec nevadilo, ak sa musel počas filmovačky vrátiť na súd aj trikrát. Vždy vyhral a finančné odškodnenie potichu daroval nejakej charitatívnej organizácii. Napodiv o tom už nikto nikdy nenapísal.</p>
<p>Koľko rokov prešlo od jeho posledného súdneho sporu? Musela to byť už minimálne desať rokov. Zato si však presne pamätal, čo o ňom napísali – vraj nejakú kočku nabúchal a nakazil ju vírusom HIV. Oliver si stále pamätal, aký bol rozčúlený a ako sa musel ovládať, aby v súdnej sieni nerozbil tomu novinárovi s okuliarmi hubu. Namiesto toho jeho právnik zamával negatívnym testom na sexuálne prenosné choroby, právnik dotyčnej kočky zamával negatívnym tehotenským testom a novinár so sklopenými ušami a nahnevaným vydavateľom rýchlo opustili budovu. Na konto mu o týždeň pribudlo niekoľko sto tisíc korún, ktoré obratom poslal do detského domova. Trochu ironické vzhľadom na to, že na súde išlo o údajné nechcené tehotenstvo, ale nad tým sa už Oliver nezamýšľal. </p>
<p>Možno by bolo na čase potešiť peniazmi nejaký domov dôchodcov alebo útulok pre psy. Takmer aj zabudol, ako miloval zvuk kladivka, ktorým mu sudkyňa vždy prisúdila zaslúženú spravodlivosť. Ten pocit, keď sa mu v žilách začal rozlievať adrenalín hneď po vstupe do súdnej siene. To napätie, ktoré sa v miestnosti budovalo každou vetou, každým faktom a argumentom, ktorý jeho právnik predstavil súdu – po tom, ako ich doma prácne Oliver napísal. Tá kamenná tvár, ktorú si doma tajne skúšal pred zrkadlom. To všetko trvalo týždne, niekedy aj mesiace. Napokon to všetko pravidelne a spoľahlivo kulminovalo v explóziu víťazstva, v ktorom sa Oliver vyžíval. Novinárom čakajúcim pred súdnou sieňou venoval jeden zo svojich zriedkavých úsmevov, v ktorom sa však skrývala nevyslovená hrozba – nabudúce tu môžete byť vy. </p>
<p>Možno toto je ďalší krok na jeho ceste ku svojmu starému ja. Ak sa rozhodne zažalovať redakciu Šarmu, bude sa musieť ukázať na súde, čo mu dá dobrú zámienku na to, aby sa konečne oholil a našiel jeden zo svojich starých oblekov. Možno dovtedy aj trochu schudne. Kde je to číslo na právnika? Nebol s ním v kontakte už poriadne dlho.</p>
<p>Oliver sa odrazu začal pohybovať s odhodlanosťou muža, ktorý sa pripravuje na boj. Zabudol na bolesť, ktorá mu ešte pred pár minútami zvierala srdce, i na pichanie v boku, ktoré mu už od rána opäť pripomínalo jeho vek. Každý jeho pohyb bol odrazu cieľavedomý a účelný. Konečne mal jeho život opäť zmysel. </p>
Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-4480993241276613915.post-77986124761675696322019-01-23T10:17:00.000-08:002019-01-23T10:17:16.049-08:00Starnúci seladón: Daniela<p>Daniela sa v pondelok ráno zobudila v nepríjemnej nálade. Bolela ju hlava i ego. Silvestrovský večer sa jej nevydaril tak, ako si to predstavovala, a za všetko mohol on, Oliver Bílek, idol československých žien a dievčat, no na prelome rokov 2017 a 2018 bol skôr známy ako Oliver Bílek, starnúci seladón, po ktorom už roky neštekol ani pes. Len Daniela.
<p>Oliver však pritom ani netušil, že nejaká Daniela Dobrovičová existuje. Teda, možno by tušil, keby včera večer nebol spitý ako delo. Pri tej spomienke si Daniela natiahla cez hlavu perinu a chcela sa prepadnúť od hanby. Ešte včera bola v rozšafnej nálade. Tento rok jej všetko vychádzalo ako po masle. V marci dostala hypotéku a kúpila si byt, v júni ju zas potešilo povýšenie na vedúcu rubriky šoubiznisu v populárnom bulvárnom týždenníku. Na konci roka jej zas na účte pribudol tučný šek – prémie za niekoľko trhákov, ktoré tento rok predali rekordný počet časopisov. Daniela mala všetko, kariéru, peniaze, pohodlné bývanie (takmer) v centre mesta i skvelé kamarátky. Jediné, čo jej tak trochu chýbalo, bol poriadny muž. Teplé telo, o ktoré sa mohla v posteli pritúliť, kto by jej do redakcie posielal kvety a s kým by každý piatok vyrážala do žúrky do mesta. Namiesto toho jej večne robila spoločnosť Stanka, kamarátky z výšky či kolegyne z práce. A prebytok estrogénu jej začal liezť na nervy.
<p>Po tom, čo v piatok Daniela konečne dopísala „Koniec starých mládencov na Slovensku: Ktorí nepolapiteľní muži sa tento rok odvážili pred oltár?“ a s pocitom dobre vykonanej práce odoslala článok šéfredaktorke, sa na chvíľu zadívala na fotky pupkatých šesťdesiatnikov, šedivých sedemdesiatnikov i jedného známeho osemdesiatnika so zlatom v hrdle a s pichnutím pri srdci si uvedomila, že hoci ich zvráskavené a nepekné telá doma hrejú mladé milenky, jej hladké a vypracované telo do postele každý večer líha samo. Daniela si pri tom na svojom zovňajšku dala záležať. Vždy tvrdila, že novinárka, ktorá píše o celebritách, by mala sama vyzerať ako celebrita. Pravidelne preto chodila do fitka, na plávanie, každé dva týždne ju vítali u kaderníčky na osvieženie melíru a kozmetiku používala výlučne zahraničnú a značkovú. Meter šesťdesiat a päťdesiat dva kíl, tridsaťdva rokov, blond vlasy do pol chrbta a prázdne miesto na prstenníku, ktoré sa zúfalo snažila zaplniť prsteňom. Ten pravý však neprichádzal a neprichádzal. A v posledný piatok roka 2017 to bolelo viac ako kedykoľvek predtým. Ďalší Silvester, ktorý strávim sama. Ďalšia polnoc, kedy ma nikto nepobozká, myslela si pochmúrne, keď na konci pracovného dňa zatvárala počítač a balila si veci.
<p>S Danieliným nešťastním v láske nemal Oliver Bílek nič spoločné, hoci jeho kariéru sledovala už roky. Keď mala dvadsať, Bílek hral v populárnom retro filme, do ktorého sa okamžite zamilovala a vďaka okamžitej investícii do DVD prehrávača za tie roky videla viac než sto razy. Poznala naspamäť všetky pesničky i dialógy a Oliverov krivý úsmev a vyholená hlava pre ňu predstavovali ideálneho muža. To jej však nebránilo randiť s mužmi, ktorých úsmev bol ako z reklamy na zubnú pastu a ktorých hlavy zdobil hustý porast. Akosi to však nebolo ono. Daniela sama nevedela, či bola príliš vyberavá, alebo slovenskí muži boli príliš nevychovaní. Filmový Oliver – a vlastne aj všetci ostatní filmoví hrdinovia – priateľkám nosili kvety, otvárali dvere, nalievali šampanské a sprevádzali ich na výlety po nákupných centrách. No pre ňu to žiadny z jej partnerov nerobil. Každý z nich mal ešte k tomu zvyk grgať, prdieť, smrkať, fľusať a smrdieť. Po pár mesiacoch nedostatočného výkonu na poli romantiky teda každému z nich dala zbohom a vyčkávala na ďalšieho princa z rozprávky, ktorý sa samozrejme po určitom čase dostavil, no rozhodne nebol iný ako jeho predchodca.
<p>V toto ráno mala všetkých mužov chuť zavraždiť. Z tváre stiahla perinu a zrak jej padol na obtiahnuté biele minišaty zavesené na operadle stoličky, ktoré mala včera večer na sebe. Uprostred sukne žiarila obrovská červená škvrna od rozliateho vína. Tak s týmto teda Oliver Bílek niečo spoločné rozhodne mal a Daniele sa od poníženia rozhoreli líca.
<p>Nerozhodne sa postavila z postele a v oboch chodidlách ju okamžite začalo pichať, nepríjemný následok včerajších vysokých opätkov. Po špičkách prešla do kúpeľne. Cestou zhrabla visiace šaty, ktoré včera večer prevesila na stoličku v nádeji, že škvrna vyschne a ona ich bude môcť vyčistiť, a hodila ich na smetný kôš. Ten sa samozrejme prevrátil a Daniela v duchu zanadávala.
<p>„Ten idiot,“ povedala nahlas, keď si stiahla pyžamové nohavice a sadla si na záchod. „Super metafora môjho života,“ dodala obrazu v zrkadle. „Všetko je na hovno. Sa nám ten nový rok krásne začína, čo?“ Otázka sa v tichu prázdneho bytu zmenila na rétorickú.
Každodenná rutina sa však nezastavila len preto, že Daniela mala zničené šaty a jej silvestrovský večer nedopadol podľa jej predstáv. Pustila vodu a začala si starostlivo oplachovať tvár. Najprv teplou vodou, aby sa jej otvorili póry, potom si do dlaní napumpovala penivý gél a z tváre zotrela zvyšky včerajšej noci. Pokračovala tonerom a hydratačným krémom, všetko v úhľadných a pravidelných kruhoch v smere hodinových ručičiek, no myšlienkami bola niekde inde.
<p>Neustále sa vracala k udalostiam včerajšej noci. Stanka ju presvedčila, aby spolu zašli do populárneho bratislavského baru, ktorý bol známy vysokým výskytom vysokoškolákov. Viem že sme od nich staršie, ale v tom je naša výhoda. Budú nás považovať za korisť, a my sa dáme ľahko uloviť, žmurkla na Danielu kamarátka, keď jej vysvetľovala silvestrovský plán. Daniela ľahostajne súhlasila. Bez chlapa jej bolo totálne jedno, kde strávi poslednú noc starého roka, nech to je aj vysokoškolský bar.
<p>Večer začali fľašou fernetu v Stankinom byte. O desiatej za sebou zamkli dvere – keď sa sem zajtra vrátim, tak so mnou bude nejaký sexi vysokoškolák, povedala napoly túžobne, napoly odhodlane Stanka – a vydali sa do Trafa. Dorazili krátko po pol jedenástej, a hneď si vyhliadli svoje obete, dvoch tmavovlasých chalanov pri bare, ktorí vyzerali byť už celkom slušne pod parou. Aj napriek miernej indispozícii sa mužská dvojica okamžite ponúkla, že Daniele a Stanke kúpia drink, a o hodinu neskôr už bola Stanka v objatí jedného z mladíkov, a Daniela tam úspešne smerovala tiež.
<p>Až kým nezbadala Olivera. Tmavovlasý vysokoškolák sa rozhodol, že si spolu zatancujú, a neistým krokom ju viedol na parket. Daniela sa do neho zavesila a spolu sa jemne pohupovali do rytmu hudby, zatiaľ čo sa vysokoškolák zaboril tvárou do jej vlasov a šepkal jej, aká je nádherná. Daniela si to vychutnávala a očami blúdila po miestnosti, aby si vychutnala pozornosť zrakov neznámych. Pred očami sa jej mihla tancujúca červenovláska v zelených šatách, muž z okuliarmi, blondínka s čelenkou, vysoký blonďák, a odrazu jej oči zaregistrovali v rohu miestnosti známu vyholenú hlavu a krivý úsmev. Oliver Bílek!
<p>Daniele sa o poznanie rozbúchalo srdce. To snáď ani nemôže byť pravda! Muž, filmová hviezda, do ktorého sa kedysi zamilovala a ktorý stále patril medzi jej obľúbených hercov, sedel len pár metrov od nej, a to práve na Silvestra. Čo keby… čo keby jej tohtoročný silvestrovský bozk bol práve od Olivera? Žeravejšie znamenie osudu snáď ani nemôže existovať, ani keby ho naspievala Tublatanka. V hlave sa jej rýchlo rodil odvážny plán. Oliver sedel pri stole sám, žiadna iná žena mu nerobila spoločnosť. Pred polnocou sa Daniela vyberie na záchod, ktorý bol približne rovnakým smerom, ako Oliverov stôl. No pár sekúnd predtým, ako odbijú nový rok, ho jednoducho pobozká. Hlboko. Vášnivo. S jazykom.
<p>Nasledujúcich dvadsať minút sa pripitá Daniela v objatí vysokoškoláka triasla do nervozity. Spotené dlane si nenápadne utierala o biele minišaty a potom nimi prešla vysokoškolákovi po vlasoch. Neviem sa dočkať, keď sa dotknem hladkej Oliverovej hlavy, preháňalo sa jej hlavou a v duchu si predstavovala ich prvý bozk. Kolená sa jej podlamovali očakávaním i stabilným prísunom fernetu, ktorý jej posielala Stanka od baru. Pätnásť minút. Daniela opäť preskenovala miestnosť, aby sa uistila, že je Oliver skutočne sám. Vysokoškolák sa trošku zatackal a posunul ju do stredu parketu. Daniela sa nešikovne presunula naspäť na pôvodné miesto. Desať minút. Hudba sa zmenila na rýchly hiphop a Daniela začala poskakovať na mieste. Z pórov na celom tele je vyrážal adrenalín a tanec jej pomohol aspoň trochu sa ho zbaviť. Päť minút. Daniela sa vyšmykla vysokoškolákovi z náručia a zamierila si to k toaletám. Tam si opláchla ruky a tvár a pripravila sa na akciu.
<p>Do polnoci zostávalo len pár minút. Daniela sa priblížila k Oliverovmu stolu. Päť. Štyri. Oliver Bílek? Spýtala sa. Tri. Dva. Oliver sa na ňu pozrel krvou podliatými očami a nerozhodne prikývol. Daniela sa k nemu naklonila a pootvorila ústa. Šťastný nový rok! Jej jazyk hladko vkĺzol do Oliverových úst, ktoré chutili ako vodka.
<p>Oliver chvíľu prekvapene nereagoval, no o pár sekúnd sa nechal zviesť rytmom Danielinho jazyka, ktorý mu prechádzal po perách, a objal jej teplé telo. Začali okolo nich lietať konfety a niekto buchol šampanské. Daniela sa cítila ako v siedmom nebi.
Nasledujúcich pár minút si až tak dobre nepamätala. K vysokoškolákovi sa nevrátila, namiesto toho zostala s Oliverom, ktorý si ju posadil na kolená a prisunul k nej pohár s nedopitým vínom. Stanka sa jej tiež stratila z dohľadu a keď o pár minút Oliver signalizoval, že sa chystá na odchod, Daniela si pomyslela, že tento večer sa možno skončí ešte lepšie, ako dúfala.
V ruke zvieral posledný pohár vína, ktorý bol na stole, a opatrne sa postavil. Daniela si všimla, že od svojej poslednej filmovej role trochu pribral. Oliver zhrabol zo sedadla starú koženú bundu a objal Danielu okolo pása.
<p>„S kurvou som domov už dlho nešiel,“ povedal nečakane a Daniela sa prudko zastavila.
<p>„Prosím? Ja nie som žiadna kurva,“ zakričala nahnevane.
<p>Oliver sa na ňu zmätene pozrel.
<p>„Ale vyzeráš ako kurva, taka pekná štíhla kurvička, takú som už dávno nemal,“ hovoril hlasno a Daniele pri tom červeneli líca. Tak toto teda rozhodne nečakala. Rozčúlene sa rozkročila a natiahla, aby mu vrazila poriadne štipľavú facku, no alkoholom potúžené nohy ju zradili a Daniela namiesto toho na Olivera takmer spadla. Ten, keďže bol rovnako pod parou, neudržal v ruke pohár vína a to sa vylialo na jej snehobiele šaty. Mokrá, špinavá a ponížená Daniela vykríkla zmes nadávok a frustrovane oboma rukami udrela Olivera do hrude. Ten sa zatackal a uškrnul.
<p>Daniela opäť frustrovane vykríkla a z hlučného baru sa začala predierať na čerstvý vzduch. Cestou narazila na Stanku, ktorá bola stále v objatí vysokoškoláka, prudko ju z neho vypáčila a ťahala ju so sebou z baru. Stanka bola našťastie taka opitá, že príliš neprotestovala, a ani sa nepýtala, prečo je Daniela odrazu taka rozčúlená a špinavá. Za pár minút ich spred baru vyzdvihol taxík a teraz už takmer triezva Daniela najprv uložila Stanku takmer až do postele a potom ju tmavý a tichý taxík vyložil doma, kde okamžite zaspala ťažkým a bezsenným spánkom.
<p>Ráno sa však cítila ešte horšie ako včera večer. Duniaca hlava jej na nálade nepridávala, no každá spomienka na to, ako ju Oliver Bílek ponížil, ťala až do živého. Ona, Daniela Dobrovičová, rozhodne nevyzerala ani sa nesprávala ako prostitútka. Za toto je Oliver zaplatí. Starnúci seladón, ktorý má najlepšie roky dávno za sebou.
Daniela túžila po pomste. Túžila po krvi, slzách a strachu. Odhodlane sa zabalila do mäkkého huňatého županu, spravila si hrnček silnej kávy a potom spravila to, čo vedela najlepšie. Zapla počítač a začala písať.
Ninka Frisbyhttp://www.blogger.com/profile/15929680750820489184noreply@blogger.com0