Prvý týždeň zdravého života bol kurevsky ťažký. Bez alkoholu tých sedem dní ešte ako tak vydržal, ale bez cigariet? Oliverovo telo sa búrilo. Každý deň začínal a končil hrsťou tabletiek proti bolesti hlavy. Vody pil na litre. Na zdravé jedlo bolo troche ťažšie si zvyknúť, ale všetkým reštauráciám, ktoré pravidelne navštevoval, povedal o svojom novoročnom predsavzatí a všetci čašníci mu prisľúbili, že v kuchyni na prípravu Oliverových jedál budú používať len olivový olej a namiesto zemiakov či chleba mu aj napriek jeho protestom pripravia brokolicu a mrkvu. Jeho žalúdok neustále vŕzgal od hladu a netrpezlivý Oliver sa každé ráno vážil a meral, aby zistil, či to už zabralo.

Nezabralo. Začal preto žuť žuvačky. Ráno, keď sa vydal na prechádzku s Oslíkom, namiesto pokojného posedávania na lavičke pred panelákom a poťahovania z cigaretky, pokým si Oslík vykoná potrebu, sa vybral do trafiky o dve zastávky ďalej a každé ráno si tam kúpil balík žuvačiek. Žuvačky ho upokojovali, ústa, ktoré túžili po cigarete, sa dali ľahko oklamať malým mentolovým obdĺžnikom, a dokonca aj pohyb hádzania žuvačky do úst bol podobný tomu, ako si zvykol k perám prikladať cigarety.

Trafikantka ho po pár dňoch začala zdraviť ako starého známeho, a to Oliverovi samozrejme lichotilo. Nič nepoteší starnúceho seladóna viac ako pozornosť mladej ženy, a Oliver nebol výnimkou. Možno by som si mal kúpiť novú bundu, hovoril si v toto stredajšie ráno, keď si cez čierne tričko prehodil starý kožený křivák, ktorý rozhodne prežil lepšie časy. Spolu so sivými teplákmi a špinavými teniskami patril medzi jeho rannú uniformu. Doba, kedy nosil obleky ušité na mieru, bola dávno preč. Jeho naškrobené biele košele zbierali podozrivé fľaky od vína, hlavne na rukávoch a v oblasti pása, a po čase mu ich čistiareň začala vracať zažltnuté a stále fľakaté. Oliver ich zastrčil na spodok skrine a každý rok k nim pribudlo niekoľko oblekov, ktoré nedokázal zapnúť. Namiesto toho presedlal na čierne džínsy a tmavé košele, neskôr košele vymenil za mikiny a posledný rok žil hlavne v teplákoch. Oslíkovi to neprekážalo.

Dnes ráno vyšiel z paneláku v dobrej nálade. Tešil sa na úsmev trafikantky, a predstavoval si, ako sa zajtra ráno oholí a možno sa pokúsi nájsť jedny zo svojich starých džínsov. Mladá predavačka za pultom ho však nepozdravila so známym vľúdnym úsmevom, ale s chichotaním puberťáčky. Keď ho zbadala vo dverách, jej smiech sa rozlial po trafike ako zvonenie zvončeka. Dlaňou si zakryla ústa a niečo pošepkala kolegyni, ktorá práve vyrovnávala za pultom cigarety. Kolegyňa sa na Olivera zvedavo pozrela a potom sa obe opäť rozosmiali.

Oliver bol zmätený. Vedel, že sa smejú na ňom, no netušil dôvod. Nevyzeral o nič horšie ako zvyčajne. Už viac ako týždeň sem ráno chodil s Oslíkom, uviazal ho o zábradlie, vošiel dovnútra a nadýchol sa sladkej vône tabaku a čerstvých novín, a potom si kúpil balík žuvačiek, denník SME a pomarančový džús. Aj dnes ráno mal v rukách čerstvé noviny, studený džús a jediné, čo mu chýbalo, boli tie žuvačky.

Natiahol ruku, aby zo škatuľky vybral známy balíček Orbitiek, keď mu zrak padol na známu tvár na titulke týždenníka. Jeho tvár. Neveriacky položil noviny, džús aj žuvačky na pult a chytil do ruky najnovšie vydanie Šarmu. Pod ostrými červenými písmenami bola jeho tvár, v životnej veľkosti, odfotená na nejakej premiére pred desiatimi či pätnástimi rokmi. Oliver bol vtedy štíhly, oholený a usmievavý. Spodnú časť fotky prekrývali palcové titulky. STARNÚCI SELADÓN. AKO VYZERÁ OLIVER BÍLEK DNES? EXKLUZÍVNE FOTO VO VNÚTRI. A v malom krúžku na strane bol on, Oliver Bílek, v teplákoch a koženej bunde, v ruke vôdzku s Oslíkom, na prechádzke medzi bratislavskými panelákmi.

Oliverovi sa podlomili nohy a srdce si počul až niekde v ušiach. To snáď nie je pravda! Naprázdno prehltol suchými ústami a trasúcimi prstami začal listovať v časopise. Ako vo sne počul ako sa predavačky stále chichocú a jedna z nich začala čosi šepkať.

Strana dvadsať tri. Opäť palcové titulky, opäť ho nazvali starnúcim seladónom. A to všetko nad dvojstranou rozmazaných fotiek, ktoré nemohli byť staršie ako týždeň. Aj keď boli odfotené z diaľky, bolo jasne vidieť, že ide o Olivera, a nie o nejakého iného, zanedbaného starého muža so psom. Mal na sebe špinavé tepláky, bundu, z ktorej mu vytŕčalo brucho, na neoholenej tvári slnečné okuliare a v ruke peňaženku a Oslíka. Prvá, najväčšia fotka, ho ukazovala pred bránou. Mal na nej dvojitú bradu a spod trička mu vykukoval polmesiac obnaženej kože. Na nasledujúcej fotke si vytiahol tepláky vyššie. Na tretej sa poškrabal na zadku. Na štvrtej zrejme nadával na Oslíka, pretože tvar mal skrútenú v grimase a pravou rukou sa po ňom zaháňal. Našťastie ho v ten deň neudrel, pomyslel si uľahčene, pretože ďalšia fotka ho ukazovala mierne nakloneného na chodníku smerom k trafike. Na všetkých fotkách vyzeral presne tak, ako sa obával. Ako starý šesťdesiatročný corgoň s vráskami, neoholenou hlavou a dvadsiatimi kilami navyše. Vraj starnúci seladón. Tento seladón má jediné rande s lekárom, ktorý mu neustále pripomína, že by mal začať športovať, že jeho cholesterol je príliš vysoký a že je vlastne jednou nohou v hrobe.

Odrazu sa Oliver prudko chytil za srdce. Tak takto teda vyzerá infarkt, pomyslel si celkom vyrovnane. V jednej minúte idem do trafiky kúpiť noviny a žuvačky, v druhej sa nado mnou skláňajú dve mladé predavačky a ani jedna mi nebude ochotná podať prvú pomoc. Hlboký nádych, výdych, a bolesť prešla. Bledý a roztrasený Oliver z pultu vzal noviny, žuvačky, džús, a po chvíli zaváhania pridal aj Šarm.

Chichotavá predavačka ho pozdravila, dobré ráno, pán Bílek, a opäť sa rozosmiala. Zahanbený Oliver niečo zamrmlal, na pult hodil päť eurovú bankovku, nepočkal na výdavok, vytackal sa z trafiky a zamieril domov. Po pár krokoch však zanadával a vrátil sa k zábradliu, z ktorého odviazal Oslíka. Trasúcim krokom sa pobral domov.

V úkryte panelákového bytu dal nadávkam voľný priechod.

Tak toto si niekto pekne odskáče. V minulosti patrilo medzi jeho záľuby žalovať dotieravých novinárov. Raz vrazil jednému fotografovi, inokedy zas slečne, ktorá ho nazvala Oliver Balík, namiesto seriózneho rozhovoru pár minút len grgal. Pred pätnástimi rokmi ho tlač prenasledovala na každom kroku, a všetky noviny sa znížili natoľko, aby o ňom písali vyslovené lži. Preto mu vôbec nevadilo, ak sa musel počas filmovačky vrátiť na súd aj trikrát. Vždy vyhral a finančné odškodnenie potichu daroval nejakej charitatívnej organizácii. Napodiv o tom už nikto nikdy nenapísal.

Koľko rokov prešlo od jeho posledného súdneho sporu? Musela to byť už minimálne desať rokov. Zato si však presne pamätal, čo o ňom napísali – vraj nejakú kočku nabúchal a nakazil ju vírusom HIV. Oliver si stále pamätal, aký bol rozčúlený a ako sa musel ovládať, aby v súdnej sieni nerozbil tomu novinárovi s okuliarmi hubu. Namiesto toho jeho právnik zamával negatívnym testom na sexuálne prenosné choroby, právnik dotyčnej kočky zamával negatívnym tehotenským testom a novinár so sklopenými ušami a nahnevaným vydavateľom rýchlo opustili budovu. Na konto mu o týždeň pribudlo niekoľko sto tisíc korún, ktoré obratom poslal do detského domova. Trochu ironické vzhľadom na to, že na súde išlo o údajné nechcené tehotenstvo, ale nad tým sa už Oliver nezamýšľal.

Možno by bolo na čase potešiť peniazmi nejaký domov dôchodcov alebo útulok pre psy. Takmer aj zabudol, ako miloval zvuk kladivka, ktorým mu sudkyňa vždy prisúdila zaslúženú spravodlivosť. Ten pocit, keď sa mu v žilách začal rozlievať adrenalín hneď po vstupe do súdnej siene. To napätie, ktoré sa v miestnosti budovalo každou vetou, každým faktom a argumentom, ktorý jeho právnik predstavil súdu – po tom, ako ich doma prácne Oliver napísal. Tá kamenná tvár, ktorú si doma tajne skúšal pred zrkadlom. To všetko trvalo týždne, niekedy aj mesiace. Napokon to všetko pravidelne a spoľahlivo kulminovalo v explóziu víťazstva, v ktorom sa Oliver vyžíval. Novinárom čakajúcim pred súdnou sieňou venoval jeden zo svojich zriedkavých úsmevov, v ktorom sa však skrývala nevyslovená hrozba – nabudúce tu môžete byť vy.

Možno toto je ďalší krok na jeho ceste ku svojmu starému ja. Ak sa rozhodne zažalovať redakciu Šarmu, bude sa musieť ukázať na súde, čo mu dá dobrú zámienku na to, aby sa konečne oholil a našiel jeden zo svojich starých oblekov. Možno dovtedy aj trochu schudne. Kde je to číslo na právnika? Nebol s ním v kontakte už poriadne dlho.

Oliver sa odrazu začal pohybovať s odhodlanosťou muža, ktorý sa pripravuje na boj. Zabudol na bolesť, ktorá mu ešte pred pár minútami zvierala srdce, i na pichanie v boku, ktoré mu už od rána opäť pripomínalo jeho vek. Každý jeho pohyb bol odrazu cieľavedomý a účelný. Konečne mal jeho život opäť zmysel.

Daniela sa v pondelok ráno zobudila v nepríjemnej nálade. Bolela ju hlava i ego. Silvestrovský večer sa jej nevydaril tak, ako si to predstavovala, a za všetko mohol on, Oliver Bílek, idol československých žien a dievčat, no na prelome rokov 2017 a 2018 bol skôr známy ako Oliver Bílek, starnúci seladón, po ktorom už roky neštekol ani pes. Len Daniela.

Oliver však pritom ani netušil, že nejaká Daniela Dobrovičová existuje. Teda, možno by tušil, keby včera večer nebol spitý ako delo. Pri tej spomienke si Daniela natiahla cez hlavu perinu a chcela sa prepadnúť od hanby. Ešte včera bola v rozšafnej nálade. Tento rok jej všetko vychádzalo ako po masle. V marci dostala hypotéku a kúpila si byt, v júni ju zas potešilo povýšenie na vedúcu rubriky šoubiznisu v populárnom bulvárnom týždenníku. Na konci roka jej zas na účte pribudol tučný šek – prémie za niekoľko trhákov, ktoré tento rok predali rekordný počet časopisov. Daniela mala všetko, kariéru, peniaze, pohodlné bývanie (takmer) v centre mesta i skvelé kamarátky. Jediné, čo jej tak trochu chýbalo, bol poriadny muž. Teplé telo, o ktoré sa mohla v posteli pritúliť, kto by jej do redakcie posielal kvety a s kým by každý piatok vyrážala do žúrky do mesta. Namiesto toho jej večne robila spoločnosť Stanka, kamarátky z výšky či kolegyne z práce. A prebytok estrogénu jej začal liezť na nervy.

Po tom, čo v piatok Daniela konečne dopísala „Koniec starých mládencov na Slovensku: Ktorí nepolapiteľní muži sa tento rok odvážili pred oltár?“ a s pocitom dobre vykonanej práce odoslala článok šéfredaktorke, sa na chvíľu zadívala na fotky pupkatých šesťdesiatnikov, šedivých sedemdesiatnikov i jedného známeho osemdesiatnika so zlatom v hrdle a s pichnutím pri srdci si uvedomila, že hoci ich zvráskavené a nepekné telá doma hrejú mladé milenky, jej hladké a vypracované telo do postele každý večer líha samo. Daniela si pri tom na svojom zovňajšku dala záležať. Vždy tvrdila, že novinárka, ktorá píše o celebritách, by mala sama vyzerať ako celebrita. Pravidelne preto chodila do fitka, na plávanie, každé dva týždne ju vítali u kaderníčky na osvieženie melíru a kozmetiku používala výlučne zahraničnú a značkovú. Meter šesťdesiat a päťdesiat dva kíl, tridsaťdva rokov, blond vlasy do pol chrbta a prázdne miesto na prstenníku, ktoré sa zúfalo snažila zaplniť prsteňom. Ten pravý však neprichádzal a neprichádzal. A v posledný piatok roka 2017 to bolelo viac ako kedykoľvek predtým. Ďalší Silvester, ktorý strávim sama. Ďalšia polnoc, kedy ma nikto nepobozká, myslela si pochmúrne, keď na konci pracovného dňa zatvárala počítač a balila si veci.

S Danieliným nešťastním v láske nemal Oliver Bílek nič spoločné, hoci jeho kariéru sledovala už roky. Keď mala dvadsať, Bílek hral v populárnom retro filme, do ktorého sa okamžite zamilovala a vďaka okamžitej investícii do DVD prehrávača za tie roky videla viac než sto razy. Poznala naspamäť všetky pesničky i dialógy a Oliverov krivý úsmev a vyholená hlava pre ňu predstavovali ideálneho muža. To jej však nebránilo randiť s mužmi, ktorých úsmev bol ako z reklamy na zubnú pastu a ktorých hlavy zdobil hustý porast. Akosi to však nebolo ono. Daniela sama nevedela, či bola príliš vyberavá, alebo slovenskí muži boli príliš nevychovaní. Filmový Oliver – a vlastne aj všetci ostatní filmoví hrdinovia – priateľkám nosili kvety, otvárali dvere, nalievali šampanské a sprevádzali ich na výlety po nákupných centrách. No pre ňu to žiadny z jej partnerov nerobil. Každý z nich mal ešte k tomu zvyk grgať, prdieť, smrkať, fľusať a smrdieť. Po pár mesiacoch nedostatočného výkonu na poli romantiky teda každému z nich dala zbohom a vyčkávala na ďalšieho princa z rozprávky, ktorý sa samozrejme po určitom čase dostavil, no rozhodne nebol iný ako jeho predchodca.

V toto ráno mala všetkých mužov chuť zavraždiť. Z tváre stiahla perinu a zrak jej padol na obtiahnuté biele minišaty zavesené na operadle stoličky, ktoré mala včera večer na sebe. Uprostred sukne žiarila obrovská červená škvrna od rozliateho vína. Tak s týmto teda Oliver Bílek niečo spoločné rozhodne mal a Daniele sa od poníženia rozhoreli líca.

Nerozhodne sa postavila z postele a v oboch chodidlách ju okamžite začalo pichať, nepríjemný následok včerajších vysokých opätkov. Po špičkách prešla do kúpeľne. Cestou zhrabla visiace šaty, ktoré včera večer prevesila na stoličku v nádeji, že škvrna vyschne a ona ich bude môcť vyčistiť, a hodila ich na smetný kôš. Ten sa samozrejme prevrátil a Daniela v duchu zanadávala.

„Ten idiot,“ povedala nahlas, keď si stiahla pyžamové nohavice a sadla si na záchod. „Super metafora môjho života,“ dodala obrazu v zrkadle. „Všetko je na hovno. Sa nám ten nový rok krásne začína, čo?“ Otázka sa v tichu prázdneho bytu zmenila na rétorickú. Každodenná rutina sa však nezastavila len preto, že Daniela mala zničené šaty a jej silvestrovský večer nedopadol podľa jej predstáv. Pustila vodu a začala si starostlivo oplachovať tvár. Najprv teplou vodou, aby sa jej otvorili póry, potom si do dlaní napumpovala penivý gél a z tváre zotrela zvyšky včerajšej noci. Pokračovala tonerom a hydratačným krémom, všetko v úhľadných a pravidelných kruhoch v smere hodinových ručičiek, no myšlienkami bola niekde inde.

Neustále sa vracala k udalostiam včerajšej noci. Stanka ju presvedčila, aby spolu zašli do populárneho bratislavského baru, ktorý bol známy vysokým výskytom vysokoškolákov. Viem že sme od nich staršie, ale v tom je naša výhoda. Budú nás považovať za korisť, a my sa dáme ľahko uloviť, žmurkla na Danielu kamarátka, keď jej vysvetľovala silvestrovský plán. Daniela ľahostajne súhlasila. Bez chlapa jej bolo totálne jedno, kde strávi poslednú noc starého roka, nech to je aj vysokoškolský bar.

Večer začali fľašou fernetu v Stankinom byte. O desiatej za sebou zamkli dvere – keď sa sem zajtra vrátim, tak so mnou bude nejaký sexi vysokoškolák, povedala napoly túžobne, napoly odhodlane Stanka – a vydali sa do Trafa. Dorazili krátko po pol jedenástej, a hneď si vyhliadli svoje obete, dvoch tmavovlasých chalanov pri bare, ktorí vyzerali byť už celkom slušne pod parou. Aj napriek miernej indispozícii sa mužská dvojica okamžite ponúkla, že Daniele a Stanke kúpia drink, a o hodinu neskôr už bola Stanka v objatí jedného z mladíkov, a Daniela tam úspešne smerovala tiež.

Až kým nezbadala Olivera. Tmavovlasý vysokoškolák sa rozhodol, že si spolu zatancujú, a neistým krokom ju viedol na parket. Daniela sa do neho zavesila a spolu sa jemne pohupovali do rytmu hudby, zatiaľ čo sa vysokoškolák zaboril tvárou do jej vlasov a šepkal jej, aká je nádherná. Daniela si to vychutnávala a očami blúdila po miestnosti, aby si vychutnala pozornosť zrakov neznámych. Pred očami sa jej mihla tancujúca červenovláska v zelených šatách, muž z okuliarmi, blondínka s čelenkou, vysoký blonďák, a odrazu jej oči zaregistrovali v rohu miestnosti známu vyholenú hlavu a krivý úsmev. Oliver Bílek!

Daniele sa o poznanie rozbúchalo srdce. To snáď ani nemôže byť pravda! Muž, filmová hviezda, do ktorého sa kedysi zamilovala a ktorý stále patril medzi jej obľúbených hercov, sedel len pár metrov od nej, a to práve na Silvestra. Čo keby… čo keby jej tohtoročný silvestrovský bozk bol práve od Olivera? Žeravejšie znamenie osudu snáď ani nemôže existovať, ani keby ho naspievala Tublatanka. V hlave sa jej rýchlo rodil odvážny plán. Oliver sedel pri stole sám, žiadna iná žena mu nerobila spoločnosť. Pred polnocou sa Daniela vyberie na záchod, ktorý bol približne rovnakým smerom, ako Oliverov stôl. No pár sekúnd predtým, ako odbijú nový rok, ho jednoducho pobozká. Hlboko. Vášnivo. S jazykom.

Nasledujúcich dvadsať minút sa pripitá Daniela v objatí vysokoškoláka triasla do nervozity. Spotené dlane si nenápadne utierala o biele minišaty a potom nimi prešla vysokoškolákovi po vlasoch. Neviem sa dočkať, keď sa dotknem hladkej Oliverovej hlavy, preháňalo sa jej hlavou a v duchu si predstavovala ich prvý bozk. Kolená sa jej podlamovali očakávaním i stabilným prísunom fernetu, ktorý jej posielala Stanka od baru. Pätnásť minút. Daniela opäť preskenovala miestnosť, aby sa uistila, že je Oliver skutočne sám. Vysokoškolák sa trošku zatackal a posunul ju do stredu parketu. Daniela sa nešikovne presunula naspäť na pôvodné miesto. Desať minút. Hudba sa zmenila na rýchly hiphop a Daniela začala poskakovať na mieste. Z pórov na celom tele je vyrážal adrenalín a tanec jej pomohol aspoň trochu sa ho zbaviť. Päť minút. Daniela sa vyšmykla vysokoškolákovi z náručia a zamierila si to k toaletám. Tam si opláchla ruky a tvár a pripravila sa na akciu.

Do polnoci zostávalo len pár minút. Daniela sa priblížila k Oliverovmu stolu. Päť. Štyri. Oliver Bílek? Spýtala sa. Tri. Dva. Oliver sa na ňu pozrel krvou podliatými očami a nerozhodne prikývol. Daniela sa k nemu naklonila a pootvorila ústa. Šťastný nový rok! Jej jazyk hladko vkĺzol do Oliverových úst, ktoré chutili ako vodka.

Oliver chvíľu prekvapene nereagoval, no o pár sekúnd sa nechal zviesť rytmom Danielinho jazyka, ktorý mu prechádzal po perách, a objal jej teplé telo. Začali okolo nich lietať konfety a niekto buchol šampanské. Daniela sa cítila ako v siedmom nebi. Nasledujúcich pár minút si až tak dobre nepamätala. K vysokoškolákovi sa nevrátila, namiesto toho zostala s Oliverom, ktorý si ju posadil na kolená a prisunul k nej pohár s nedopitým vínom. Stanka sa jej tiež stratila z dohľadu a keď o pár minút Oliver signalizoval, že sa chystá na odchod, Daniela si pomyslela, že tento večer sa možno skončí ešte lepšie, ako dúfala. V ruke zvieral posledný pohár vína, ktorý bol na stole, a opatrne sa postavil. Daniela si všimla, že od svojej poslednej filmovej role trochu pribral. Oliver zhrabol zo sedadla starú koženú bundu a objal Danielu okolo pása.

„S kurvou som domov už dlho nešiel,“ povedal nečakane a Daniela sa prudko zastavila.

„Prosím? Ja nie som žiadna kurva,“ zakričala nahnevane.

Oliver sa na ňu zmätene pozrel.

„Ale vyzeráš ako kurva, taka pekná štíhla kurvička, takú som už dávno nemal,“ hovoril hlasno a Daniele pri tom červeneli líca. Tak toto teda rozhodne nečakala. Rozčúlene sa rozkročila a natiahla, aby mu vrazila poriadne štipľavú facku, no alkoholom potúžené nohy ju zradili a Daniela namiesto toho na Olivera takmer spadla. Ten, keďže bol rovnako pod parou, neudržal v ruke pohár vína a to sa vylialo na jej snehobiele šaty. Mokrá, špinavá a ponížená Daniela vykríkla zmes nadávok a frustrovane oboma rukami udrela Olivera do hrude. Ten sa zatackal a uškrnul.

Daniela opäť frustrovane vykríkla a z hlučného baru sa začala predierať na čerstvý vzduch. Cestou narazila na Stanku, ktorá bola stále v objatí vysokoškoláka, prudko ju z neho vypáčila a ťahala ju so sebou z baru. Stanka bola našťastie taka opitá, že príliš neprotestovala, a ani sa nepýtala, prečo je Daniela odrazu taka rozčúlená a špinavá. Za pár minút ich spred baru vyzdvihol taxík a teraz už takmer triezva Daniela najprv uložila Stanku takmer až do postele a potom ju tmavý a tichý taxík vyložil doma, kde okamžite zaspala ťažkým a bezsenným spánkom.

Ráno sa však cítila ešte horšie ako včera večer. Duniaca hlava jej na nálade nepridávala, no každá spomienka na to, ako ju Oliver Bílek ponížil, ťala až do živého. Ona, Daniela Dobrovičová, rozhodne nevyzerala ani sa nesprávala ako prostitútka. Za toto je Oliver zaplatí. Starnúci seladón, ktorý má najlepšie roky dávno za sebou. Daniela túžila po pomste. Túžila po krvi, slzách a strachu. Odhodlane sa zabalila do mäkkého huňatého županu, spravila si hrnček silnej kávy a potom spravila to, čo vedela najlepšie. Zapla počítač a začala písať.

Rána boli pre Olivera najťažšie. Vtedy si najviac uvedomoval realitu svojho veku. Hoci sa mysľou zastavil niekde medzi tridsiatym a štyridsiatym rokom, jeho telo neúprosne starlo a hoci to bolo jednoduché cez deň skrátka nepriznať – nechodí tak rýchlo, pretože ho tlačia topánky a na číslo električky nedovidí, pretože je príliš ďaleko – v to chladné januárové ráno sa jednoducho nedalo vyhnúť faktu, že o mesiac oslávi šesťdesiatku.

Nespokojne sa prevalil v posteli. Všetko ho bolelo, chrbát, krk i nohy. V ústach mal sucho. Asi by mal každodennú konzumáciu alkoholu doplniť nejakou brzdou, hoci nie na brzdenie účinkov alkoholu, ale na doplnenie vitamínov, pomyslel si. Alkohol brzdiť vďaka rokom skúseností nepotreboval. Možno aj preto jeho obvod pásu neustále rástol. Kedysi sa pýšil vypracovaným telom. No, vypracovaným. Nebol žiaden Schwarzenegger, ale vždy bol vo forme. Odmalička lyžoval, plával, neskôr začal chodiť do fitka a s potešením pozeral do zrkadla, na ploché brucho, pevnú hruď a vypracované ramená. Potom začal do fitka chodiť len v pondelok a stredu. V piatok večer sa radšej zastavil v bare. Keď o pár rokov fitko zavreli, Oliver si stále poctivo platil členské. Namiesto posilňovania svalov celého tela však posilňoval v blízkej pivárni len jeden – svoj biceps, poctivo zdvíhajúci plné pollitráky k ústam.

Mierne znechutene si prešiel rukou po tele, ktoré bolo mäkké a mľandravé. Na pevnú hruď si kedysi po milovaní líhali ženy, dnes by na jej mäkkom povrchu zaspali skôr, ako by si stihol vyzliecť trenky. Trochu som pribral, pomyslel si. Postaviť sa váhu by sa však Oliver dnes ráno neodhodlal. Nechcel vidieť to definitívne číslo, ktoré by zmenilo nepríjemnú myšlienku na ešte nepríjemnejší fakt, a pravdupovediac, cez mohutný pupok by mal tak trochu problém dohliadnuť na číselník na váhe.

Len ťažko sa zdvihol z postele a náhla zmena tlaku ho prekvapila. Do hlavy sa mu nahrnula krv, kolená mu zapraskali a prudko ho pichlo v boku. Oliver sa pridržal nočného stolíka, aby udržal rovnováhu a z úst sa mu vydrala nadávka. Ani povaľovanie sa v posteli do obeda už nebolo to, čo kedysi. Dnes ho prostata volala na záchod už pred siedmou. Kým sa mu podarilo vymočiť a opláchnuť si tvár studenou vodou, prívetívá a teplá posteľ sa zmenila na chladnú a nehostinnú zmes prikrývok, vankúšov a obalov od jedla a Oliver celkom stratil chuť sa do nej vrátiť.

Jeho ranná rutina zvyčajne spočívala v bolestivom vykotúľaní sa z postele, prerušovanom močení – tá prostata je vážne sviňa –, kradmom a odmietavom pohľade do zrkadla, niekoľkých minút kašľa a fľusania do umývadla a napokon zaslúženej rannej cigaretke na balkóne. Až potom bol čas postaviť na kávu, obliecť sa do čiernych nohavíc a starej koženej bundy a vyviesť Oslíka pred panelák, aby aj on vykonal svoju potrebu. Oliver vyfajčil ďalšie dve cigarety a naspäť doma pri káve a raňajkách ho čakala štvrtá. A to všetko ešte pred ôsmou.

Dnes sa však namiesto vyhýbaniu zrkadlu rozhodol konfrontovať realitu. Pohľad mu oplatili dve kedysi modré, dnes ráno však opuchnuté a začervenané oči. Pomaly skúmal každú vrásku, ktorá mu počas rokov pribudla na tvári. Hoci bol roky na výslní verejnosti, neveril na Botox či plastickú chirurgiu. „Ako môže herec správne prejaviť emócie, keď nemôže ani poriadne otvoriť oči?“ hromžil pred rokmi v rozhovore pre akýsi ženský časopis. Dnes však dávne rozhodnutie tak trochu oľutoval. Je príliš neskoro na to, aby sa dal trochu natiahnuť, našponovať a vyhladiť? Extra kilá, ktoré so sebou nosil, sa mu zatiaľ neodrazili na tvári, no istá podoba so smutným mastifom by tu bola.

Rukou si prešiel po strnisku na tvári i na hlave. Mnoho jeho kamarátov ťažko prežívalo prechod z druhej dekády do tretej. Celý život si dvadsiatnik, a odrazu máš tridsať. Staroba a dôchodok na krku, sťažovali sa. Oliver sa im len smial. Muži, veď teraz sa to len začína! Doteraz sme len živorili, stretávali sa s dievčatami, snažili sa ich dostať do postele, v piatok a sobotu sa opíjali. Teraz nás čakajú ženy, ktoré sa nám budú vrhať pod nohy, uvidíte, tvrdil – a mal pravdu. V tridsiatich dvoch si oholil hlavu, dostal prvú vedúcu úlohu v divadle a ženy sa pred ním vyzliekali na povel. Tesne pred štyridsiatkou si nechal narásť bradu a známy režisér ho obsadil do filmu, za ktorý Oliver neskôr získal niekoľko prestížnych cien. Ženy musel od seba odháňať... prvých pár týždňov. Potom si na stabilný prísun povoľných tmavovlások i blondínok zvykol a nasledujúcich desať rokov nevyšla ani v jedinom českom či slovenskom časopise fotka Olivera s tou istou partnerkou dvakrát. Ešte pred pár rokmi – okej, vtedy mal bližšie k štyridsiatke ako k päťdesiatke – sa zvykol holiť každý tretí deň. Jeho poznávacím znamením bola dohladka vyholená hlava a strnisko, márnivosť mu nedovoľovala sa ukázať na verejnosti, ak by vyzeral horšie ako obrázky na titulkách časopisov, ktoré vtedy každý mesiac zdobil.

Ani sám nevedel, čo sa kedy sa vlastne zmenilo. Začal viac piť a menej sa stretávať so ženami, alebo sa začal stretávať s menej ženami a preto sa rozhodol vyplniť voľný čas pitím? Postupne prestal chodiť do fitka, namiesto letnej dovolenky na vode a zimnej na snehu zostal doma s Oslíkom, práce mal čoraz menej a menej, no celkom slušne vyžil z tantiémov, začal sa holiť čoraz zriedkavejšie, namiesto premiér a krstov ho po mene poznali v miestnom bare a tak sa stalo, že prvého januára 2018 sa Oliver Bílek pozeral do zrkadla na starého vráskavého zarasteného muža, v ktorom zhrozene spoznával sám seba.

Vo svojich predstavách vyzeral stále ako vzhľadný štyridsiatnik, ktorý zo seba striasol neistotu chlapčenstva a plnou parou reprezentoval mužstvo. Pevné telo, rýchla myseľ, v zdravom tele zdravý duch, nechýbal mu ani zmysel pre humor, hoci sem-tam používal priveľa sarkazmu, mal mierne pokrivený úsmev, a ženy mu to žrali aj s navijákom. Nemusel sa viac starať o to, ako zaplatí nájomné, či mu zostanú peniaze aj na druhé pivo alebo či aj o mesiac bude mať prácu. V štyridsiatke za sebou spokojne nechal všetky starosti študentského života i strádanie mladého a začínajúceho herca. S pribúdajúcimi rokmi mu pribúdali skúsenosti, peniaze i úspech. Ani raz si nepomyslel, že by chcel byť opäť mladý. Nie, s mladosťou sa mu spájali pocity bezmocnosti, hladu a beznádeje. Až do dnes. Dnes by dal pol kráľovstva za to, aby sa na neho zo zrkadla nepozeral Oliver Bílek, čoskoro šesťdesiatnik, ale Oliver Bílek, dvadsiatnik. Neskúsený, nesmelý, s dierou v peňaženke, no mladý. Túžil v rukách zvierať kalich mladosti, preplnený nádejou a testosterónom, no namiesto neho v rukách zvieral okraj umývadla, pretože mu odrazu prišlo nevoľno a nohy sa mu triasli nedostatkom nikotínu.

Takto to nemôže ďalej pokračovať. Takto teda nie. Niečo sa musí zmeniť. Dnes je prvý január, prvý deň nového roka. Prvý deň roka, kedy sa Oliver Bílek opäť vráti na výslnie. Nech to stojí, čo to stojí! V prvom rade, koniec s cigaretami i alkoholom. Odteraz len ovsené vločky na raňajky, chudé kura a šalát na obed a na večeru proteínový šejk. Každodenné prechádzky na čerstvom vzduchu – Oslík sa poteší – opäť sa prihlási do fitka a možno začne aj behať.

Oliver sa na seba potešene pozrel do zrkadla. Na jeho vráskavej tvári sa rozlial úsmev. Vyriešené. Nohy ho začali na studenej podlahe oziabať a mal nutkanie poškriabať sa v rozkroku. Namiesto toho si však odgrgol a spokojne sa pobral do kuchyne. Postavil vodu na kávu a potom si na balkóne zapálil cigaretu. Poslednú, sľúbil si v duchu, zatiaľ čo Oslík s vodítkom v papuli poslušne čakal pri vchodových dverách. Všetko je presne tak, ako má byť. On, Oliver Bílek, začína od tohto momentu nový život.