Intenzívna terapia

Čo môže byť krajšie, ako vziať si pár dní dovolenky a uniknúť z hlučného veľkomesta na vidiek? Na začiatku decembra mi šéfka láskavo oznámila, že mám ešte dva týždne dovolenky a musím si ich vyčerpať, pretože ma na Vianoce potrebuje v plnej sile. Pochybovala som síce, že sa po štedrom dni dvere našej knižnice pretrhnú pod návalom nedočkavých návštevníkov, ktorým chýba chlad starobylých stien a šuchotanie poloplesnivých listov kníh, ale poslúchla som.
Moja posledná dovolenka spočívala v ležaní na gauči a pozeraní telky dvanásť hodín denne, pretože v polovici mája bolo príliš chladno na kúpanie, a ja som ostatne bola príliš lenivá baliť sa a odísť na týždeň do teplých krajín. Tentoraz som nespravila tú istú hlúpu chybu, ale zabalila si čižmy, zimnú bundu, dve fľaše fernetu a vyrazila do malej dedinky na východnom Slovensku, kde som mala rodinu.

Moja povinná dovolenka sa začala sľubne, ponavštevovala som príbuzných a známych, pofotila si idylickú zimnú krajinu a za dva dni stiahla obe fľaše fernetu sama. Na tretí deň som nemala do čoho pichnúť. Miestne kultúrne vyžitie spočívalo v ceste autobusom do najbližšieho mesta, kde bola diskotéka, alebo odhrabávaní snehu na ceste medzi vašim domom a miestnou krčmou. Mne sa nechcelo ani jedno. Spomínala som už, že som lenivá? Namiesto toho som si radšej zapla počítač.

Večer som sa už nudila natoľko, že som nemala ani chuť visieť na Facebooku. Chýbala mi práca, párty, mesto. Na dedine sa dalo robiť len jediné – piť. Čistú vodku, čistú whisky. Tráva rástla mnohým v záhrade voľne ako skutočná tráva a cigarety boli vďaka blízkosti ukrajinských hraníc zadarmo. Raj pre zhýralcov a zaháľačov, ako som ja. Lenže bez správnej nálady, ľudí a dôvodu mi boli všetky omamné látky sveta nanič. Potrebovala som vzrušenie, oheň v srdci a mráz v žilách. Oheň v peci a mráz za oknom mi na nálade nepridali.

Rozhodla som sa vyskúšať šťastie a obvolať pár ľudí, ktorých som nevidela roky. Z mojich detských kamarátok sa poväčšinou stali ženy a matky, uzavreté v bezpečí svojej kuchyne a spálne s mužíkom, deťmi a domácimi zvieratami. Tie bola aj škoda skúšať volať von. Pokiaľ to neboli dve deci bieleho v miestnej pizzérii krčiacej sa pod dohľadom kostola na vŕšku, tak som nemala šancu.

V dome cez cestu sa svietilo. Bývala v ňom moje kamarátka mojej sesternice a jej mladší brat. Ona pracovala ako barmanka a on mal ledva osemnásť. Obaja mali radi hudbu a pivo. Ak bude čo i len jeden z nich doma, bude to výhra. Natiahla som si na legíny sivé ponožky, vestu, okolo krku omotala červený šál a vyrazila z domu. Noc bola chladná a pre ústami sa mi tvorila bledá para. Mesiac svietil a sneh pod nohami mi prašťal ako suché drevo.
Prebehla som cez cestu a zazvonila na zvonček. Odniekiaľ zaštekal pes a mňa v nose pošteklila vôňa dymu z komína. Počula som kroky a vo dverách stál on – mladší brat. Viktor.

„Čauko, je niekto doma?“ spýtala som sa.

„Len ja,“ odpovedal a prezrel si ma. Zatriasla som sa. Bola mi zima.

„Máš niečo na pitie?“ Prosím, prosím, prosím, povedz áno...

„Poď dnu, niečo sa nájde,“ usmial sa na mňa Viktor. Striasla som z čižiem sneh a nasledovala ho na druhé poschodie. Zvláštne, poznám ho toľké roky a nikdy som v jeho izbe ešte nebola. V izbe jeho sestier som trávila letá a letá, ale do jeho svätyne som nikdy nemala prístup. Nezaujímala ma.

„Čo chceš? Čo ti mám priniesť?“ povedal Viktor a otvoril dvere do tmavej izby.

„A teba ani nezaujíma, prečo som prišla?“ spýtala som sa provokačne. Nie že by mi vadilo, že o pár minút budem mať pred sebou niečo s dvoma ciframi vyjadrujúcimi promile, ale zaujímalo by ma, prečo je osemnásťročný chalan sám doma a chce piť s dvadsaťpäťročnou knihovníčkou z hlavného mesta, ktorú naposledy videl pred rokom a pol.

„Veď sa dozviem,“ zaškeril sa. „Vodku? Redbull?“

„Môže byť,“ prikývla som. Odbehol.

Vo Viktorovej izbe bolo šero. Svietila len malá lampa na stolíku. Do izby obrátenej do zadného dvora sa zmestila posteľ, nočný stolík, stôl s lampou a vešiak. Na zemi boli kopy časopisov, niekoľko polomŕtvych kvetov a pár tričiek. Bežná, aj keď trochu malá, chalanská izba. Zato steny! Každý centimeter bol pomaľovaný. Kvety, vtáky, stromy, ľudské tváre, zvieratá, hudobníci, známe stavby sveta, mená, logá... Zažala som zapaľovač a začala ich skúmať zblízka. Fascinujúce obrazy sa prelínali jeden s druhým a ja som sa ich nemohla nabažiť. Zrazu som zacítila na svojom krku niečí dych a po tele mi prebehli zimomriavky. V uchu sa mi ozval hlas.

„Páči sa ti to?“ zašepkal. V krku mi vyschlo a nevedela som, čo mu mám povedať. V tme som cítila teplotu jeho tela, stojaceho len pár centimetrov za mojim, a zrazu som mala chuť uvoľniť sa a padnúť dozadu, len tak, zistiť, ako zareaguje. Ako a či ma chytí. Ako vonia. Ako chutí... Moment, toto je priveľa. Prišla som si sem vypiť a nie sa vzrušovať v tme s ledva plnoletým chalanom. Hoci... Ustúpila som o krok nabok. 

„Tak nalej!“ vyzvala som ho.

Viktor otvoril fľašu a do pohárov s ľadom nalial deci vodky. Zvyšok dolial sladučkým redbullom a podal mi pohár. 

„Na čo si chceš pripiť?“ spýtal sa ma. 

„Na nezmyselnosť života, nechuť k práci a bezdôvodnému opiášu,“ navrhla som spola vážne, spola žartovne. Jedným z dôvodov, prečo som si napokon vzala v práci voľno a odišla sa „zrelaxovať“ na dedinu bola nerozhodnosť, čo so sebou. Práca v knižnici ma bavila, ale moja šéfka odo mňa chcela, aby som si spravila PhD a nahradila ju, keď o pár rokov pôjde do dôchodku. Na druhej strane, dostala som ponuku ísť pracovať do inej, väčšej, modernejšej knižnice, kde by som mala vyšší plat, ale pracovala dlhšie. V mojej malej knižnici som pracovala šesť hodín denne a takmer bez dozoru. 

„Nezmyselnosť práce, nechuť k životu a opiáš s dôvodom?“ pomaly prevracal moje slová v ústach. „Tak nejako,“ prikývla som a zhlboka si odpila. Život vie byť predsa len sladký, žuvačkovo sladký ako redbull. A ostrý ako vodka.

„Ako dlho to už maľuješ?“ začala som. A zrejme správne, pretože ďalších desať minút sa Viktor nezastavil. Napriek tomu, že sa učil za kuchára, jeho ruky boli stvorené na iné veci ako čistenie zemiakov a umývanie zeleniny. Stenu začal maľovať, keď mal 14. Najprv len malý kúsok v rohu, postupne pridával veci, ktoré ho momentálne zaujímali. Logá kapiel, ľudské tváre, mená. Spolužiaci, športovci, hudobníci, rodina. Na jeho stene mal miesto každý. Všetko bolo nakreslené s maximálnou presnosťou, každý detail na tvári jeho sestier, každý list na strome, ktorý sa košatil pri dverách na balkón. Viktor rozprával a rozprával, ukazoval mi detaily a viedol pri svetle zapaľovača výklad hodný profesora.

Položila som svoj prázdny pohár na stôl a začala skúmať niektoré mimoriadne zaujímavé miesta. Viktor sa opäť postavil za mňa a len som cítila, ako sa mi zježili všetky chlpy na zátylku. Vzal moju ruku do svojej a viedol ma po maľbe. Ukazoval mi niektoré malé detaily, ktoré by som si inak nevšimla. Jeho drsný hlas sa pomaly stišoval, až úplne šepkal. Napokon zmĺkol. Stáli sme v tmavej izbe a Viktor ma držal za ruky.

Ticho. Padá sneh. Tikajú hodinky. Naše ústa sa k sebe približujú. Zatváram oči. Cítim jeho vôňu. Je mi teplo.

Ticho. Padá sneh. Tikajú hodinky. Bozky. Cítim jeho vôňu a je mi úžasne.

CRRRRRRRRRRN!!!

Odskočili sme od seba ako dva magnety. Trasúcou rukou som si začala do pohára nalievať vodku a miešať ju s redbullom. Viktor zakašľal: „Idem sa pozrieť, kto to je.“

Keď zmizol, kopla som do seba celý obsah pohára a otvorila dvere na balkón. „Gáliková, čo to robíš?“ hrešila som sa v duchu. „Hrešila, len aby si nezhrešila,“ odpovedala som si. Nutne som si potrebovala zafajčiť a nebola som si istá, či môžem v dome. Vytiahla som balíček cigariet a jednu som si zapálila. Vpila som sa lačne do jej obsahu a nechávala si to prejsť telom, myšlienky i dym. Obe rovnako kľukaté, mihotajúce sa a neulapiteľné entity.

O pár minút bol Viktor naspäť, ja som sedela na balkóne ponorená v myšlienkach. Tiež si jednu zapáli a posadil sa vedľa mňa. Oprela som si o neho hlavu. „Kto to bol?“

„Nikto,“ odpovedal.

„Nikto nemá ruky a nevie zvoniť,“ poznamenala som. Ale to asi nie je dôležité.

„Dáš si ešte?“ spýtal sa. Prikývla som a Viktor sa stratil v izbe. Začala potichu hrať hudba a

Viktor mi doniesol pohár, tentoraz už len čistú vodku. Redbull zrejme došiel. Pripil si aj on, ale pokiaľ som si dobre pamätala, mala som náskok už dva poháre. A ani mi to príliš nešľapalo. Viktor mi zobral prázdny pohár a opäť sme stáli potichu na balkóne a fajčili. Oprela som sa o zábradlie a pozerala sa do diaľky na blikotajúce sa svetlá domov na druhom konci dediny. Všetci boli v tento chladný decembrový deň zalezení doma pri peciach a len my dvaja blázni sme boli zavesení na balkóne.

Viktor ma zozadu objal a začal ma bozkávať na krk. Srdce mi začalo búšiť až v ušiach. Je toto ten oheň, ktorý som potrebovala? Ktovie. Vychutnávala som si jeho teplé pery a nechala sa hladiť jeho rukami. Zavrela som oči a nechala som sa viesť rytmom jeho tela. Viktor vybral z mojich rúk zapálenú cigaretu a položil ju vedľa svojej do popolníka. Chytil ma za ruku a odviedol do svojej izby. Jeho bozky vôbec neboli také, aké som očakávala – mladé, rýchle a nezrelé. Práve naopak, bol pomalý, dôkladný a ja som si ho vychutnávala celého. Položil ma na chladnú posteľ a spoločne sme ju našimi telami rozohriali. Mesiac sa zvonku díval na dve žmurkajúce svetielka zapálených cigariet a na dve siluety horúcich tiel v tmavej izbe a určite bol pohoršený, ale nedal to na sebe nijako poznať. Svietil nám niekoľko hodín, kým sme sa objavovali, objavili vzájomný vrchol a napokon aj vzájomne zaspali.

O pár hodín, presne na rozhraní noci a úsvitu som sa zobudila. Viktor pokojne odfukoval vedľa mňa. „Nechoď,“ zamrmlal. A zrazu som sa cítila úplne pokojná a vyrovnaná. Nevedela som ešte, ako sa v práci rozhodnem, ale to bolo okej. Začala som sa obliekať. Na stole stála poloprázdna fľaša vodky, pol balíčka cigariet a posteľ bola napoly prázdna. Ak som sa mohla do tejto reality vrátiť aj na ďalší, ďalší a ďalší večer, tak môj život mal zrazu zmysel a ja som bola spokojná. Hovorí sa, že najlepším priateľom dievčaťa sú diamanty. Mne však stačí vodka, cigarety a Viktor. Ešte mám desať dní dovolenky. Snáď sa po intenzívnej terapii v posteli osemnásťročného chalana s prázdnym domom, no plným barom vodky, budem cítiť ako nový človek.

Pôvodne publikované na mamtalent.sk pod menom Daphne Montgomery.