Neperspektívne rozhovory s Weingruberom

Vyspať som sa s ním nikdy nemala v úmysle. Ak však čakáte, že toto bude sladkobôľny príbeh o hudobníkovi a jeho grupie, ste na omyle. On sa síce správal ako pravý gitarista slávnej skupiny, bol samoľúby, arogantný a namyslený. Hoci to nebol žiaden Mick Jagger.
Ja som však nemala záujem o jeho ego, povesť alebo kapelu, čo mu vyhrávala za chrbtom. Vlastne som ani neobdivovala jeho hudbu. S Weingruberom mi šlo o hru, ako mačka s myšou. Len sa trošku pobaviť a nechať ho dobýjať ma, namotať sa, písať o mne piesne a rozprávať v rozhovoroch, ako som mu zlomila srdce. Bol dôležitý a mňa to lákalo. Neviem, či moje ego nebolo náhodou ešte väčšie ako to jeho. No ktorú príčetnú dvadsiatku nepriťahuje predstava stať sa múzou?

Ani si už nepamätám, ako sme sa vlastne spoznali. Viem len, že som sa mu zadívala na prsteň s veľkým čiernym okom, lebo som nikdy predtým nevidela na prstenníku muža niečo tak okázalé a zženštilé. Na druhý deň mi Weingruber napísal, či sa s ním nechcem vyspať. Takže asi nebol gay, ako som predpokladala. Zato bol vysoký, tmavovlasý, tmavooký, a vedel to s gitarou. A bozkával sa ako boh.

Začal ma pozývať k sebe, na prechádzku, na rande, na koncert... Ja som sa však zlomiť nenechala. Aspoň zatiaľ. Tak mi začal posielať svoje pesničky. Útržky slov. Krátke melódie. Z niektorých jeho veršov som sa nevedela vymotať. Občas som mu pomohla nejaký vylepšiť a Weingruber ho potom použil. O niekoľko dní ho s kapelou čakal veľký koncert a ja som si predstavovala, ako ma zavolá na pódium, predstaví ma davu a potom zahrá pesničku, na ktorej sme spolu pracovali.

Deň pred koncertom sme opäť s Weingruberom flirtovali, tentokrát cez počítač. Po pol hodine, keď som sa ho spýtala, čo nové, napísal osudovú vetu:

„Včera som mal rande.”

„Aha, a vydarilo sa? Tak mi porozprávaj, nie?” v duchu som zúrila. Moja namotávacia taktika po ňom zjavne skĺzla ako voda po kačacom perí.

„Volá sa Zuzka, má 24 rokov a je strašne pekná, milá, vtipná. No hotový som z nej."

A bolo to vonku. On mal rande s inou. Nejakou Zuzkou. A mne vypisoval, čo, kde a kam by mi strčil a urobil. Poslal mi jej fotku a opisoval, aká je úžasná. Hovorím mu, zober ju na koncert, nech ju spoznám. Tvárila som sa, že mi vlastne o nič nejde. Veď mi od začiatku o nič ani nešlo. Ale urazená hrdosť sa hrabala zo mňa von. Chcela som mu to vrátiť. Ja by som si na koncert samozrejme priniesla toho najsexi muža, akého poznám. Aby Weingruberovi vypadli oči. Že naozaj medzi nami o nič nejde. Ale on ju nechcel priviesť. Vraj bude napitý a nakoksovaný a nebude sa jej môcť venovať... Radšej som sa ten počítač vypla. Liečiť si tú urazenú hrdosť.

Ozval sa deň po koncerte a obvinil ma, že som nafučaná. Poprela som to, ale vedel, že klamem. Vôbec som sa s ním nebavila, na koncerte som stiahla fľašu vodky s veľmi sexi a veľmi teplým Adamom, a domov ma viezol nejaký náhodný chlapík s veľkým autom. To má za tú Zuzku.

„Však dojdi ku mne už. Čakám ťa. Dnes.” Weingruber sa nevzdával. Musela som na to ísť tvrdšie.

„Ako sa má tvoja milovaná?”

„Neviem ako sa má Zuzka, asi dobre. Už spolu nie sme. Teda... Ak sme spolu niekedy boli. Nechala ma. Že sa bojí vzťahu. Alebo také niečo.”

No možno vzťahu s tebou, ty trúba. Ak si ju obháňal ako mňa, ani sa jej nečudujem. Moja hrdosť sa odrazila a nahlas sa smiala. Cez písmenká som si však mohla dovoliť byť súcitná. Weingruber bol namiesto toho patetický.

„Aspoň že som nestihol moc zaľúbiť. Takto som plakal len pol hodinu.”

„To vážne?”

“Vážne. Myslíš, že nikdy neplačem? Ja som skoro ako baba. Ja aj bez dôvodu.”

Ja som svoju slzu (smiechu) zatisla a čakala. Weingruber nesklamal.

„Kedy to prídeš?”

Jój chlapec, no dnes isto nie.

„Mám program,” odpovedala som.

Urazil sa. To, že v telke ide hokej, ho trochu učičíkalo. Potom sme chvíľku viedli bezvýznamný rozhovor o tom, kam večer chodím bez neho a kam on nechodí bezo mňa. Na celý týždeň som už mala plány a volala som ho postupne na diskotéku, dobročinnú akciu, koncert a záhradný piknik. Všetko odmietol.

„Ale celkom rád by som sa s tebou pomiloval.”

Na druhý deň sa ma snažil presvedčiť, že je precitlivelá panna, ktorá potrebuje lásku, že plače doma a umára sa smútkom, lebo ho nemá kto ľúbiť, že chce dostávať, no má aj veľa na rozdávanie.

„Som proste chlap, ktorému príde automatické frajerku hocikedy niečím potešiť… vstať skôr a urobiť a jej raňajky, starať sa o ňu, keď je chorá, proste veci ktoré pre mňa nie sú viac, ale normálne.

Napokon sme sa predsa len stretli. Mala som dosť jeho neustáleho vypisovania, jeho žiadostivosti, ktorá nikam neviedla, jeho tvrdohlavosti a neochotne hrať podľa mojich pravidiel. Rozhodla som sa ho vypustiť z mojich pazúrov a prenechať ho záľahám Zuziek, Broniek, Katiek a iných bratislavských slečien, ktoré s Weingruberom ešte nemali tú česť. Boli sme v jeho obľúbenom bare pod hradom. Weingruber pomaly miešal slamkou svoj sladký koktejl.

„Teba nefascinuje ľad? Ľad je krehký, priesvitný a rozpustí ho obyčajný pobyt na čerstvom vzduchu. No jeho sila a pevnosť, tej sa nič nevyrovná!”

Napokon to z neho vypadlo.

„Ale proste medzi nami to neiskrilo z mojej strany…” povedal so zvláštnym výrazom v tvári, neviem, či plným viny, sklamania alebo úľavy. Mykla som plecami. Nikdy mi nezáležalo na tom, aby to medzi nami iskrilo, ale aby som sa stala jeho múzou a zlomila mu to jeho samoľúbe srdce.

Weingruber mi na rozlúčku objednal ďalší drink.

O tri mesiace neskôr sme ležali vedľa seba v posteli, unavení a spotení, a ja som mu prstami prechádzala po ochlpenej hrudi. Weingruber sa chvastal.

„Jediná taktika, ktorá na ženu naozaj zaberá, je tváriť sa nedostupne, nie úplne, ale tak, aby videla, že má u teba šancu. A kaziť klišé veci, napísať po prvom rande sms, ale nepísať, aké to bolo, respektíve vôbec o tom rande nepísať. Nepýtať sa deň pred tým, či má zajtra čas, ale nechať ju visieť do poslednej minúty. A tak podobne…” Zalepila som mu ústa bozkom. Odrazu mi nevadilo s ním sexovať, ale nedokázala som ho ani o sekundu dlhšie počúvať.

O rok neskôr som sa za Weingrubera vydala.