Ako som sa stala spisovateľkou



Ahoj, volám sa Nina a minulý rok mi vo vydavateľstve IKAR vyšla moja prvá kniha s názvom Pokušenie s vôňou Gucci. Píšem o nej na svojom instagrame, facebooku, webstránke... a paradoxne píšem len o nej, a nie o sebe. Nikdy som sa nepokladala za nejakú výnimočne zaujímavú osobu  dodnes sa nepovažujem  a možno preto som sa od malička rada ponárala do kníh. Mohla som si predstavovať, že som niekto iný, zaujímavejší, ako napríklad Dievčatko Maxi, ktorej sa podarilo prežiť niekoľko mesiacov v telách iných dievčat (knižka nedávno vyšla v novej edícii s menej desivými ilustráciami). 

Maxi predtým a potom. Zmena k lepšiemu, že?
 
Čítať som sa naučila sama a veľmi skoro, nemala som ani päť rokov, keď som to predviedla v škôlke v prírode. V lese sme mali hľadať inštrukcie, ako sa vrátiť naspäť do chaty, a ja som ich ako jediná zo škôlkárov vedela prečítať a vrátiť sa extrémne rýchlo, čo náramne rozrušilo moje učiteľky. Odvtedy som čítala všetko a všade, bez ohľadu na to, či to bolo pre mňa vhodné alebo nie. Napríklad klenoty z rodinnej knižnice, Löwensköldov prsteň od Selmy Lagerlöfovej, rozličné Verneovky, knihy o astronómii či moju obľúbenú osemstostranovú socialistickú Zdravovedu s reálnymi fotografiami rozličných výsypov, nádorov a ochorení, z ktorých som mala dlhé roky nočné mory. Až teraz mi niekedy „dopne“, ako veľmi nevhodné boli niektoré tituly. Od maminej (dospelej) kamarátky som si v dvanástich požičala prvú časť dnes už legendárnej pentalógie Kvety v podkroví a odvtedy som sa stala zanietenou fanúšičkou čohokoľvek od V. C. Andrewsovej. Mama knihu nečítala a jej známa proti tomu, aby som ju čítala ja, vôbec nenamietala...

Knihy som si tiež požičiavala z knižnice. Tá naša sídlisková mala zaprášené koberce neurčitej farby, falošné tropické kvety v kvetináčoch a bolo v nej cítiť mdlý zápach rybiny, keďže bola umiestnená nad lahôdkovou predajňou Ryba. Bola rozdelená na detské a dospelácke oddelenie. Do toho druhého som nemala povolený prístup, a tak som v novembri 1998 (prečo si to presne pamätám, neviem), keď som prečítala úplne všetky knihy z detského oddelenia, prestúpila som do väčšej, vzdialenejšej a lepšie vybavenej knižnice na konečnej trolejbusov. Limit bol 4 knihy naraz, väčšina ľudí knižnicu preto navštevovala raz za mesiac. Ja raz za týždeň, či raz za tri-štyri dni, podľa toho, aké hrubé som si požičala knihy. Ak to bola séria Medzi nami dievčatami, tak som bola späť aj o dva dni. Ak to bola niektorá z komerčne neznámych Mayoviek (ktoré som nikdy nedočítala, pretože knižnici došli peniaze a nemohli si viac dovoliť kupovať hrubé bichle), tak mi to trvalo dlhšie. Keď knihovníčky „Čierna“ a „Stará“ zistili, že ich skutočne aj čítam, začalo sa naše celoživotné priateľstvo. Skutočne – so „Starou“ (ktorá sa v skutočnosti v preklade volá Čierna – ha!) som sa na jej žiadosť stretla pri mojej poslednej návšteve Slovenska pred piatimi rokmi a príjemne sme si pokecali. Pod jej vedením som povyhrávala súťaže ako Kráľovná detských čitateľov, z ktorej existuje fotka, kde sedím na „tróne“ s červeným kráľovským „plášťom“ a korunou, zúčastnila sa mnohých debát, a zaslúžila si privilégium požičiavať si z dospeláckeho oddelenia knihy skôr, ako som dovŕšila 15 rokov. Aj keď len detektívky od Agathy Christie, ale aj to sa ráta. Mosadz je pasca od Elleryho Queena bola paradoxne zaradená v detskom oddelení.

V mnohých slovenských domácnostiach povinné čítanie

Pre moju lásku k čítaniu a všeobecne nasávaniu vedomostí iní niekedy nemali pochopenie. Napríklad moja triedna učiteľka na základnej škole, ktorá mi zakázala sa na hodine hlásiť, lebo však predsa „aj tak viem, že to vieš, tak sa nemusíš hlásiť, keď vieš správnu odpoveď.“ Alebo detská lekárka, ktorá pri jednej z preventívnych prehliadok skoro dostala infarkt, lebo som si v deviatich rokoch na moju kostnatú hruď nalepila tetovanie v tvare ruže z Brava, ktoré mi promptne zakázala kupovať, lebo je to vraj pre mňa nevhodné. Začala som teda dávať peniaze spolužiakovi zo základnej, ktorý ho kupoval za mňa. Aby som jej náhodou nemusela klamať, ak by si na to pri ďalšej prehliadke spomenula. 

Okrem kníh tak boli mojou veľkou láskou aj časopisy. Bravo a neskôr Bravo Girl, Maxi Super a ich Gay hovory, Top Dívky či Kamarát, pre ktorý som neskôr začala písať. Neobišli ma ani tie „nevhodné“, konkrétne tituly ako Fiškál, kde som sa naučila, že alkohol a voľne prístupná sekera sa k sebe nehodia, hlavne ak majú dvaja dedinčania medzi sebou nevyriešené konflikty, alebo Bosorka, z ktorej som sa dozvedela, aké nebezpečenstvo mi hrozí zo strany upírov a iných nadprirodzených bytostí, ktorými sa to údajne vonku len tak hemží. Tieto a podobné tituly nosil otec z roboty, tínedžerské som si kupovala sama. Alebo náhodne nachádzala na ulici. Dodnes si pamätám kopu starých časopisov Eva (pre ktorý som neskôr tiež písala) či českej Elle, ktoré som niekde našla a z ktorých výstrižky mám snáď dodnes. Chcela som byť ako Helena-Kateřina Fialová, kreatívna a štýlová prvá šéfredaktorka českej Elle, čo písala vtipne a zároveň duchaplne a ktorá je dodnes jedným z mojich novinárskych vzorov. 

Typické tínedžerské témy: Kluci a věrnost, Spice Girls útočí, Zabil ju zo žiarlivosti, Habera

No a keď mi viac nestačilo rozličné príbehy čítať, začala som ich písať.  O tom si však povieme o týždeň.

No comments:

Powered by Blogger.