Ako som sa stala spisovateľkou, Part 3

Vysoko vyžiadaný príspevok zo série Ako som sa stala spisovateľkou, tentokrát na tému ako som sa zoznámila so svojím americký manželom a ako som vlastne z Bratislavy dostala do Kalifornie.

Predchádzajúce časti

Ako som sa stala spisovateľkou

Ako som sa stala spisovateľkou, Part 2

„Nina, o tom by si mala napísať knihu,“ mi povedal asi každý, komu som v skratke porozprávala, ako som sa zoznámila so svojím manželom Travisom. Moja odpoveď je zvyčajne nie, ďakujem, lebo nápadov na knihy mám toľko, že ich nemám čas písať, a nikdy som si nemyslela, že na našom zoznámení bolo čosi také výnimočné, že by sa o tom oplatilo písať celú knihu. Postačí aj tento príspevok na blog.

V lete roku 2006 som sa v rámci programu Work and Travel ocitla na Aljaške. Zlákal ma tam vtedajší priateľ, ktorý už niekoľko rokov pracoval v malej rybospracovateľskej spoločnosti. Ja, keďže som bola mladá, blbá a nechcela som stráviť leto bez neho, som sa prihlásila do toho istého programu a čas od júna do septembra som strávila v malom mestečku Cordova, kam nevedie cesta a líšky prajú dobrú noc každému obyvateľovi po mene. Keď sme sa s frajerom po návrate domov rozišli, myslela som len na jediné: ako sa tam znovu vrátiť. Za pár mesiacov som si totiž zarobila viac peňazí, ako som doteraz videla pokope. Kúpila som si svoj prvý iPod, laptop, vyplatila som dlhy rodičom za letenku a zostalo mi dosť na minimálne celý rok vysokoškolského života a ďalšiu letenku do USA.

Aljaška, jún 2006

Po roku som si teda opäť zbalila kufre, posledný májový deň nasadla na lietadlo smer Seattle a vydala sa v ústrety lososiemu dobrodružstvu ako zamestnankyňa novej spoločnosti, tentoraz na rybospracovateľskej lodi. Predchádzajúca dedinka Cordova, kam sa dalo dostať len lietadlom, mi po štvormesačnom pobyte na lodi odrazu pripadala ako luxusný dovolenkový rezort. V hosteli v Seattli som sa zoznámila s Polkou Sylwiou, ktorá išla pracovať pre rovnakú spoločnosť ako aj ja. Na Aljašku sme mali vyplávať až o štyri dni, tak sme ich využili na potulky mestom. Objavili sme vintage obchodíky vo Fremonte, pláž Golden Heights, a keď sme si chceli pozrieť mesto z výšky, vyviezli sme sa na Smith Tower, kedysi najvyššiu budovu na západ od rieky Mississippi. Vyhliadka sa začína v Čínskej izbe, kde majú vystavené staré vyrezávané kreslo. Legenda hovorí, že ak si doň sadne mladá slobodná žena, ktorá sa chce vydať, do roka a do dňa sa jej želanie splní. Poverčivá Sylwia odmietla, ja som sa na tom zasmiala a bez problémov som si do kresla sadla. O tri dni som stretla Travisa a do roka a do dňa skutočne bola svadba.

Fotka fotky známeho kresla na vrchole Smith Tower

Spolu s mnohými ďalšími medzinárodnými študentami sme sa ocitli na lodi Arctic Star, na ktorej sme sa preplavili takmer celou Aljaškou. Kam pôjde loď, závisí od výskytu lososov, a my sme ich naháňali pozdĺž celého polostrova. Vyhliadkovú plavbu zo Seattlu do Anchorage, za ktorú turisti platia tisíce, sme absolvovali zadarmo. Po príchode na loď sme prešli bezpečnostným školením, vyfasovali gumáky, žlté gumové montérky a k tomu slušivý žltý kabátik, ktorý neprepúšťa vodu. Vyrábajú sa aj v iných farbách, no optimistická žltá spraví aj z Gisele Bündchen vysmiateho Teletubíka. Potom nasadiť rukavice — a hurá do roboty! Pracovali sme na tri 16-hodinové zmeny a prevádzka bežala takmer nonstop. Stroje sa zastavili, len keď došli ryby, a vtedy sme robili veľké upratovanie. Stávalo sa to vždy na konci sezóny, takže mašiny bežali v kuse aj dva týždne, kým im nedostatok rýb konečne doprial oddych. My spracovávatelia rýb sme mali oddych častejšie. Povinné boli pätnásťminútové prestávky každé tri hodiny, každých šesť hodín sa podávalo hlavné jedlo a obedná pauza bola polhodinová.

Aha, žralok! Niekedy sa medzi lososmi ocitol aj takýto exotický návštevník

Loď bola rozdelená na niekoľko oddelení. Najviac ľudí bolo pri čistení rýb, asi šesťdesiat. Osem chalanov sa skrývalo v podpalubí, kde boli mraziace boxy. Dvadsať mužov zas pracovalo v „case-upe“, kde sa zmrazené ryby balili do vreciek a škatúľ, a napokon šesť dievčat vrátane mňa spracovávalo lososie ikry. Key staff, teda celoroční zamestnanci lode, si sedeli pohodlne v kancelárii. Mali sme aj Filipínky, ktoré nám prali a starali sa o čistotu, amerického kuchára, lekára a, samozrejme, námorníkov na palube, ktorí zabezpečovali plynulý chod lode. Arctic Star bola odrezaná od sveta, v kancelárii sme mali iba malú satelitnú vysielačku pre prípad núdze. Občas fungovali aj telefóny, ale po incidente, keď černoch rozzúrený dlhý čakaním udrel Hispánku do tváre, ich vedenie za trest vyplo. Takže žiadny internet, televízor, rádio, noviny, časopisy, mobily, nič. Len ja, stovka iných ľudí, príroda a more.

Slávna loď Arctic Star, na ktorej sa začali mnohé dlhotrvajúce priateľstvá i manželstvá

 

Na palube sa zišli ľudia z celého sveta. Slovenskú vlajku som nereprezentovala sama, ku koncu júna prišiel Martin z Horného Moštenca a traja Česi. My Európania sme spôsobovali americkým kolegom hlavybôľ, keď sme sa snažili vysvetliť polohu svojho štátu na mape. Najviac si to zrejme odniesla Sylwia z poľského Lodžu. Bola veľmi priateľská, a tak neraz dostala ponuku odfotiť sa, pretože „ešte nemám fotku s ruským dievčaťom”. Na to, že ona nie je z Ruska, ale z Poľska a dotyčnému fotkychtivému záujemcovi nepomôže, odvetil: „A to nie je tá istá krajina?” Iný si pomýlil Poľsko s Holandskom (Poland – Holland) a šťastne jej oznámil, že on vie, kde to je, lebo kedysi bol v ich hlavnom meste Amsterdame. Slovensko až takú pozornosť nevzbudzovalo, pretože sa našlo zopár jednotlivcov, ktorí kedysi počuli o tajomnej krajine nazývanej Czechoslovakia. Len sa sem-tam spýtali, kto vyhral vojnu, keď sme sa rozdelili... A Martin zo slovenského Horného Moštenca sa stal najpopulárnejším mužom na lodi hneď po tom, čo oznámil, že pochádza z mesta „Horny“, čo v preklade znamená Nadržaný. Zvyšok názvu už nikoho nezaujímal.

Mladosť - pochabosť

 
Ale naspäť k mojej love story. Do Travisa som sa zamilovala na prvý pohľad. V prvý večer na lodi sme stáli vonku na palube a Sylwii sa pokazil fotoaparát. Nikto s našimi východoeurópskymi znalosťami angličtiny nemal dostatok odvahy na to, aby niekoho z Amíkov poprosil o pomoc, no ja som to zobrala ako skvelú príležitosť sa s jedným z nich zoznámiť. Travis bol z Kalifornie, vysoký, modrooký blondiak s úžasne bielymi zubami. Na lodi pracoval asi dva roky. Prvý raz sme sa pobozkali presne päť dní po tom, ako sme sa stretli. Neustále som kvôli nemu sedela na palube, nosila mu čaj (ktorý si odo mňa bral, lebo som sa mu tiež páčila, no nepil ho, lebo čaj neznáša), až ma raz pozval na romantické rande o polnoci pri ohni. Tam sa ma neromanticky spýtal, čo by som povedala, ak by ma pobozkal – vraj mali len nedávno seminár o obťažovaní na pracovisku, tak si chcel kryť chrbát.

Stratila som hlavu. Moja spolubývajúca Sylwia videla, ako som na tom, a snažila sa mi zabrániť zamilovať sa. Jej sa čosi podobné stalo pred rokom, chodila s Kolumbijčanom Oscarom a vedela, že ho už viac neuvidí. Ja som jej len povedala: „Tohto muža si vezmem a budem s ním mať deti.”

Naša svadba na Starom zámku v Banskej Štiavnici

Do roka a do dňa, presne ako to predpovedalo čarovné kreslo v Seattli, sme mali svadbu. Narodil sa nám syn Travisko, ja som si na Slovensku dokončovala magisterský titul a Travis zostal pracovať na lodi na Aljaške, až kým som sa ako čerstvá magisterka s tromi kuframi a batoľaťom v kočíku konečne v roku 2009 nepresťahovala za ním do Kalifornie. Nebola som jediná, ktorá sa za svojho priateľa z lode vydala, ale jediná, ktorej to vydržalo až dodnes. Tento rok sme oslávili dvanáste výročie a musím povedať, že sme sa skutočne našli. Napriek tomu, že sme obaja vyrastali v úplne iných krajinách, v úplne iných rodinných podmienkach, máme prekvapivo rovnaké názory, ciele a všeobecne postoj k životu. Akurát sme sa museli nájsť tisíce kilometrov od našich domovov, na malej rybárskej lodi uprostred Aljašského zálivu.

Nabudúce vám poviem, ako to bolo s mojím legálnym statusom po prisťahovaní do USA, ako som sa dopracovala k zelenej karte a neskôr aj k občianstvu a koľko vlastne v Kalifornii žije Slovákov.

Nasledujúca časť

Ako som sa stala spisovateľkou, Part 4