Ako som sa stala spisovateľkou, Part 2
Predtým, ako som sa stala spisovateľkou, som bola novinárka. A novinárkou som sa stala preto, lebo som chcel byť spisovateľka? Život je niekedy úplne naopak. Poďte si o tom prečítať.
Predchádzajúca časť
 |
| Od písacieho stroja k počítaču |
Od detstva som si vyrábala vlastné časopisy, písala poviedky a nápady na poviedky. Všetko ručne, prvý počítač som dostala až niekedy v maturitnom ročníku. Ani tento technologický hendikep mi nezabránil v tom, keď som na gymnáziu stála pri založení študentského časopisu S.R.O. Neručíme za nič! (Dodnes som pyšná, že časopis už dlhé roky nesie meno, ktoré som mu vymyslela.) Články sme písali počas hodiny informatiky alebo po škole na školských počítačoch, zalamovali ich vo Worde a tlačili na kancelársky papier, ktorý sme potom rozkladali na parapetoch a dávali dokopy pomocou zošívačky. Výtlačky sa predávali za 5 korún za kus a peniaze išli naspäť na kúpu papier a toner. To boli časy! Časopis sa neskôr umiestnil v súťaži Štúrovo pero, takže jeho noví redaktori úspešne kráčajú v našich stopách.
Do časopisu som prispievala mnohými určite hodnotnými dielami, ale moja najobľúbenejšia rubrika bola „Rainbow radí, ako sa zabiť“, kde som so suverenitou pätnásťročnej žaby vtipným spôsobom opisovala rozličné nereálne spôsoby, ako zísť z tohto sveta. Vyslúžila som si za to posedenie u školskej psychologičky pani Kubíčkovej, ktorá mala vážne obavy o moje duševné zdravie, a zákaz riaditeľky v rubrike pokračovať. Zvyšok mojich stredoškolských rokov som písala menej pohoršujúce články o kultúre, hudbe a snívala som o vysokej škole, kde budem slobodná!
Hoci ma prijali na všetky tri školy, na ktoré som si podávala prihlášky, v septembri 2004 som nastúpila na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského na Katedru žurnalistiky. Tam som sa dozvedela, že kredity sa dajú získať aj za redakčnú prax – ak pracujete v nejakej redakcii a donesiete do školy ukážku článkov v tlači (alebo príspevkov v rádiu či televízii), tak získate jeden či dva kredity. Začala som rozmýšľať, kde a o čom by som tak mohla písať. V tej dobe som bola veľkou fanynkou metalovej hudby a všimla som si, že môj obľúbený tínedžerský časopis Kamarát akosi nemal rubriku zameranú na túto hudbu. Na blind som teda napísala šéfredaktorovi Vladovi Topercerovi, či by nechcel novú redaktorku, a týmto emailom odoslaným zo starého počítača univerzitnej knižnice sa začala naša dlhoročná spolupráca, ktorá sa neskôr premenila na dlhoročné priateľstvo. Do Kamaráta som za tie roky písala snáď o všetkom, začala som metalovou hudbou, neskôr som písala o móde, kráse, celebritách, rozličné kvízy, horoskopy, skutočné príbehy, mystery... S týmto časopisom sa spája veľká časť môjho profesionálneho života a Vlado je dodnes môj najobľúbenejší šéfredaktor.
Malá ukážka toho, čo som za tie roky spáchala v časopise Kamarát
Počas práce pre Kamarát som tiež objavila skvelú výhodu, ktorá patrila k povolaniu novinárky – vstup na koncerty zadarmo. Stačilo povedať dve silné slovíčka „novinárska akreditácia” a odrazu som sa bola pozrieť na Slayer, HIM, Cradle of Filth, robila som rozhovor s mojím idolom Tuomasom Holopainenom z Nightwishu a podobne. Pridajte si k tomu akreditáciu pre fotografa, teda kamaráta, ktorý by chcel koncert tiež vidieť, ale nechce sa mu platiť, a odrazu som bola celkom populárna.
Metalistka Ninka
Okrem Kamaráta som sa snažila preraziť aj na poli „serióznej“ žurnalistiky. Môj úplne prvý vážny článok bol uverejnený v dnes už nefungujúcom časopise Formát a bol o graffiti/pomaľovaných stenách na gymnáziu Laca Novomestského (tuším?). Po ňom mal nasledovať článok o Martine Schindlerovej zo Superstar, ale kým som článok stihla dopísať, časopis skrachoval. Presunula som sa teda do denníka Pravda, kde som prispievala do prílohy Pravda Ženy. Podobným spôsobom, ako som sa ponúkla časopisu Kamarát, som sa ponúkla aj mesačníku Eva a splnila som si tak jeden zo snov, keď som sa stala ich pravidelnou prispievateľkou. Písala som tiež pre Madam Eva, OK! Magazín, dlhé roky píšem tiež pre časopis Emma.
Asi moja najzábavnejšia práca bola v redakcii šoubiznisu tlačovej agentúry TASR. Pracovala som tam počas tretieho ročníka na výške. Chodila som po rozličných akciách, krstoch kníh a cédečiek, premiérach a iných fancy eventoch, poslali ma na premiéru filmu Dracula až do Prahy, stretla som sa s mnohými kedysicelebritami aj dnesužcelebritami a domov som sa pravidelne vracala nočákmi niekedy nadránom.
Potom som otehotnela a začala písať pre rozličné online magazíny, keďže bolo jednoduchšie tralalákať sa po sídlisku s kočíkom a laptopom ako behať po akciách a robiť rozhovory s prominentami. Mať vybudovanú sieť klientov mi padlo vhod, pretože v septembri 2009 som si ako čerstvá magisterka žurnalistiky zbalila tri kufre a presťahovali sme sa so synom za manželom do Kalifornie. To som mala čerstvých 23, pocit, že život je gombička, a neurčitý nápad na knihu, ktorú som chcela dokončiť do doby, kým budem mať 25. Potom 27. Potom 30. Ďalšie „potom“ už našťastie neprišlo, keďže sa mi Pokušenie s vôňou Gucci (pracovný názov Stretneme sa pod košickou hviezdou) podarilo dokončiť v roku 2018, na jar som rukopis poslala do Ikaru, v lete som dostala odpoveď, že ho berú, na jeseň som ho s pomocou redaktorky zredigovala a kniha vyšla na konci apríla 2019.
Syn, manžel, Kalifornia... ako som sa zoznámila s láskou môjho života a prečo som sa presťahovala do Spojených štátov amerických si prečítate nabudúce.
Do časopisu som prispievala mnohými určite hodnotnými dielami, ale moja najobľúbenejšia rubrika bola „Rainbow radí, ako sa zabiť“, kde som so suverenitou pätnásťročnej žaby vtipným spôsobom opisovala rozličné nereálne spôsoby, ako zísť z tohto sveta. Vyslúžila som si za to posedenie u školskej psychologičky pani Kubíčkovej, ktorá mala vážne obavy o moje duševné zdravie, a zákaz riaditeľky v rubrike pokračovať. Zvyšok mojich stredoškolských rokov som písala menej pohoršujúce články o kultúre, hudbe a snívala som o vysokej škole, kde budem slobodná!
Hoci ma prijali na všetky tri školy, na ktoré som si podávala prihlášky, v septembri 2004 som nastúpila na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského na Katedru žurnalistiky. Tam som sa dozvedela, že kredity sa dajú získať aj za redakčnú prax – ak pracujete v nejakej redakcii a donesiete do školy ukážku článkov v tlači (alebo príspevkov v rádiu či televízii), tak získate jeden či dva kredity. Začala som rozmýšľať, kde a o čom by som tak mohla písať. V tej dobe som bola veľkou fanynkou metalovej hudby a všimla som si, že môj obľúbený tínedžerský časopis Kamarát akosi nemal rubriku zameranú na túto hudbu. Na blind som teda napísala šéfredaktorovi Vladovi Topercerovi, či by nechcel novú redaktorku, a týmto emailom odoslaným zo starého počítača univerzitnej knižnice sa začala naša dlhoročná spolupráca, ktorá sa neskôr premenila na dlhoročné priateľstvo. Do Kamaráta som za tie roky písala snáď o všetkom, začala som metalovou hudbou, neskôr som písala o móde, kráse, celebritách, rozličné kvízy, horoskopy, skutočné príbehy, mystery... S týmto časopisom sa spája veľká časť môjho profesionálneho života a Vlado je dodnes môj najobľúbenejší šéfredaktor.
Asi moja najzábavnejšia práca bola v redakcii šoubiznisu tlačovej agentúry TASR. Pracovala som tam počas tretieho ročníka na výške. Chodila som po rozličných akciách, krstoch kníh a cédečiek, premiérach a iných fancy eventoch, poslali ma na premiéru filmu Dracula až do Prahy, stretla som sa s mnohými kedysicelebritami aj dnesužcelebritami a domov som sa pravidelne vracala nočákmi niekedy nadránom.
Potom som otehotnela a začala písať pre rozličné online magazíny, keďže bolo jednoduchšie tralalákať sa po sídlisku s kočíkom a laptopom ako behať po akciách a robiť rozhovory s prominentami. Mať vybudovanú sieť klientov mi padlo vhod, pretože v septembri 2009 som si ako čerstvá magisterka žurnalistiky zbalila tri kufre a presťahovali sme sa so synom za manželom do Kalifornie. To som mala čerstvých 23, pocit, že život je gombička, a neurčitý nápad na knihu, ktorú som chcela dokončiť do doby, kým budem mať 25. Potom 27. Potom 30. Ďalšie „potom“ už našťastie neprišlo, keďže sa mi Pokušenie s vôňou Gucci (pracovný názov Stretneme sa pod košickou hviezdou) podarilo dokončiť v roku 2018, na jar som rukopis poslala do Ikaru, v lete som dostala odpoveď, že ho berú, na jeseň som ho s pomocou redaktorky zredigovala a kniha vyšla na konci apríla 2019.
Syn, manžel, Kalifornia... ako som sa zoznámila s láskou môjho života a prečo som sa presťahovala do Spojených štátov amerických si prečítate nabudúce.
Nasledujúca časť
No comments: