Lukratívny bonus

Kat

Kat sedela netrpezlivo v malej kaviarni v centre mesta. Čakala na Stana, ktorý si dával načas, čo bolo pre neho netypické. Stano bol spoľahlivý, zodpovedný a v deviatich prípadoch z desiatich si mohla podľa neho nastaviť hodinky. Dnes bol zjavne ten desiaty.
„Soráč,“ objavil sa zadýchane vo dverách a doniesol so sebou závan chladného vzduchu, ktorý veštil dážď. S buchnutím hodil na lavicu ťažkú čiernu tašku. „Musel som zostať o pár minút dlhšie, kopíroval som si nejaké zložky, lebo večer budem pracovať z domu,“ vysvetľoval, pokým si z hlavy skladal šiltovku, vyhŕňal rukávy na čiernej košeli a skladal pod stôl nadpriemerne dlhé nohy.
„Aj ja by som mala...“ prikývla Kat. Pracovali v rovnakej budove, Kat na treťom, Stano na siedmom poschodí. Zoznámili sa pred pár rokmi na prízemí v závodnej jedálni. Kat siahla po poslednej paradajkovej polievke, na ktorú sa jej zbiehali slinky už od rána. Lahodná hustá polievka s veľkými mäkkými haluškami a nastrúhaným syrom jej pomotala hlavu tak dôkladne, že si cestou do pokladne nevšimla Stanovu čiernu tašku, ktorú mal polozastrčenú pod svojou stoličkou. Kat sa potkla a polievka skončila na kolegovi z učtárne. Stano sa, samozrejme, hanbil ako pes. Rozhodol sa jej to vynahradiť pozvaním na kávu, kde obaja zistili, že okrem toho, že sú kolegovia, majú spoločnú záľubu v cestovaní, adrenalínových športoch a talianskej kuchyni. Stali sa z nich kamaráti na život a na smrť.
„Alebo v bohatstve i chudobe,“ často žartovala Kat. Bratislavské hypotéky im obom poriadne nabúrali rozpočet, a niekedy ani nadčasy či extra práca z domu nepomohla vyrovnať deficit po zaslúženej dovolenke, ktorú si dopriavali každých pár mesiacov.
„Mám novinky,“ povedala Kat nečakane a vytiahla z batohu telefón. „Pamätáš sa, keď sme sa rozprávali o tom, že spolu utečieme na kraj sveta?“
Stano pobavene zdvihol obočie.
„Metaforicky. Ale toto je skutočné. Počúvaj,“ povedala nadšene a otvorila telefón so stránkou, na ktorú sa posledných pár dní nevedela prestať pozerať. Dramaticky si odkašľala a začala čítať.

Hľadáme manželský pár na správu veľkého rodinného sídla s priľahlou záhradou v širšom okolí Bratislavy. Hlavnou náplňou práce je starostlivosť o technický stav nehnuteľnosti so záhradou a zabezpečenie plynulého chodu domácnosti. Požiadavky: pracovitosť, diskrétnosť, spoľahlivosť, manuálna zručnosť. Ubytovanie a strava sú k dispozícii priamo v sídle zadarmo. Po zamestnaní po dobu viac ako 12 mesiacov lukratívny bonus. Viac info na osobnom stretnutí. Životopisy oboch manželov posielajte na praca.spravca@gmail.com.

„Čo na to povieš?“ povedala triumfálne.
„Neviem,“ zamyslel sa Stano a pošúchal si bradu. Kat videla, že ho ponuka zaujala. A mala prečo. Stano svoju prácu nenávidel rovnako ako ona, ak nie viac. Túžil cestovať, spoznávať svet, no viazali ho putá menom kancelárska práca, hypotéka, a mama, ktorá by ho zabila, ak by len tak dal výpoveď.
„Len si to predstav. Dáme výpoveď. Odídeme aspoň na ten rok. Prenajmeme naše byty. Niekto iný nám zaplatí hypotéku, a možno aj čosi naviac. Ubytko, jedlo a teda aj všetky účty zaplatí zamestnávateľ. Takže nielenže ušetríme, ale poriadne na to aj zarobíme! Čo ty na to?“ Od nadšenia jej svietili oči. Na ponuku práce narazila náhodou. Bol to jeden z jej malých ranných rituálov, po príchode do práce si v kuchynke spravila kávu, z jedálne vzala šišku a kus ovocia, a kým jej chladla káva a do kancelárie sa trúsili kolegyne, Kat si čítala ponuky práce. Čím bláznivejšie, tým lepšie. Naštartovali jej fantáziu a do piatej si krátila nudné mítingy a nekonečné excelové výkazy snívaním o tom, aké by to bolo pracovať ako osobná asistentka generálneho riaditeľa, šoférka limuzíny v reklamnej agentúre či výčapníčka v dedine pri Košiciach, ktorá nemala viac ako 500 obyvateľov. Ale toto, toto bolo iné. Nad touto ponukou sa zamyslela o trochu hlbšie. Z predchádzajúcich brigád v zahraničí mala skúsenosti s prácou chyžnej, pracovala vo väčších i menších hoteloch, takže presne vedela, čo sa od podobnej práce dalo čakať. O plynulý chod vlastnej domácnosti sa starala sama už takmer dva roky, a ani raz sa jej neminul toaletný papier. To je predsa úspech, nie? A hoci sama nevedela ohodnotiť svoju pracovitosť, diskrétnosť, spoľahlivosť a manuálnu zručnosť, vedela, že v práci aj napriek minimálnemu úsiliu stúpala nahor. Povýšenie sem, zvýšenie platu tam, niekoľkokrát sa jej zmenil titul na lepší – a ona sa stále od deviatej do piatej nudila. Potrebovala zmenu. Najlepšie takú, ktorá jej prinesie veľa peňazí za málo muziky. Napríklad viesť domácnosť nejakému zbohatlíkovi v jeho veľkom rodinnom sídle s priľahlou záhradou, a popri tom šetriť napríklad na cestu okolo sveta.
„Tak čo ty na to?“ dívala sa s očakávaním na Stana. „Nezabudni na ten lukratívny bonus,“ dodala spevavo. 
„Budem si to musieť premyslieť,“ povedal, no Kat videla, že je napoly zlomený. Bol predsa len z menšieho mesta, do ktorého sa často vracal a mame, vdove, pomáhal s prácou okolo domu i záhrady. Táto práca bude pre neho hračka.
„Jasné, takéto rozhodnutia sa nerobia z minúty na minútu,“ súhlasila veľkodušne. „Objednáme si?“ zamávala na čašníka.
No ešte skôr, ako sa pred nimi objavilo objednané jedlo, Stanovi tri razy zazvonil telefón. Prvá bola mama. Chcela sa uistiť, že jej malý chlapček (Stanovi ťahalo na tridsiatku) sa bezpečne dostal domov a má pred sebou teplu večeru. Druhý bol Stanov spolubývajúci. Oznámil mu, ze ich spoločná mačka mu na vankúši nechala nechutné lepkavé prekvapenie. Nedostatok pozornosti znášala niekedy horšie ako jeho matka. A tretí bol jeho šéf. Stanove výkazy za posledný štvrťrok neboli práve najpresnejšie a ak mu ten najnovší nedoručí do pätnástich minút, tak sa ráno nemusí unúvať chodiť do práce.
Stano si unavene masíroval stuhnutý krk. „Pošlem ti ten životopis, okej?“ povedal unavene. 
Kat sa na tvári rozlial široký úsmev. „Nemusíš,“ zacerila sa. „Už som ho poslala. Aj môj. Aj nás sobášny list. Neveril by si, čo sa dnes dá všetko nájsť na webe. A hlavne, tá práca je naša,“ zhlboka sa nadýchla. „Teda, ak ju chceme. Poslala som tam email už pred pár dňami. Jedine, čo teraz musíme spraviť, je dať výpoveď. Namiesto nekonečných porád a bezduchých emailov kolegom v Paríži sa budeme môcť venovať starostlivosti o technický stav nehnuteľnosti so záhradou a zabezpečenie plynulého chodu domácnosti, zatiaľ čo im na účet budú naskakovať peniaze z výplaty a k tomu z prenájmu. A ktovie, čo to tak môže byť ten lukratívny bonus?“
Stano sa na ňu neveriacky pozrel a potom sa rozosmial. 
„Tak čo?“ spýtala sa ho nedočkavo Kat. 
„Tak nič. Takéto dobrodružstvo sa skratka neodmieta. Aj tak to mám nahnuté. V piatok dám výpoveď,“ povedal.  

             Annamária

Dusný júnový večer prerušilo zaburácanie hromu. Tmavomodrú oblohu preťal na dvoje ostrý blesk a na prašnú cestu vedúcu k ošarpanému kaštieľu dopadli prvé ťažké kvapky vody.
„Katarína! Ide búrka. Zatvorte prosím všetky okná na západnej strane budovy,“ zavolala Annamária na gazdinú a zabuchla za sebou vchodové dvere.
Katarína, mladá tmavovlasá žena s iskrivými zelenými očami, sa poslušne vyšla z haly, kde až doteraz triedila príbory. V kaštieli Sobotište bolo vždy čo robiť. Raz to bolo umývanie okien, inokedy drhnutie starobylých parkiet. Dnes sa triedili príbory. Ráno Annamária prikázala Tomášovi, aby z pivnice doniesol niekoľko mimoriadne ťažkých krabíc, a poukladal ich na biele plachty, ktoré v hale natiahla jeho manželka Katarína. Na ich prekvapenie sa v nich skrývalo niekoľko stoviek strieborných lyžíc, vidličiek a nožov. 
„Každá rodina si do kaštieľa priniesla vlastné striebro, po ich odchode ho len tak hodili do pivnice. Ktovie, koľko kompletných setov sa tu skrýva...“ povedala svojim typickým neurčitým tónom a nechala Katarínu, nech sa zaprášenými kúskami príborov prehrabáva sama. Ostatne, za to ju predsa platila.
Annamária sa namiesto toho vybrala na prechádzku do sadu. Z lavičky pod čerešňovými stromami obťažkanými lákavým ovocím sledovala, ako sa v šere zapadajúceho slnka zvýrazňuje silueta kaštieľa. Bolelo ju celé telo, prejsť niekoľko desiatok metrov odo dverí do sadu jej trvalo dlhšie, ako zvyčajne. Aj teraz, keď začula, že sa blíži búrka, sa niekoľkokrát pokúšala postaviť. Zradili ju však kolená. Za ucho si kostnatou rukou zastrčila prameň bielych vlasov a vo vodnatých modrých očiach sa jej zaleskli slzy. Už len pár hodín a opäť si ukradne ďalší rok života.
O pár hodín neskôr za sebou búrka nechala len svieži chladný vzduch a zopár mlák na početných chodníkoch okolo kaštieľa. V jednej z jeho tmavých miestností sedela Annamária a dívala sa na uhlíky dohorievajúceho ohňa. „Ešte chvíľu, to vydržíš,“ šepkala. Minútová ručička na hodinách sa lenivo posunula dopredu. Do polnoci zostávalo menej ako päť minút.
Annamária sedela v kresle a ťažko sa jej dýchalo. Každý jej nádych a výdych bol plný pískania, vŕzgania a praskania. Nohy ju neposlúchali, tak ako kedysi – čo, kedysi, ešte pred pár mesiacmi bola plná energie. Ale táto sprostá kliatba...
Hodiny konečne odbili polnoc. Annamária sa vzpriamila na stoličke a zazvonila na gazdinú. Určite už spí, pomyslela si. Škoda jej. Celkom mi prirástla k srdcu... Ale odo dňa, kedy Katarína s Tomášom podpísali zmluvu a stali sa zamestnancami kaštieľa Sobotište, uplynul presne rok. Bol čas im vyplatiť ich lukratívny bonus.
O pár minút sa na chodbe ozvali ľahké kroky. Katarína jemne zaklopala na dvere.
„Volali ste ma, pani grófka?“
Annamária sa na ňu skúmavo zadívala. Táto Katarína bola zo všetkých Katarín najlepšia. Aj o polnoci vstávala s úsmevom. Bez opýtania ju volala pani grófka – predchádzajúca Katarína mala so šľachtickým titulom v dvadsiatom prvom storočí zásadný problém. A hlavne, vždy spravila, o čo ju Annamária požiadala, bez zaváhania a bez reptania. Bude jej skutočne chýbať...
„Katarína, poďte bližšie, nevládzem hovoriť nahlas,“ zašepkala. „Pamätáte sa, keď ste pred rokom podpísali zmluvu-„ Annamária sa prudko rozkašľala, „že vás na jej základe čaká lukratívny bonus?“
„Áno,“ prikývla Katarína s otázkou v očiach. „Už je to rok?“ spýtala sa.
Annamária slabo prikývla.
„Nemal by tu byť aj Tomáš?“
„Nie,“ zašepkala Annamária. „Pre neho mám pripravené čosi iné. Ale najprv ťa chcem niečím obdarovať. Poď bližšie, dievča moje, nech ti to dám,“ pokývala rukou a ukázala na dlhú zamatovú krabičku, ktorá spočívala na stolíku vedľa jej kresla. Roztrasenými rukami s pečeňovými škvrnami ju otvorila a odhalila skvostný náhrdelník posiaty drahými rubínmi. Všimla si, ako sa Kataríne rozžiarili oči. Mladá žena si poslušne sadla pred kreslo a nastavila krk, aby jej naň Annamária zavesila šperk.
Namiesto chladného kovu však Katarína na svojom krku ucítila teplý dych svojej zamestnávateľky. Potom ostrú bolesť a pred očami sa jej zatmelo.
Annamária hladno sala životodarnú krv. Napiť sa mohla len raz za rok, a jej obeťou musela byť vydatá žena menom Katarína. Prečo? Na to v priebehu storočí už zabudla. Možno ju jedna z Katarína prekliala. Možno bola jej prvou obeťou. Možno... ale to je teraz už jedno. Na to, čo sa stalo v Sobotišti v roku 1376, nerada spomínala. Nebola to jej najsilnejšia chvíľka. Zato na pravidelnú premenu sa celkom tešila. Annamária si vychutnávala kovovú chuť životodarného moku a vnímala, ako sa jej telo napína novou energiou. Sledovala, ako sa jej vyhládzajú vrásky, vyrovnáva chrbát a napravuje zrak. Šedivé vlasy boli odrazu čierne, telo mladé a svalnaté. 
Pozrela sa na zem, kde bez duše ležalo jej staré telo. Bola to chyba, vybrať si starú gazdinú. Takmer to v jej tele nevydržala ani rok, stále ju niečo pichalo a bolelo. Jemne pohladila svoju starú tvár, plnú vrások, a zasunula jej zablúdený prameň šedivých vlasov za ucho. Potom jej z krku sňala rubínový náhrdelník a zavesila si ho okolo krku. 
V tme sa zaleskli jej novo zelené oči. Bol čas odovzdať lukratívny bonusTomášovi. Podľa toho, ako často sa vášnivé stonanie nieslo prázdnymi chodbami kaštieľa, bozkom na krk od svojej manželky nikdy nevedel odolať. 
Našťastie, s upratovaním po predchádzajúcich zamestnancoch sa ponáhľať nemusí. Nová gazdiná povedala, že nastúpiť môžu až o pár dni, keď manžela presvedčí, aby v piatok dal výpoveď.

No comments:

Powered by Blogger.