V posledný augustový pondelok si Katarína sadla za stôl v kancelárii v centre mesta. Na hŕbe dokumentov, ktoré ju čakali na stole, sa odrážalo mäkké ranné svetlo. Drevená podlaha starej budovy občas zavŕzgala, snažila sa jej pripomenúť, že pamätá iné časy – tie lepšie. Katarína vedľa klávesnice položila hrnček s ešte pariacou sa kávou a natiahla sa po slúchadlá. Pripravená čeliť produktívnemu dňu, nasadila si ich na uši, otvorila svoju obľúbenú hudobnú apku a… nič. Ticho. Ešte raz skúsila stlačiť tlačidlo. Nič. Neozval sa ani jeden tón.

Spočiatku to brala pokojne. Možno sa len vybila batéria, pomyslela si, hoci si bola istá, že slúchadlá pred víkendom nabila. Zapojila preto kábel, počkala niekoľko minút a potom to skúsila znova. Nič. Stále len ticho. Žiadne známe pípnutie naznačujúce, že sa slúchadlá úspešne pripojili. V tom momente sa z jej tváre vytratila trpezlivosť, ktorú si budovala od šiestej ráno, keď jej budík zazvonil po tretí raz a ona si uvedomila, že je skutočne čas vstávať.

„Tak toto je ale začiatok týždňa,“ povzdychla si a pozrela sa na monitor, kde jej inbox začal vybuchovať prijatými emailmi ako ohňostroj.

Katarína sa ešte raz pokúsila oživiť slúchadlá, no márne. Bola odkázaná na milosť a nemilosť bežným zvukom, ktorým sa tak usilovne vyhýbala. S povzdychom to vzdala a slúchadlá položila na stôl vedľa hrnčeka, v ktorom pomaly chladla káva.

Prvé ju vyrušili jej vlastné prsty ťukajúce na klávesnici. Potom monotónne hučanie klimatizácie. Zavŕzganie kolegovej stoličky. Stará kopírka, ktorá ako naschvál vydávala zvuk ako lodný parník. Niečí smiech, ktorý sa ozýval až z kuchynky. A tie kroky! Vždy, keď niekto prešiel okolo jej dverí, bolo to, akoby mal na nohách namiesto topánok kopytá. Katarína cítila, ako sa jej zrýchľuje pulz a každé jedno dupnutie jej zvyšovalo tlak v spánkoch.

„Je to len otázka času,“ klamala samu seba. No bez hudby ju rozptyľovalo všetko. Zvuky, ktoré si predtým ani nevšímala, ju vyrušovali najviac. Tikot hodiniek, hučanie vody v potrubí, škrabanie pera na papier.

Keď hodiny na veži odbili poludnie, uvedomila si, že deň sa ešte ani poriadne nezačal, a ona už bola unavená. Do konca pracovného dňa mala Katarína pocit, akoby ju svet schválne bombardoval všetkým, čo vydávalo akýkoľvek zvuk.

„Zajtra si kúpim nové slúchadlá,“ zašomrala si pod nosom a s úľavou odoslala posledný email.

A vtedy to po prvý raz počula.

Niečo v budove treslo tak hlasno, že Katarína takmer nadskočila na stoličke.

„Preboha!“ obzrela sa vyľakane okolo seba. „Čo to dopekla bolo?“

„V pohode, to boli len dvere butiku odvedľa. Predavačka asi nemala dobrý deň,“ zachechtal sa kolega Miro.

„Vedľa je butik?“ Katarína sa márne snažila vybaviť si, čo sa nachádza vo vedľajšej budove.

„Áno, butik s oblečením. Vlastní ho taká staršia pani. Nikdy si si ho nevšimla?“ odpovedal Miro pobavene.

„Vlastne áno. Ale nikdy som tam nebola,“ dodala zamyslene. Bolo to zvláštne. Keď nastúpila do práce v kancelárii v centre mesta, často obdivovala oblečenie vo vedľajšom výklade. Niekoľkokrát si predstavovala, ako po práci vojde dovnútra a vyskúša si niektoré z tých krásnych šiat a kabátov, čo v ňom videla. Nikdy to však nestihla. Butik otvorili dávno po tom, kedy došla do práce, a keď z nej o šiestej odchádzala, jeho dvere boli zamknuté. Teraz ju to však zamrzelo, že sa tam nikdy nezastavila. Všetky tie rána, keď sa za oknom mihali svetlá a oblečenie na figurínach menilo svoju podobu. A napriek tomu si nikdy nevšimla, kto tam pracuje. Ani kedy vlastne majú otvorené.

Na druhý deň ráno, keď prichádzala do práce, Katarína sa zastavila pri butiku, aby si konečne poriadne pozrela jeho výklad. Napriek tomu, že leto sa chýlilo ku koncu, jej pohľad padol na jednoduché sandále a letné šaty. Šaty boli biele s jemným kvetinovým vzorom, niečo, ideálne na prechádzku po meste, keď je slnko vysoko a čas sa trochu spomalí. Škoda, že je obchod zatvorený, hneď by si ich vyskúšala, pomyslela si.

„Tak čo, už si spomínaš, že je tu butik?“ pobavene prehodil Miro, ktorý sa objavil vedľa nej. „Jasné. A náhodou celkom štýlový,“ zasmiala sa Katarína a ponáhľala sa za ním do starej budovy, na ktorej jej držal dvere.

Hore vo svojej kancelárii si sadla za stôl a zapla počítač.

„Už aby tu boli tie nové slúchadlá,“ povedala s povzdychom. Aj keď si ich objednala včera večer, skôr ako zajtra určite nedorazia. Ponorila sa teda do práce. Čas plynul pomaly, a Katarína stále vnímala všetky zvuky, tak ako včera. Jeden jej však vŕtal v hlave viac ako ostatné – ten hlučný zvuk buchnutia dverí od butiku. Bude mať dnes šťastie a predavačka sa oneskorí, takže sa bude môcť po práci zastaviť sa a vyskúšať si tie pekné šaty?

Namiesto toho počula, ako predavačka za sebou zatresla dvere pri odchode na obed. No o 17:35, takmer presne ako v predchádzajúci deň, počula to buchnutie znova. Tento raz to však bolo ešte hlasnejšie a ešte nečakanejšie. Katarína sa opäť strhla.

Ticho. V kancelárii už okrem nej a prázdnych stoličiek kolegov nebol nikto. Námestie za oknami, zvyčajne plné turistov, sa pripravovalo na nočnú smenu, kedy sa útulné kaviarničky zmenia na kokteil bary a namiesto rodín s deťmi lavičky v meste zaplaví zábavychtivá mládež. No to buchnutie... Tentoraz akoby prišlo priamo spoza steny, takmer pri jej vlastnom stole. Predavačka asi nemala dobrý deň a rozhodla sa svoju zlosť vybiť si na nevinných dverách.

Pri odchode z kancelárie si Katarína všimla, že vo výklade zmizli šaty aj sandále, ktoré ráno tak obdivovala, a pribudlo tam niekoľko jesenných kabátov.

„Už bolo načase,“ pokrútila hlavou a s pocitom mierneho sklamania odkráčala domov.

Na ďalší deň nemala čas sa zastaviť a obdivovať výklad, pretože mala telefonát s klientom a do práce šla napriek tomu neskoro. Popoludní jej recepčná doniesla práve doručený balík. Konečne nové slúchadlá! Keď si ich vzala do rúk, prišlo jej zvláštne, ako ťažko si bez nich dokázala predstaviť svoju prácu. Hoci bola zvukom okolitého sveta vystavená len necelé dva dni, pripadali jej ako večnosť.

O pár minút neskôr už slúchadlá zapájala do počítača a pripravovala si playlist na popoludnie. Práca s príjemnou hudbou v pozadí jej šla od ruky, no pokoj netrval dlho. Päť minút po pol šiestej sa ozvalo známe buchnutie dverí, ktoré tentokrát počula aj cez slúchadlá. Katarína si zhlboka vydýchla, stiahla si slúchadlá a oprela sa o operadlo stoličky.

Od toho dňa sa stalo buchnutie neoddeliteľnou súčasťou každého jej dňa. Tresnutie dverí o jednej znamenalo, že predavačka odišla na obed, a možno by si prestávku na jedlo mala dopriať aj Katarína. Presne päť minút po pol šiestej zas znamenalo, že je čas ísť domov. Buchnutie bolo predvídavé, tak presné, že by si podľa neho mohla Katarína nastaviť hodinky, a čoskoro aj zvláštne priateľské. Podľa intenzity buchnutia sa Katarína pokúšala odhadnúť, akú mala v ten deň predavačka náladu. Bolo silné a rázne? Možno mala plné ruky práce s otravnými zákazníkmi. Jemnejšie a tlmené? Možno to bol pomalý deň.

Napriek tomu si Katarína nikdy nenašla čas ten butik navštíviť. Vždy len kráčala okolo, zízajúc do vyzdobeného výkladu, ktorý pravidelne menili neviditeľné ruky. V septembri tam boli vystavené jemné kašmírové svetre v žiarivých jesenných farbách, a v skle výkladu sa odrážali listy, ktoré padali zo stromov na námestí. Na prelome septembra a októbra pribudli gumáky a roztopašne rozvešané dáždniky s veselými vzormi.

„Zajtra,“ sľúbila si, ako vždy, keď prechádzala okolo. Zajtra si konečne nájde čas, vstúpi dovnútra a zistí, kto sa tak stará o výklad, ktorý ju neprestáva lákať. No zajtrajšok vždy prišiel a odišiel, a s ním aj všetky sľuby, ktoré si včera dala.

Október priniesol príchuť nostalgie. Butik sa zrazu zmenil, jemné látky ustúpili teplejším tkaninám a cez okno ju pozdravili elegantné čižmy, hrubé kabáty a niekoľko malých keramických tekvíc so svetielkami, ktoré na ňu vrhali tajuplné tiene. V posledný deň mesiaca sa opäť pred výkladom zastavila, možno o trochu dlhšie, ako mala v pláne. Podišla bližšie, oprela sa o studené sklo a zadívala sa dovnútra. Kabáty boli ťažké a dlhé, aj spoza skla vyzerali kvalitne. Potom si však všimla, že vo vnútri bol výklad jemne zaprášený a plagáty, ktoré videla na stenách obchodu, mierne vyblednuté. V kútoch sa hromadil prach a z lustra sa spúšťala pavučina. Nevyzeralo to tak čisto a lákavo, ako bola zvyknutá, ale potom si spomenula, že Miro hovoril, že predavačka je už staršia. Možno viac na upratovanie nemá energiu, pomyslela si, pokrčila plecami a zamierila do svojej kancelárie.

Keďže bol koniec mesiaca, Katarína sa so slúchadlami na hlavne pustila do práce na uzávierkach a ani si nevšimla, ako plynul čas. Až o pol šiestej sa postavila zo stoličky, aby si trochu natiahla svaly. Stiahla si z hlavy slúchadlá a čakala na známe buchnutie. To však neprišlo. Počkala päť minút, potom desať. Možno je predavačka v práci dlhšie, možno má aj ona uzávierku. No hodiny na námestí odbili šesť, a v budove bolo stále ticho.

„Miro?“ Katarína oslovila kolegu, ktorý tiež pracoval v posledný deň mesiaca nadčas. „Počul si z vedľajšej budovy to buchnutie?“

„Nie, prečo? Niečo buchlo?“ strhol sa Miro.

„Práveže nie. Nič nebuchlo,“ zamračila sa Katarína. „Každý deň v rovnakej dobe tresnú na butiku vedľa dvere, keď predavačka odchádza domov. Dnes však nebuchli.“

„Možno má ešte nejakú robotu. Vybaľuje nový tovar alebo čosi,“ pokrčil plecami Miro a vrátil sa k svojmu počítaču.

Kataríne to však nedalo pokoja. Pomaly dokončila svoju prácu, v kuchynke si opláchla šálku od kávy, roztriedila zopár papierov na stole a dokonca na ňom aj utrela prach. Hodinová ručička sa blížila k sedmičke, no z butiku odvedľa sa stále neozývalo žiadne buchnutie.

„Neviem ako ty, ale ja mám toho na dnes dosť,“ povedal rázne Miro a odtlačil stoličku od stola. „Ideš alebo zostávaš?“

Katarína sa pozrela na tmu za oknom. „Idem,“ rozhodla sa.

Spoločne zišli dolu schodmi a vyšli na ulicu. Kým Miro nastavil alarm a zamkol za nimi dvere, Katarína prešla k tmavému butiku. Tlmené svetlo z ulice vrhalo slabý tieň na výklad, ktorý sa odrazu zdal prázdny. Katarína sa naklonila bližšie a pokúsila sa nazrieť dovnútra. Už nevidela žiadne šaty ani obuv. Čo sa stalo so všetkým tým oblečením, ktoré tam bolo? Prečo odrazu vyzerá výklad prázdny, keď tam len dnes ráno bol nový tovar?

Narovnala sa a srdce jej bilo o niečo rýchlejšie. Otočila sa k Mirovi, ktorý si práve vkladal kľúče do vrecka.

„Miro,“ oslovila ho, hlas mierne napätý. „Niečo sa mi na tom nezdá. Každý deň počujem, ako predavačka trieska dverami, a odrazu nič? Čo ak sa jej niečo stalo?“

„Ale čo si, určite sa jej nič nestalo,“ odvetil Miro ľahostajne, no trochu váhavo. „Možno má dnes voľno. Alebo odišla skôr. Alebo si to len jednoducho prepočula...“

„Nehovoril si náhodou, že je to nejaká staršia pani? Čo ak sa jej niečo stalo?“

Miro si povzdychol a zavrtel hlavou. „Katarína, nemôžeš z každého ticha hneď robiť tragédiu. Možno je to len náhoda. Nemusí predsa každý deň trieskať dverami, nie?“

„Ale toto nie je len o tom!“ Katarína trvala na svojom. Na chvíľu zaváhala. Má či nemá?

„Dnes ráno bol výklad plný kabátov a čižiem. Teraz je prázdny. To sa ti nezdá divné?“ povedala napokon váhavo.

Miro si nervózne preložil ruky na hrudi. „Tak možno predala nejaké veci. To sa stáva. Nemusí to hneď znamenať, že je niečo zlé.“

„Predala všetko naraz?“ Katarína zvýšila hlas. „Nezdá sa ti, že to nie je normálne?“

„Počúvaj, možno má výpredaj, alebo presúva tovar. Je to jej obchod, určite to má všetko pod kontrolou,“ Miro sa stále zdráhal. „Naozaj si nemyslím, že sa jej niečo stalo.“

„Miro, niečo nie je v poriadku,“ nástojila.

Miro si opäť povzdychol, tentoraz hlbšie. „Fajn, ale... čo ak je všetko v poriadku a my budeme pred ňou vyzerať ako blázni?“

„Tak sa budeme cítiť lepšie, že sme aspoň niečo spravili,“ Katarína sa naňho prosebne pozrela. „Prosím, Miro. Urob to pre mňa.“

Po chvíľke ticha si Miro nervózne prešiel rukou po tvári. „No dobre, dobre,“ zamrmlal. „Máš šťastie, že viem, ako sa tam dostať cez zadný vchod. Ale počítaj s tým, že to nebude jednoduché. Možno budeme musieť preskočiť cez plot a vypáčiť zámok na bráne.“

„To nevadí,“ odvetila Katarína. Jej predstavivosť bežala naplno, no zvedavosť bola silnejšia než obavy. Nevedela, čo ich tam čaká, ale pocit, že na to musí prísť, bol príliš silný. „Tak poďme,“ povedala odhodlane. „Musíme zistiť, čo sa deje.“

Miro prikývol a zamieril k úzkemu priechodu medzi budovami. Katarína ho nasledovala, v duchu sa pripravujúc na to, čo ich môže vo vnútri čakať. Priechod bol úzky a takmer neosvetlený. Na popraskané tehly okolitých stien dopadalo z ulice len slabé svetlo. Chladný jesenný vzduch jej šľahal do tváre a Katarína si pritiahla kabát tesnejšie k telu.

„Tak, tu je tá brána,“ ukázal Miro na starú, zhrdzavenú kovovú bránu, ktorá stála medzi nimi a zadným vchodom do budovy. „Nemá najlepšie zabezpečenie, ale bude to chcieť trochu námahy.“

Oprel sa o bránu a pokúsil sa ju potlačiť, no ani sa nepohla. Katarína pozorovala, ako Miro vytiahol z vrecka malé náradie a začal sa babrať so zámkom. Chvíľu to trvalo, kým sa konečne ozvalo tiché cvaknutie.

„Hotovo,“ vyhlásil a potlačil bránu, ktorá sa otvorila s bolestným zavŕzganím. Za ňou bola ešte tmavšia ulička, z ktorej stúpala vlhkosť a zápach staroby. Katarína prehltla, ale nevzdala to.

„Poď,“ zašepkal Miro a obaja sa prešmykli cez úzky vchod. Ulička ich viedla až k zadnému vchodu do butiku. Dvere vyzerali takmer zabudnuté, pokryté špinou a hrdzou. Miro sa zhlboka nadýchol a pokýval staručičkým zámkom. Ani sa nemusel veľmi namáhať, a kov mu cvakol v rukách.

„Vážne si si istá, že chceš ísť do vnútra?“

Katarína bezhlasne prikývla. Miro pomaly otvoril dvere, ktoré vyzerali roky nepoužívané, a obaja hneď pocítili závan stuchnutého vzduchu vylievajúci sa z dverí. Vymenili si rýchle pohľady, a potom obaja vstúpili dovnútra.

V butiku vládla zvláštna atmosféra. Slabé svetlo z ulice cez výklad nedokázalo osvetliť regály, ktoré doslova prekypovali letným tovarom. Niektoré boli poloprázdne, akoby ich niekto začal vyprázdňovať, no niečo ho v tom prerušilo. No všade, na poličkách a vešiakoch, kde ešte pred niekoľkými dňami viseli kabáty, svetre, a dlhé nohavice, teraz viselo samé letné oblečenie. Ľahké šaty a tričká, všetko pokryté jemnou vrstvou prachu. Katarína prešla rukou po jednom z regálov a rozvírila kúdol špiny.

„Toto nie je normálne,“ zašepkala.

Miro sa zastavil vedľa nej a jeho oči behali po miestnosti. Sledovali pavučiny, ktoré sa ťahali od vešiakov až po regály, akoby sa tu už mesiace nikto neukázal.

Katarína pocítila, ako jej telom prebehla husia koža. Napriek tomu pokračovala ďalej, keď sa zrazu zastavila pred starým závesom, ktorý zakrýval vstup do zadného skladu. Zaváhala, ale potom ho potiahla nabok. Sklad bol ponorený do ešte väčšej temnoty, ale keď si jej oči trochu privykli, rozpoznali siluetu kartónových krabíc, ledabolo nahádzaných jednu na druhej. Na prvý pohľad to vyzeralo ako bežný chaos. Katarína očami cestovala po obryse krabíc, až kým sa nedostala k podlahe. Spod krabíc vyčnievali nohy.

Obyčajné ženské nohy v praktických poltopánkach, aké by mala obuté napríklad postaršia predavačka. Katarína zalapala po dychu a chytila Mirovu ruku, ktorá sa triasla rovnako ako jej.

„Miro...“ zašepkala. „To... to je ona!“




O necelú hodinu stála Katarína vonku, objímajúc si plecia, aby potlačila nekontrolovateľnú triašku. Do tváre jej šľahal jemný vietor. Okolo nej sa hemžili policajti, hasiči a záchranári. Zabudnutá tmavá ulička sa premenila na kriminálnu scénu. Červeno-modré svetlá blikajúce z policajných áut osvetľovali fasády starých budov, zatiaľ čo miestni obyvatelia vykukovali z okien, aby sledovali, čo sa deje.

Bledý Miro stál vedľa nej, opierajúc sa o stenu budovy. Katarína na neho občas pozrela, chcela niečo povedať, ale nedostávali sa jej slová. Namiesto toho sa snažila odpočuť, o čom sa rozprávali záchranári a policajti. Kvôli vetru počula len útržky, slová ako „nejasné príčiny“ a „žiadne stopy po násilí“, čo jej však neprinášalo žiadnu úľavu.

Odrazu sa vedľa nich objavil policajt s prikrývkou v ruke. Podal ju Kataríne a tá si ju vďačne omotala okolo seba.

„Viete... viete, čo sa jej stalo?“ spýtala sa po chvíli ticha.

„Na základe toho, čo sme zatiaľ zistili, vyzerá to tak, že na ňu spadli krabice plné jesenného tovaru. Vy ste tam boli, takže to sami videli. Bola staršia a... nedokázala sa spod nich dostať,“ odpovedal príslušník polície.

Katarína si nervózne zahryzla do pery a spýtala sa: „A keby sme prišli o niečo skôr? Mohli by sme ju zachrániť?“

Policajt sa na chvíľu zamyslel, sklonil hlavu a zhlboka sa nadýchol, akoby hľadal vhodné slová. „Nie,“ povedal nakoniec, jeho hlas pokojný, ale pevný. „Bola mŕtva minimálne od konca augusta.“

„Od augusta?“ zopakovala otrasená Katarína. „To predsa nie je možné...“

„Bohužiaľ. Vyzerá to tak, že nemala žiadnu rodinu alebo známych, ktorým by chýbala. Je to smutné, ale niekedy sa to stáva. Telo môže zostať nepovšimnuté niekedy celé týždne.“

„Ale veď som ju počula... dnes ráno som počula dvere. Ona vždy...“ habkala Katarína.

Policajt sa jemne zamračil. „Telo už bolo v značnom stave rozkladu. Navyše, v ruke mala potvrdenie o doručení nového tovaru z 31. augusta. Ak si k tomu prirátate, že všetok tovar v obchode bol stále letný...“ jeho hlas zmizol do ticha daždivej ulice.

„Ak nás viac nepotrebujete, môžeme ísť domov?“ spýtal sa Miro. Policajt prikývol a dvojicu prepustil.

Katarína a Miro kráčali dole ulicou, jej ruka akoby mimochodom vkĺzla do tej jeho. Alebo ju od toho momentu v butiku vlastne ani nepustila? Miro si ju jemne pritiahol a Katarína na okamih pocítila teplo jeho tela. Zachvela sa, nebola si istá, či to bolo z vetra, alebo z jeho blízkosti.

Ako však kráčala po jeho boku, jej myšlienky sa neustále vracali k butiku odvedľa. Ak predavačka ležala mŕtva už niekoľko mesiacov, kto potom každý deň trieskal tými dverami?