Molekuly zvuku
V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Mám šestnásť rokov, vonku zúri chladné a daždivé februárové počasie. Stojím v tmavej bráne. Môj úplne prvý frajer mi priniesol môj úplne prvý valentínsky darček. Nedočkavo trhám papier a dívam sa na tričko s obrázkom mojej obľúbenej skupiny. Po ňom nasleduje menši balíček, CDčko s venovaním napísaným strieborným atramentom. „Nech nám v žilách koluje metalová krv“, čítam. Od dojatia neviem, čo mám povedať. Netuším, čo som mu darovala ja, alebo čo bolo na tom CDčku vlastne napálené. Viem však, že aj o ďalších 16 rokov mi v žilách bude stále kolovať metalová krv a počuť Mráz do žíl vo mne vždy vyvolá pocit trpkosladkej prvej lásky plnej nádeje, trepotajúcich motýľov v bruchu a sladkého očakávania.
V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Mám čerstvých dvadsať, láska môjho života mi práve dala kopačky a ja neviem, čo so sebou. Dívam sa na tmavé námestie, ligotavé svetlá Obchodnej ulice a niekde v diaľke veselo zvoní električka. No pre mňa zvoní umieračik. Oznámil mi, že ma neľúbi. „Pár dní zvládneš,“ preruší jeho naučenú reč hlas z rádia. „Nezvládnem, nemôžem bez teba byť,“ chce sa mi kričať. No on nepočúva. Ani moja uslzená tvár ho neobmäkčí. Odchádza. Nie na pár dní, ale navždy. Ja zostávam sama, bezmocná, opustená a zúfalá. Nasledujúci deň sú moje oči tak červené a opuchnuté, že si radšej nezložím slnečné okuliare. Práve mnou prešla najväčšia búrka môjho života.
V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Ležím na pôrodníckom oddelení, v rukách zvraštené a červené dieťa, a ja šepkám spolu s Kulym „zober ma domov“. Ako mi mohol niekto len tak dať dieťa, ktoré som v živote nevidela, a nepridať k nemu žiaden manuál na ovládanie? Aj keď je (údajne) moje, ja tohto malého cudzinca nepoznám. Cítim sa neistá, vystrašená a úplne mimo svoj element. Štyri dni v noci od strachu radšej ani nespím predtým, ako ma po Veľkej noci konečne prepustia domov. Až tam sa poriadne zoznámime, ja sa do neho zamilujem, a čoskoro si bez neho nebudem vedieť predstaviť svoj život.
V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Ich nová pesnička je skutočne otrasná.
V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Mám čerstvých dvadsať, láska môjho života mi práve dala kopačky a ja neviem, čo so sebou. Dívam sa na tmavé námestie, ligotavé svetlá Obchodnej ulice a niekde v diaľke veselo zvoní električka. No pre mňa zvoní umieračik. Oznámil mi, že ma neľúbi. „Pár dní zvládneš,“ preruší jeho naučenú reč hlas z rádia. „Nezvládnem, nemôžem bez teba byť,“ chce sa mi kričať. No on nepočúva. Ani moja uslzená tvár ho neobmäkčí. Odchádza. Nie na pár dní, ale navždy. Ja zostávam sama, bezmocná, opustená a zúfalá. Nasledujúci deň sú moje oči tak červené a opuchnuté, že si radšej nezložím slnečné okuliare. Práve mnou prešla najväčšia búrka môjho života.
V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Ležím na pôrodníckom oddelení, v rukách zvraštené a červené dieťa, a ja šepkám spolu s Kulym „zober ma domov“. Ako mi mohol niekto len tak dať dieťa, ktoré som v živote nevidela, a nepridať k nemu žiaden manuál na ovládanie? Aj keď je (údajne) moje, ja tohto malého cudzinca nepoznám. Cítim sa neistá, vystrašená a úplne mimo svoj element. Štyri dni v noci od strachu radšej ani nespím predtým, ako ma po Veľkej noci konečne prepustia domov. Až tam sa poriadne zoznámime, ja sa do neho zamilujem, a čoskoro si bez neho nebudem vedieť predstaviť svoj život.
V rádiu hrá Desmod a ja plačem. Ich nová pesnička je skutočne otrasná.
