Prvý týždeň zdravého života bol kurevsky ťažký. Bez alkoholu tých sedem dní ešte ako tak vydržal, ale bez cigariet? Oliverovo telo sa búrilo. Každý deň začínal a končil hrsťou tabletiek proti bolesti hlavy. Vody pil na litre. Na zdravé jedlo bolo troche ťažšie si zvyknúť, ale všetkým reštauráciám, ktoré pravidelne navštevoval, povedal o svojom novoročnom predsavzatí a všetci čašníci mu prisľúbili, že v kuchyni na prípravu Oliverových jedál budú používať len olivový olej a namiesto zemiakov či chleba mu aj napriek jeho protestom pripravia brokolicu a mrkvu. Jeho žalúdok neustále vŕzgal od hladu a netrpezlivý Oliver sa každé ráno vážil a meral, aby zistil, či to už zabralo.

Nezabralo. Začal preto žuť žuvačky. Ráno, keď sa vydal na prechádzku s Oslíkom, namiesto pokojného posedávania na lavičke pred panelákom a poťahovania z cigaretky, pokým si Oslík vykoná potrebu, sa vybral do trafiky o dve zastávky ďalej a každé ráno si tam kúpil balík žuvačiek. Žuvačky ho upokojovali, ústa, ktoré túžili po cigarete, sa dali ľahko oklamať malým mentolovým obdĺžnikom, a dokonca aj pohyb hádzania žuvačky do úst bol podobný tomu, ako si zvykol k perám prikladať cigarety.

Trafikantka ho po pár dňoch začala zdraviť ako starého známeho, a to Oliverovi samozrejme lichotilo. Nič nepoteší starnúceho seladóna viac ako pozornosť mladej ženy, a Oliver nebol výnimkou. Možno by som si mal kúpiť novú bundu, hovoril si v toto stredajšie ráno, keď si cez čierne tričko prehodil starý kožený křivák, ktorý rozhodne prežil lepšie časy. Spolu so sivými teplákmi a špinavými teniskami patril medzi jeho rannú uniformu. Doba, kedy nosil obleky ušité na mieru, bola dávno preč. Jeho naškrobené biele košele zbierali podozrivé fľaky od vína, hlavne na rukávoch a v oblasti pása, a po čase mu ich čistiareň začala vracať zažltnuté a stále fľakaté. Oliver ich zastrčil na spodok skrine a každý rok k nim pribudlo niekoľko oblekov, ktoré nedokázal zapnúť. Namiesto toho presedlal na čierne džínsy a tmavé košele, neskôr košele vymenil za mikiny a posledný rok žil hlavne v teplákoch. Oslíkovi to neprekážalo.

Dnes ráno vyšiel z paneláku v dobrej nálade. Tešil sa na úsmev trafikantky, a predstavoval si, ako sa zajtra ráno oholí a možno sa pokúsi nájsť jedny zo svojich starých džínsov. Mladá predavačka za pultom ho však nepozdravila so známym vľúdnym úsmevom, ale s chichotaním puberťáčky. Keď ho zbadala vo dverách, jej smiech sa rozlial po trafike ako zvonenie zvončeka. Dlaňou si zakryla ústa a niečo pošepkala kolegyni, ktorá práve vyrovnávala za pultom cigarety. Kolegyňa sa na Olivera zvedavo pozrela a potom sa obe opäť rozosmiali.

Oliver bol zmätený. Vedel, že sa smejú na ňom, no netušil dôvod. Nevyzeral o nič horšie ako zvyčajne. Už viac ako týždeň sem ráno chodil s Oslíkom, uviazal ho o zábradlie, vošiel dovnútra a nadýchol sa sladkej vône tabaku a čerstvých novín, a potom si kúpil balík žuvačiek, denník SME a pomarančový džús. Aj dnes ráno mal v rukách čerstvé noviny, studený džús a jediné, čo mu chýbalo, boli tie žuvačky.

Natiahol ruku, aby zo škatuľky vybral známy balíček Orbitiek, keď mu zrak padol na známu tvár na titulke týždenníka. Jeho tvár. Neveriacky položil noviny, džús aj žuvačky na pult a chytil do ruky najnovšie vydanie Šarmu. Pod ostrými červenými písmenami bola jeho tvár, v životnej veľkosti, odfotená na nejakej premiére pred desiatimi či pätnástimi rokmi. Oliver bol vtedy štíhly, oholený a usmievavý. Spodnú časť fotky prekrývali palcové titulky. STARNÚCI SELADÓN. AKO VYZERÁ OLIVER BÍLEK DNES? EXKLUZÍVNE FOTO VO VNÚTRI. A v malom krúžku na strane bol on, Oliver Bílek, v teplákoch a koženej bunde, v ruke vôdzku s Oslíkom, na prechádzke medzi bratislavskými panelákmi.

Oliverovi sa podlomili nohy a srdce si počul až niekde v ušiach. To snáď nie je pravda! Naprázdno prehltol suchými ústami a trasúcimi prstami začal listovať v časopise. Ako vo sne počul ako sa predavačky stále chichocú a jedna z nich začala čosi šepkať.

Strana dvadsať tri. Opäť palcové titulky, opäť ho nazvali starnúcim seladónom. A to všetko nad dvojstranou rozmazaných fotiek, ktoré nemohli byť staršie ako týždeň. Aj keď boli odfotené z diaľky, bolo jasne vidieť, že ide o Olivera, a nie o nejakého iného, zanedbaného starého muža so psom. Mal na sebe špinavé tepláky, bundu, z ktorej mu vytŕčalo brucho, na neoholenej tvári slnečné okuliare a v ruke peňaženku a Oslíka. Prvá, najväčšia fotka, ho ukazovala pred bránou. Mal na nej dvojitú bradu a spod trička mu vykukoval polmesiac obnaženej kože. Na nasledujúcej fotke si vytiahol tepláky vyššie. Na tretej sa poškrabal na zadku. Na štvrtej zrejme nadával na Oslíka, pretože tvar mal skrútenú v grimase a pravou rukou sa po ňom zaháňal. Našťastie ho v ten deň neudrel, pomyslel si uľahčene, pretože ďalšia fotka ho ukazovala mierne nakloneného na chodníku smerom k trafike. Na všetkých fotkách vyzeral presne tak, ako sa obával. Ako starý šesťdesiatročný corgoň s vráskami, neoholenou hlavou a dvadsiatimi kilami navyše. Vraj starnúci seladón. Tento seladón má jediné rande s lekárom, ktorý mu neustále pripomína, že by mal začať športovať, že jeho cholesterol je príliš vysoký a že je vlastne jednou nohou v hrobe.

Odrazu sa Oliver prudko chytil za srdce. Tak takto teda vyzerá infarkt, pomyslel si celkom vyrovnane. V jednej minúte idem do trafiky kúpiť noviny a žuvačky, v druhej sa nado mnou skláňajú dve mladé predavačky a ani jedna mi nebude ochotná podať prvú pomoc. Hlboký nádych, výdych, a bolesť prešla. Bledý a roztrasený Oliver z pultu vzal noviny, žuvačky, džús, a po chvíli zaváhania pridal aj Šarm.

Chichotavá predavačka ho pozdravila, dobré ráno, pán Bílek, a opäť sa rozosmiala. Zahanbený Oliver niečo zamrmlal, na pult hodil päť eurovú bankovku, nepočkal na výdavok, vytackal sa z trafiky a zamieril domov. Po pár krokoch však zanadával a vrátil sa k zábradliu, z ktorého odviazal Oslíka. Trasúcim krokom sa pobral domov.

V úkryte panelákového bytu dal nadávkam voľný priechod.

Tak toto si niekto pekne odskáče. V minulosti patrilo medzi jeho záľuby žalovať dotieravých novinárov. Raz vrazil jednému fotografovi, inokedy zas slečne, ktorá ho nazvala Oliver Balík, namiesto seriózneho rozhovoru pár minút len grgal. Pred pätnástimi rokmi ho tlač prenasledovala na každom kroku, a všetky noviny sa znížili natoľko, aby o ňom písali vyslovené lži. Preto mu vôbec nevadilo, ak sa musel počas filmovačky vrátiť na súd aj trikrát. Vždy vyhral a finančné odškodnenie potichu daroval nejakej charitatívnej organizácii. Napodiv o tom už nikto nikdy nenapísal.

Koľko rokov prešlo od jeho posledného súdneho sporu? Musela to byť už minimálne desať rokov. Zato si však presne pamätal, čo o ňom napísali – vraj nejakú kočku nabúchal a nakazil ju vírusom HIV. Oliver si stále pamätal, aký bol rozčúlený a ako sa musel ovládať, aby v súdnej sieni nerozbil tomu novinárovi s okuliarmi hubu. Namiesto toho jeho právnik zamával negatívnym testom na sexuálne prenosné choroby, právnik dotyčnej kočky zamával negatívnym tehotenským testom a novinár so sklopenými ušami a nahnevaným vydavateľom rýchlo opustili budovu. Na konto mu o týždeň pribudlo niekoľko sto tisíc korún, ktoré obratom poslal do detského domova. Trochu ironické vzhľadom na to, že na súde išlo o údajné nechcené tehotenstvo, ale nad tým sa už Oliver nezamýšľal.

Možno by bolo na čase potešiť peniazmi nejaký domov dôchodcov alebo útulok pre psy. Takmer aj zabudol, ako miloval zvuk kladivka, ktorým mu sudkyňa vždy prisúdila zaslúženú spravodlivosť. Ten pocit, keď sa mu v žilách začal rozlievať adrenalín hneď po vstupe do súdnej siene. To napätie, ktoré sa v miestnosti budovalo každou vetou, každým faktom a argumentom, ktorý jeho právnik predstavil súdu – po tom, ako ich doma prácne Oliver napísal. Tá kamenná tvár, ktorú si doma tajne skúšal pred zrkadlom. To všetko trvalo týždne, niekedy aj mesiace. Napokon to všetko pravidelne a spoľahlivo kulminovalo v explóziu víťazstva, v ktorom sa Oliver vyžíval. Novinárom čakajúcim pred súdnou sieňou venoval jeden zo svojich zriedkavých úsmevov, v ktorom sa však skrývala nevyslovená hrozba – nabudúce tu môžete byť vy.

Možno toto je ďalší krok na jeho ceste ku svojmu starému ja. Ak sa rozhodne zažalovať redakciu Šarmu, bude sa musieť ukázať na súde, čo mu dá dobrú zámienku na to, aby sa konečne oholil a našiel jeden zo svojich starých oblekov. Možno dovtedy aj trochu schudne. Kde je to číslo na právnika? Nebol s ním v kontakte už poriadne dlho.

Oliver sa odrazu začal pohybovať s odhodlanosťou muža, ktorý sa pripravuje na boj. Zabudol na bolesť, ktorá mu ešte pred pár minútami zvierala srdce, i na pichanie v boku, ktoré mu už od rána opäť pripomínalo jeho vek. Každý jeho pohyb bol odrazu cieľavedomý a účelný. Konečne mal jeho život opäť zmysel.