Knihy som si tiež požičiavala z knižnice. Tá naša sídlisková mala zaprášené koberce neurčitej farby, falošné tropické kvety v kvetináčoch a bolo v nej cítiť mdlý zápach rybiny, keďže bola umiestnená nad lahôdkovou predajňou Ryba. Bola rozdelená na detské a dospelácke oddelenie. Do toho druhého som nemala povolený prístup, a tak som v novembri 1998 (prečo si to presne pamätám, neviem), keď som prečítala úplne všetky knihy z detského oddelenia, prestúpila som do väčšej, vzdialenejšej a lepšie vybavenej knižnice na konečnej trolejbusov. Limit bol 4 knihy naraz, väčšina ľudí knižnicu preto navštevovala raz za mesiac. Ja raz za týždeň, či raz za tri-štyri dni, podľa toho, aké hrubé som si požičala knihy. Ak to bola séria Medzi nami dievčatami, tak som bola späť aj o dva dni. Ak to bola niektorá z komerčne neznámych Mayoviek (ktoré som nikdy nedočítala, pretože knižnici došli peniaze a nemohli si viac dovoliť kupovať hrubé bichle), tak mi to trvalo dlhšie. Keď knihovníčky „Čierna“ a „Stará“ zistili, že ich skutočne aj čítam, začalo sa naše celoživotné priateľstvo. Skutočne – so „Starou“ (ktorá sa v skutočnosti v preklade volá Čierna – ha!) som sa na jej žiadosť stretla pri mojej poslednej návšteve Slovenska pred piatimi rokmi a príjemne sme si pokecali. Pod jej vedením som povyhrávala súťaže ako Kráľovná detských čitateľov, z ktorej existuje fotka, kde sedím na „tróne“ s červeným kráľovským „plášťom“ a korunou, zúčastnila sa mnohých debát, a zaslúžila si privilégium požičiavať si z dospeláckeho oddelenia knihy skôr, ako som dovŕšila 15 rokov. Aj keď len detektívky od Agathy Christie, ale aj to sa ráta. Mosadz je pasca od Elleryho Queena bola paradoxne zaradená v detskom oddelení.